Uličská dolina. Najvýchodnejší región Slovenska. Miesto, o akom sa zvykne hovoriť, že leží pánubohu za chrbtom. Všade vôkol nádherná, civilizáciou takmer nepoznačená príroda. A v kontraste s ňou menej krásny život tunajších ľudí. Uličská dolina, to je totiž niekoľko dedín roztrúsených pod horami, v ktorých počet obyvateľov často nedosahuje ani číslo sto a ktorých vekový priemer je iba málo pod šesťdesiat rokov. Aj to je dnešné Slovensko. Najvýchodnejšie slovenské obce dnes pôsobia dojmom, že sa tu zastavil čas. V Príslope, Runine, Novej Sedlici či v hociktorom inom „valale“ pod Bukovskými vrchmi nestretnete na ulici ani živú dušu. Tieto dediny postupne vymierajú. Mnohí ľudia odišli odtiaľ v posledných rokoch za prácou a aspoň trochu lepším životom, najmä starší zostali. V kraji, kde sa narodili a prežili celý život, chcú aj zomrieť. Každý deň im prináša nové starosti a trápenia. Radosti je tu ako šafranu. Ak ste zvedaví na niečo pozitívne, nevedia si na nič spomenúť. A keď sa ich spýtate, čo zaujímavé sa tu v poslednom čase stalo, dostanete od starého strhaného muža z Ruského Potoka takúto odpoveď: „Tu? Tu sa nikdy nič nestalo.“

Neznáma minulosť, žiadna budúcnosť

„Bars smutno sa tu veru žije. Keď to takto pôjde ďalej a ľudia nebudú mať kde robiť, tak táto obec skôr či neskôr zanikne. Mladí sem prichádzajú už iba na leto, na rekreáciu, ale budú sem chodiť len dovtedy, kým budú žiť ich rodičia a starí rodičia,“ hovorí Ivan Kuzma, starosta obce Príslop, v ktorej ešte pred dvadsiatimi rokmi žilo 227 obyvateľov. Dnes ich tu je už len sedemdesiatdva. Takmer polovica domov je opustených. Starosta vie, o čom hovorí. Má štyri deti a všetky sa z Príslopu už dávno odsťahovali. Najmladším obyvateľom dediny je dnes chlapec, ktorý chodí do ôsmej triedy základnej školy. Zároveň je jediným neplnoletým v celej obci. Zo zvyšných 71 obyvateľov Príslopu je štyridsaťdva dôchodcov. Vekový priemer je 55 rokov. „Podľa toho si môžete urobiť záver, ako sa tu asi žije. Ľudia sú starí a chorí,“ hovorí starosta a prejde k problému, ktorý trápi všetky obce v Uličskej doline – spojenie s okolitým svetom. Ak sa chce človek žijúci v Príslope dostať trebárs k lekárovi v Snine, má tri možnosti. „Autobusy chodia ráno o pol piatej, potom o tri štvrte na sedem a ďalší o hodinu neskôr. To by nebolo až také zlé, ale keď sa chcete vrátiť, skôr ako popoludní sa vám to nepodarí, pretože opačným smerom predtým nič nejde. A vyzerá to tak, že onedlho to bude ešte horšie. Keď postavia novú cestu cez Ulič a Berezovec, budeme radi, ak k nám pôjdu jeden – dva autobusy denne. To už budeme úplne odsúdení na zánik,“ hovorí I. Kuzma.

Na dobré časy dnes ľudia v Príslope spomínajú ako na dávnu minulosť. „Ešte pred pár rokmi všetci robili. Niektorí vo Vihorlate Snina, iní vo fabrike v Uliči, ďalší v lesnom závode. A do roku 1972 sa u nás ešte súkromne hospodárilo. Bolo tu šesťdesiat koní, pár volov, ovce, kravy. Dnes sú v celej obci tri kone a šesť kusov dobytka. No bieda,“ hovorí jeden z obyvateľov. Jeho slová potvrdzuje starosta. Dnes tu práca nie je. A nie je ani nikde v okolí. Z celej dediny sú zamestnaní iba dvaja chlapi, ktorí chodia robiť do lesného závodu.

