Vyznieva inak, keď máme možnosť čítať ju ako celok, z odstupu, bez historického pozadia?
Z trojice Osamelých bežcov, narodenej v tom istom roku 1944, debutoval Laučík ako prvý básnickou zbierkou Pohyblivý v pohyblivom (1968) a už vtedy mu kritika vyčítala malú komunikatívnosť, výpovedný chaos. Laučík je spomedzi svojich druhov až doteraz najmenej priehľadný a vidno to i na jeho preddebutových básňach z rokov 1961 - 1968, ktoré vychádzali v časopisoch Mladá tvorba, Plameň a Slovenské pohľady a sú v knihe zaradené na začiatok pod názvom Mexické stanovisko.
Rýchle striedanie najmä zrakových vnemov, ustavičný presun, ba až prelet obrazov najrozličnejšej proveniencie bez akejkoľvek príčinnosti a následnosti, neprítomnosť citových vzruchov - čo u dospievajúceho, ešte ani nie dvadsaťročného chlapca, prekvapuje - to všetko pokračovalo aj v debute, kde bola každá báseň otvorená, akoby len nadhodená, zložená iba z významovo nedotiahnutých fragmentov, bez potrebných triangulačných bodov, ktoré Laučík spomína v ktorejsi básni či v príležitostnom interview.
Laučík ako básnik vôbec nešiel so svojou dobou, či už v zmysle literárnom, alebo politickom. V jeho poézii niet ani štipky ideológie, ani narážky na ňu; no jednako je zbierka Sme príbuzní na začiatku (1970) a najmä po dlhom mlčaní/umlčaní autora vydaná zbierka Na prahu počuteľnosti (1988) svojskou reakciou na obdobie, keď sa v jeho poézii stane leitmotívom a veľkou metaforou tvorby jaskyniarstvo, a to v priamom i prenesenom zmysle slova. "Keď nemohol nájsť slobodu na povrchu zeme, musel liezť do jaskýň, aby ju tam pre seba našiel," napísal Ján Buzássy. Teda speleológia miesto ideológie?
Laučík svoje horolezecké i jaskyniarske nadšenectvo využil ako materiál na tvorbu enigmatických básní, v ktorých sa konkrétne zážitky menia na symboly. Tie snehy, ľady, vetry, zimy, skaly, výšky, tichá a tmy, veľmi frekventované pojmy v jeho poézii, naznačujú ľudskú situáciu v normalizačných rokoch, pričom je tu nápadná zároveň bezčasovosť i nadčasovosť. Napriek tomu, že sa mu v textoch sem-tam mihnú mená historických postáv, povedzme polárnika Nansena, moreplavca Balboa, letca a spisovateľa Saint-Exupéryho a pod. Nie sú to básnické portréty a tobôž nie ódy na ich dobrodružstvá, iba prosté zmienky, ktoré majú navodzovať zrejme príslušné predstavy ľadovcov, morí, výšok, letov. Laučík má intenzívny vzťah k prírode, stotožňuje sa s ňou väčšmi než s ľuďmi, je to jeho živel, vášeň, druhá domovina (zbierka Havránok, 1998).
Ak Goethe kedysi zvolal "Postoj chvíľa, si krásna", Laučík skutočnosť takto neprežíva, bytie nie je u neho individualizované (preto tu napríklad niet básní o láske, sklamaniach, emóciách), skôr neosobne zvecnené, bezpocitové, racionalizované. Laučíkovu poéziu nespriezračnil ani čas, hoci pribudlo jej interpretácií, resp. pokusov o ne. Jeho básne si vyžadujú - ako sa vyjadril autor publikácie Osamelí bežci Martin Kasarda - niekedy skôr lúštenie než čítanie.
