Dychtíme po smrti tak, ako vy po živote. Tak znie odkaz teroristov, ktorý má od seba definitívne oddeliť dva ľudské pohľady na existenciu a zmysel bytia. Ak sa stretnú, ako v prípade vraždiacich lietadiel, výsledok je rovnaký ako stret s antihmotou, teda zánik.
Teroristi vychádzajú vo svojom odkaze z idealizovanej predstavy o západnej civilizácii, že život sám je pre nás najvyššou hodnotou. Kiežby mali pravdu.
Už dávno nám nikto tak nepolichotil. Ich pohŕdavý pohľad na našu úctu k životu dokonca dodáva našej existencii nový étos. Až prítomnosť antihmoty či Antikrista nás po dlhom čase opäť utvrdzuje v tom, že my sme tí, ktorým sa pripisuje kladná hodnota. Kiežby sme mali pravdu.
Básnická presnosť odkazu teroristov, napriek tomu, že je svojím spôsobom obdivuhodná, však bohužiaľ mieri vedľa.
Príklady z našich dejín by sa dali vyťahovať po stovkách a sú v nich milióny mŕtvych, nielen zabitých z nenávisti, ale aj obetujúcich sa z lásky k životu. Stačí však, keď si položíme iba jednu otázku. Čo by o našich hodnotách, za ktoré ideme bojovať s teroristami, povedal zomierajúci Karol Sendrei v okamihu, keď mu slovenský policajt skákal po hrudníku?
Ten obraz siedmich mužov v uniformách, ktorí na smrť bijú ôsmeho v obyčajnej košeli, nikdy neuvidíme. Na rozdiel od televízneho náletu do dvojičiek. Neuvidíme, ako policajti dychtili po Sendreiovej smrti, ani či on dychtil po živote a prosil oň. Na zdesenie, ktoré by mal ten obraz vyvolať, treba predstavivosť, do akej sa na Slovensku nikomu nechce.
Je to síce pochopiteľné, ale len to potvrdzuje omyl, do ktorého sme my sami uviedli teroristov a ktorému po ich odkaze sami radi podľahneme. Ak jestvuje večnosť, tak potom si v nej predstavujem Róma a katolíka Karola Sendreia, ako sa nad tým omylom bezmocne usmieva.
Autor: Martin M. Šimečka
