Do bratislavskej školy pre sluchovo postihnuté deti na Hrdličkovej ulici chodí aj Eddy. Je tam šťastný. Doma v Angole zažil občiansku vojnu, so starými rodičmi sa museli pred vojakmi presťahovať do džungle. Mal to o to ťažšie, že sa nemal ako podeliť so svojím strachom. Nepočuje a nerozpráva. Až keď sa jeho otcovi podarilo dostať ho v dvanástich rokoch na Slovensko, prvý raz sa dostal do rúk lekárov. Povedali, že sa mu ešte dá pomôcť, možno pôjde na operáciu. Zatiaľ sa učí na jednotky a dvojky, venuje sa mu logopéd a tancuje v tanečnom krúžku. Rytmus má v sebe zakódovaný, zvláda africké i slovenské tance. Určite by rád počul, ale niekedy je dobré, že nepočuje. Už sa zopárkrát stalo, že keď sa so školou vybrali na výlet do mesta, niektorí ľudia trúsili na malého černoška poznámky. Našťastie, nepočul a kolektív detí ho zatiaľ uchránil pred priamym násilím. Hoci rasistický útok už zažil. Hneď v prvý deň, ako prišiel na vysnívané Slovensko, celú rodinu napadli skíni s bejzbalovými palicami. Potom ich vyštvali z bytu, takže slovensko-angolská rodina uvažuje, že sa kvôli rasizmu presťahuje do Afriky. Eddyho otec prišiel na Slovensko študovať v roku 1987. Nevybral si ho sám, v Angole sa záujemcovia o štúdium v cudzine prihlásia na úrade, kde im určia, kam pôjdu. Jemu sa ušlo Československo. Nevedel o ňom veľa, ocitol sa tu bez znalosti európskej kultúry a jazyka, navyše v socialistickej krajine nevedel takmer nikto po anglicky. Keď prvé mesiace telefonoval domov, občas sa rozplakal. Po škole sa chcel vrátiť, lenže kvôli občianskej vojne to nebolo možné. Mesto, kde žili jeho rodičia, bolo odrezané od sveta. Zostal teda na Slovensku. Mal na to dva dobré dôvody. Vzhľadom na dobré výsledky mu škola umožnila postgraduálne štúdium, no najmä, v deň promócie sa zoznámil so Slovenkou a preskočila iskra. Kvôli izolácii však ani nemohol rodičom oznámiť, že sa oženil. Prvý list sa mu podarilo poslať, až keď čakali bábätko.

„Žena mi dlho nevedela odpustiť, že som rodičom napísal – ospravedlňujem sa, ale oženil som sa s beloškou. Lenže v Afrike je dodnes zvykom, že nevestu vyberajú rodičia. Vedel som, že mama to pochopí, ale musel som jej to patrične povedať. U vás je to iné, dieťa povie, je to môj život a hotovo!“

Ešte pred svadbou povedal Eddyho otec budúcej manželke, že má záväzky. V Angole na neho čaká hluchonemý synček, ktorého plánuje priviesť na Slovensko. Aby sa mu dostalo lekárskej opatery a poriadneho vzdelania. Súhlasila.

„Eddyho som mal v dvadsiatke. Nebol plánovaným dieťaťom. Priateľka vedela, že sa nechcem ženiť, že pôjdem študovať do Európy. Doma to bolo nebezpečné, keby som neodcestoval, asi by som už nežil. Väčšina rovesníkov, s ktorými som chodil do školy, sú mŕtvi. Keď som bol malý, veľa ráz som videl, ako vojaci v meste zastavili chlapca, legitimovali ho a už nesmel ísť ani domov povedať, že ho odviedli. Prvý raz sa ozval rodičom obyčajne až po mesiaci a oznámil im, že je vo výcvikovom tábore. Alebo prišli vojaci rovno do triedy a ukázali – ty, ty a ty! Keď prišiel čas, že som sa musel aj ja schovávať, bolo mi jasné, že treba čím skôr odísť. Priateľka tehotenstvo priznala až v piatom mesiaci. Otec sa ma spýtal, či sa chcem ženiť, alebo študovať, a ja som odpovedal, že musí prepáčiť, ale chcem do školy. Súhlasil, ale priateľka aj tak prišla bývať k nám. Jej otec totiž zakrátko zomrel a keďže v Afrike je muž stále hlavou rodiny, zháňa peniaze a pracuje, priateľka nemohla ostať sama. Naši sa jej teda ujali. No po čase odišla. Bola mladá, zoznámila sa s iným mužom a išla svojou cestou. Syna nechala našim.“

Keď otec odchádzal do Európy, mal jeho syn rok. Potom ho videl až ako trojročného. „Vtedy už bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Nereagoval na zvuky, nerozprával. Lekári v našom mestečku neboli a ľudoví liečitelia tvrdili, že to bude dobré. Nerozpráva preto, lebo má pod jazykom zrastenú jazylku. Mala to aj moja sestra, ale sama si ju natrhla nechtom a pomohlo to. Eddymu to však spravili dva razy a nič.“