Je až na počudovanie, že obec Príslop ešte vôbec existuje. Infraštruktúra žiadna, o kanalizácii a plyne ani nesnívajú a príjmy do obecnej pokladnice ako keby ani neboli. „Z daní z obytných domov a miestnych poplatkov máme ročne štrnásť a pol tisíca korún. Celkové príjmy obce sú asi 196-tisíc a tomu musíme prispôsobiť aj výdavky,“ hovorí Monika Šebáková, ktorá pochádza z Uliča, býva v Snine a ako účtovníčka pracuje nielen na príslopskom obecnom úrade, ale aj v neďalekom Kolbasove. Nad otázkou, či Príslopčania nepožiadali v tejto situácii o pomoc štát, sa starosta Kuzma iba usmeje. „To je zbytočné. Žiadal som o pomoc pri oprave požiarnej zbrojnice a povedali mi, že si máme zobrať úver z banky.“ A tak tým jediným, čím štát v posledných rokoch prispel k rozvoju Príslopu, bola výstavba dvoch kostolov – pravoslávneho a gréckokatolíckeho. Do jedného vraj chodí osem ľudí, do druhého o niekoľko viac.

Minulosť svojej obce Príslopčania nepoznajú a nevedia teda ani to, či vôbec majú byť na čo hrdí. Kroniku nepíšu a jediný zdroj poznatkov o histórii obce, tzv. ramota – obecná kniha, ktorá sa písala v kostole, zhorela pri požiari dreveného kostola počas druhej svetovej vojny. „Nepoznáme ani mená zakladateľov tohto valalu. Ale vraj je starý okolo 465 rokov,“ hovorí starosta. Koľko rokov ešte Príslop bude žiť, si však netrúfa odhadnúť.

Mohol by tu byť turistický raj

Keď Anna Láclavová nastupovala pred dvoma rokmi do funkcie starostky obce Runina, mala veľmi smelé plány. Vymierajúcu dedinu chcela oživiť, chcela spraviť vodovod, kanalizáciu, pritiahnuť ľudí. Ideály sa však rozplynuli. Z plánov zostal už iba jeden, podľa starostky jediný realizovateľný – vytvoriť z tejto oblasti stredisko turistického ruchu.

„Je to posledná šanca, aby táto obec a táto oblasť nevymrela. Je tu nádherná príroda a keby sa nám podarilo vybudovať infraštruktúru, bola by z Runiny krásna rekreačná oblasť. Už teraz sem každoročne prichádza veľa turistov, ale zatiaľ väčšinou iba prechádzajú. Ak ich tu chceme udržať, musíme im ponúknuť v prvom rade ubytovanie. To sme zatiaľ chceli riešiť formou podnájmov, ale naši ľudia na to ešte nie sú navyknutí. V projekte teda uvažujeme nad tým, že by sme postavili turistickú ubytovňu nad obecným úradom. Som presvedčená, že sa to podarí,“ hovorí odhodlane starostka. Zatiaľ však tento variant zostáva iba v rovine predstáv. O Runinčanoch sa ale hovorí, že sú veľmi temperamentní a keď sa do niečoho pustí jeden človek, hneď v tom pokračuje celá obec.

Realita v dnešnej Runine je teda zatiaľ podobná ako v Príslope. Keď prídete po rozbitej asfaltke do dediny, nestretnete ani človiečika. Po niekoľkých desiatkach metrov miniete nenápadný domček, v ktorom sídli obecný úrad, potom kostol, za ním polorozpadnutú budovu bývalej školy a na samom konci, pri schátranej ruine bývalého obchodu, už takmer pod lesom, sa cesta skončí. Ďalej sa dá ísť len peši a po zhruba troch kilometroch sa ocitnete v Poľsku. „Tu skapal pes,“ hodnotí situáciu jeden z dvojice hliadkujúcich vojakov, ktorí prechádzajú dedinou. Do reči im nie je a na otázku, ako sa im v odľahlej oblasti slúži, odpovedajú stroho. „Chcete si to vyskúšať? Skúste tu v zime dennodenne chodiť hore-dolu a nemať sa ani kde zohriať. Tu sa absolútne nič nedeje a nie je kam ísť. Nechápem, ako tu ľudia vôbec môžu žiť.“

