V londýnskom hoteli Baltic prekvitá biznis založený na šťastí. Ten, kto potrebuje získať papiere na legálny pobyt v krajine, si nechá na izbe číslo 510 odobrať ľadvinu, za odmenu získa pas a je šťastný. Niekto vďaka nemu nepotrebuje na zdravý orgán čakať, je teda šťastný tiež. A šťastný je aj sprostredkovateľ, ktorý na výmene zarobí. Touto logikou sa šéf hotela vysmieva svojmu zamestnancovi Okwemu, ktorý v záchode nájde ľudské srdce.
V dnešnom Londýne žijú státisíce ilegálnych prisťahovalcov. Robia v noci aj cez deň a väčšinou nie to, čo by si zaslúžili. Ak chcú prežiť, nemajú právo na dobrovoľné rozhodnutia. Nigérijčan Okwe je jedným z nich. V hoteli spolu s ním pracuje tiež načierno, turecká prisťahovalkyňa Senay. Obaja sú dotlačení k tomu, aby sa do obchodu s orgánmi zapojili.
Príbeh je vyrozprávaný dramaticky. Ak vám ešte nikdy nenapadlo predstaviť si, ako asi vyzerá život čierneho taxikára alebo moslimskej upratovačky, keď zmiznú z vášho pohľadu, scenárista a režisér vám to o niekoľko minút vynahradia. Rozohrajú situácie, pri ktorých s napätím čakáte, ako sa skončia. Akákoľvek nápadná maličkosť môže postavám skomplikovať život, nebezpečenstvo odhalenia hrozí nonstop.
Napätie stupňuje rýchly strih, inokedy sa objaví na sekundu vypočítaná hra s nervami divákov - najmä vtedy, keď na scénu vstupuje zúrivá dvojica policajtov. Oslabuje to reálnosť scén, treba to však v tomto prípade filmu vyčítať? Čo keď je život prisťahovalca naozaj permanentný strach a imigračná polícia sa k nemu naozaj apriori správa ako ku kriminálnikovi?
Pri sledovaní, čo všetko sa človeku bez dokladov môže stať za jeden týždeň, sa asi len ťažko ubránite smútku. Nech by bola pravdepodobnosť, že sa to naozaj stane, hoci aj jedna k miliónu. Cez všetku akciu, drámu i občasný čierny humor pôsobí smutne aj životný skeptik Okwe, aj večne snívajúca Senay. Obaja navyše strácajú svoju vieru - Nigérijčan vidí, že jeho zmysel pre česť a spravodlivosť je na posmech, Turkyňa má pocit, že sa s ňou Boh prestal rozprávať.
Režisér Frears pozná Londýn dobre, aj jeho okrajové štvrte a neviditeľný život v ňom. Pre tému prisťahovalcov sa nerozhodol prvýkrát. Zvykne tvrdiť, že rozdiel medzi nezávislým a mainstreamovým filmom je len v množstve peňazí, ktoré má režisér k dispozícii. Tentoraz sa k väčšiemu množstvu divákov priblížil vhodne zvolenou formou rozprávania. Hororové prvky sú príťažlivé, na city pôsobí určite aj to, že hrdinovia sú pekní, čestní a inteligentní. Okrem Chiwetela Ejiofora v úlohe Okweho obsadil Frears samých cudzincov - Audrey Tautou ako Senay, Sergiho Lopeza ako šéfa hotela, Zlatka Buriča ako Okweho kolegu a Benedicta Wonga ako Okweho kamaráta. Ejiofor rozpráva nigérijským prízvukom, Tautou tureckým. Obaja sú veľmi presvedčiví.
Tvorcom sa sociálno-politickú tému jasne a v tempe podarilo vyjadriť obrazom, len v niekoľkých prípadoch si museli pomôcť polopatistickým vysvetľovaním v dialógoch. Koniec príbehu nechali vyznieť nádejne. Každá trampota má svou mez? Samozrejme, pre to sa predsa chodí do kina.
V Peknom svinstve takéto rozhodnutie nie je chyba. Trochu však popiera vyznenie, na ktorom sa ťažko pracovalo počas celého filmu.