Runina má 92 stálych obyvateľov, z toho pätnásť v produktívnom veku. Iba traja majú prácu. Vekový priemer je 57 rokov a rovnako ako v Príslope, aj tu je veľa opustených domov. „S tým sa stretnete v každej jednej obci v okolí. Mladých ľudí tu nemá čo držať, nie je tu žiadne zamestnanie,“ opakuje Anna Láclavová to, čo hovoria všade. Ale malá zmena tu predsa je. „Nedávno sa sem prihlásili na trvalý pobyt traja ľudia a chystajú sa sem ešte ďalší štyria zo Sniny. Všetko dôchodcovia, ktorí sa po rokoch vracajú do rodičovských domov. Ale inak tu registrujeme skôr úbytok obyvateľstva. Veď len za dva roky, čo som tu starostkou, zomrelo v Runine osem ľudí a nikto sa tu nenarodil. A ani to nevyzerá, že by sa niekomu mohlo dieťa narodiť,“ hovorí starostka.

Nechajte nás žiť a nevšímajte si nás

„Dajte nám pokoj a radšej zabudnite, že tu žijeme. Aj tak z nás robíte iba hlupákov,“ odbíja pokus o nadviazanie debaty muž v najvýchodnejšej slovenskej obci, Novej Sedlici. S tunajšími obyvateľmi sa napriek ich povestnej pohostinnosti komunikuje veľmi ťažko. Najmä na novinárov majú ťažké srdce po tom, ako pred niekoľkými rokmi vyšiel článok, v ktorom Novosedličania neboli vykreslení v najkrajších farbách. Odpoveďou na položenú otázku je preto iba mlčanie. Skúšame šťastie pri najvýchodnejšie obývanom dome republiky. Pani domáca nám cez bránku ochotne vysvetľuje cestu k slovensko-ukrajinsko-poľskému trojhraničnému kameňu, ktorý je vzdialený asi tri kilometre. „Teraz v zime sa tam ale nedostanete. Chodník nie je udržiavaný a hore býva o takomto čase minimálne po pás snehu. Musíte to skúsiť v lete,“ usmieva sa. Keď sa však spýtame, ako sa tu žije, aké majú ľudia problémy a čo ich najviac trápi, žena sa otáča a so slovami „napíšte, že ťažko“, zmizne v chalupe.

Zatrpknutosť je typická pre celý tento kraj. „Vy v Bratislave žijete inak, nás a naše problémy nemôžete nikdy pochopiť,“ hovorí muž v stredných rokoch, ktorého oslovujeme v Uličskom Krivom. Neveria už ani politikom. „Pre nich sa východné Slovensko končí v Košiciach a je jedno, či je pri moci Mečiar, Dzurinda, alebo či tam bude niekto iný. Všetci sú rovnakí. Na obyčajných ľuďoch nikomu z nich nezáleží. Prídu sem iba raz za štyri roky, pred voľbami a vtedy sľubujú. Sľúbia všetko a nesplnia nič. Odkážte im, že pred budúcimi voľbami sa sem nemusia unúvať chodiť. Tu im už nikto neverí,“ hovorí rozčúleným hlasom muž.

Kúsok za Novou Sedlicou zastavuje naše auto policajná hliadka. Nasleduje postup, na ktorý sú miestni obyvatelia za posledné roky už navyknutí – kontrola dokladov a batožinového priestoru auta, v ktorom by sa mohli ukrývať nelegálni migranti. Prevádzačstvo sa tu stalo zdrojom obživy a uchyľuje sa k nemu čoraz viac tunajších ľudí. Mnohí sa tým pred svojím okolím ani netaja, čo potvrdzujú aj sami policajti. „Každý tu vie, kto je prevádzač, ale dokážte im to.“

Zavedenie víz bol pre tento kraj úder pod pás

Pred štyrmi rokmi bol v Ubli otvorený medzinárodný hraničný priechod s Ukrajinou. Prihraničným oblastiam svitla nádej na príliv turistov, a tým aj peňazí a pracovných príležitostí. V okolí vzniklo niekoľko ubytovacích zariadení očakávajúcich nápor hostí. Napriek tomu, že napokon nešlo o nápor, počet turistov stačil na to, aby hotely a penzióny žili, a tým poskytli pre niekoľko desiatok ľudí v regióne pracovnú príležitosť.

Hotel Armales v Stakčíne, podobne ako všetky ubytovacie zariadenia v tejto prihraničnej oblasti, však dnes zíva prázdnotou. Jeho riaditeľ Ján Roško, ktorý je zároveň prezidentom Východokarpatského združenia cestovného ruchu, bol pred štyrmi rokmi jedným z iniciátorov oživenia turistiky v tomto regióne.

„Rozbehli sme veľký projekt na báze cezhraničnej spolupráce s Poľskom, Maďarskom a Ukrajinou. Začali sme spolupracovať s Poliakmi, pretože tí sú v oblasti turistiky a špeciálne agroturistiky, na ktorú sme sa zameriavame aj my, o niekoľko krokov vpredu.“ Projekt Karpatského euroregiónu predpokladal spoločnú propagáciu na veľtrhoch cestovného ruchu a vzájomnú výmenu turistov medzi jednotlivými stranami. „V praxi to vyzerá tak, že ak prídu napríklad turisti na poľskú stranu Karpát, Poliaci im odporučia a zabezpečia aj návštevu nášho regiónu a naopak. Len na ilustráciu. Cez letnú sezónu býva na poľskej strane tohto karpatského oblúka každoročne milión turistov. Ak by sa k nám dostalo len desať percent z nich, boli by sme spokojní. Vlani to už bolo trošku cítiť,“ hovorí Ján Roško.

Vízia štvorstranného euroregiónu však minulý rok dostala vážnu trhlinu, keď Slovensko zaviedlo vízovú povinnosť pre občanov Ukrajiny.

„Možno to bude znieť hlúpo, ale práve vďaka Ukrajincom sme tu ako-tak prežívali. Pre nich je Slovensko Západom. Chodili sem celé zájazdy, nielen do hotelov, ale aj do obchodov, všade, a nechávali tu peniaze. Teraz je so všetkým koniec, lebo niekto vymyslel, že všetci Ukrajinci sú mafiáni a nesmieme ich k nám púšťať,“ hovorí riaditeľ hotela a svoje tvrdenie ilustruje niekoľkými číslami. „Do zavedenia víz mal náš hotel vyťaženosť 37 percent. Nebolo to veľa, ale dalo sa prežiť. Od júna do konca roka sme išli o pätnásť percent dolu a v januári tohto roku bola naša vyťaženosť tri percentá, čo znamená päťdesiat hostí. Sme teda tam, kde sme boli, keď sa hotel otváral, a som rád, že ho ešte nezatvorili a na ulici nie je ďalších dvadsať ľudí.“

Združenia cestovného ruchu, ktoré v tomto regióne pôsobia, predložili už na niekoľkých fórach varianty riešenia kritickej situácie. Predpokladajú najmä uľahčenie získavania víz pre ukrajinských hostí, ktorí by si v tunajších hoteloch rezervovali pobyt, prípadne vytvorenie pásma bezvízového styku. Ťažko povedať, do akej miery sú tieto návrhy realizovateľné, ich uskutočnenie by však mohlo byť jedným z impulzov, ktoré by pomohli severovýchodné oblasti Slovenska znovu oživiť. Niekedy by pritom stačilo len trochu dobrej vôle zo strany úradov. Okolité kopce sa priam núkajú na vytvorenie lyžiarskych stredísk. Keď však predstavitelia združenia žiadali o povolenie na vybudovanie vlekov a umelého zasnežovania, dostali odmietavú odpoveď. Dôvod – umelo zasnežovať sa vraj môže až od nadmorskej výšky 500 metrov.

Tunajší ľudia sa však podľa slov J. Roška vzdávať nechcú. „Pochádzam odtiaľto, žijem tu štyridsať rokov, poznám tunajších ľudí a viem, že sa nepoložia na lopatky. Vedia robiť, ale potrebujú, aby im niekto dal príležitosť. My tu nechceme nič zadarmo. Chceme len, aby štát vypočul aj nás, ktorí tu žijeme. Kým však budú tí, ktorí o nás rozhodujú, hluchí, nemôžeme sa čudovať, že tento región vymiera.“ ANDREJ ŠIMONČIČ

FOTO SME – PAVOL MAJER