Pri odlete do Bratislavy nikto netušil, že otec bude môcť Eddymu pomôcť až o deväť rokov. „Kvôli vojne som nielenže nemohol do Angoly cestovať, ale o rodine som roky nemal žiadne správy. Až v roku 1997 sa mi podarilo dostať do Luandy, hlavného mesta Angoly. Pokúšal som sa dostať aj k našim, no po mesiaci som to vzdal. Až o dva roky neskôr sa mi podarilo obnoviť komunikáciu. Plakal som, keď som počúval, ako otca skoro zabili povstalci. Naši napokon ušli na dedinu. Tam bola džungľa, pokoj. Typická africká dedina, akú poznáte z filmov. Chatrče z bambusov, v noci tadiaľ prechádzajú slony. Škola ani lekári neboli, no Eddy mal priamy kontakt s prírodou. Chodil loviť, naučil sa pracovať s drevom. Žil tam štyri roky, potom sa vrátili späť do mesta. Manželka súhlasila, že hneď ako zoženiem peniaze na letenku, pôjdem po neho. Nikdy sa síce neučil posunkovú reč, istý systém komunikácie si však doma vytvorili, takže môj otec mu vysvetlil, že si poňho prídem. Telefonovať sa s ním nedalo, tak som mu posielal aspoň fotky. Nevedel sa dočkať, najmä keď mu povedali, že som už v Luande, a ja som stále nechodil. Lenže cestovať autom sa nedalo a lietadlá boli také preplnené, že som sa dostal na rad až o tri týždne.“

Napokon sa syn otca dočkal. Mal už dvanásť.

Komunikovať s hluchonemým synom nie je jednoduché. „Nevie povedať, čo zažil, ale keď sú v televízii správy o Angole a zábery džungle, vojakov, rukami, nohami mi dáva najavo, že to pozná, že to prežil. Veľmi by som mu chcel vysvetliť, prečo som ho opustil, ale zatiaľ to nejde. Keby som tak dokázal dostať sa mu do hlavy, spoznať jeho myšlienky. Ale napriek všetkému si myslím, že je šťastný. So súrodencami si rozumie výborne, do školy chodí veľmi rád. Hoci kvôli veku musel ísť rovno do piatej triedy, má jednotky a dvojky. Individuálne sa mu venuje logopédka, takže sa už naučil vyslovovať „r“ a dokáže povedať mama. Vie sa dohovárať posunkami a vďaka načúvaciemu aparátu trochu počuje. Lekári potvrdili, že keby sa im dostal do rúk skôr, dnes by rozprával. No je tu ešte šanca, uvažuje sa o operácii. Zatiaľ ju vybavujem v Taliansku, ale teraz som sa dopočul, že podobné sa robia aj na Slovensku.“

Otázne však je, či tu rodina vydrží. Kvôli rasizmu. „Hneď prvý deň, ako sme s Eddym prišli na Slovensko, nás napadli skíni s kuklami na hlavách a s bejzbalovými palicami. Ukryli sme sa v aute, ktoré úplne rozmlátili. Chceli sme osláviť synov príchod a vybrali sme sa do pizzérie. Eddy bol vydesený, nechápal, o čo ide. Hoci v Angole zúri vojna, s čímsi podobným sa nikdy nestretol. Musel som mu vysvetliť, že je tu síce všetko krásne, ale sú aj negatíva. Pozri sa na svoju farbu, niekomu to prekáža. Aj keď naozaj nie každému. Keby som si myslel, že všetci Slováci sú rasisti, neoženil by som sa tu.“

Hoci polícia násilníkov chytila a identifikovali ich, lebo rodinu terorizovali dlhší čas, kauza nie je doriešená. Prípad sa skončil na generálnej prokuratúre, nepomohlo ani, že sa Eddyho rodičia obrátili na prezidenta. „Keby prípad uzavreli, museli by priznať, že útok bol rasisticky motivovaný, a oni sa boja, že to môže poškodiť Slovensku pri vstupe do Európskej únie. Lenže, rasistické problémy tu sú, stretáva sa s nimi väčšina černochov i Latinoameričanov. Snažíme sa nedostať do konfliktu, nechodiť do krčiem, presúvať sa po meste autom. Bojím sa pustiť deti mestskou dopravou. Dnes sú deti pod našou ochranou, ale čo keď vyrastú? Dúfal som, že tu už budem žiť navždy. Mám tri krásne deti, darí sa mi v práci. A zrazu len preto, že sa niekomu nepáči farba mojej kože, nás vyhnali z bytu. Museli sme bývať v podnájme, platiť drahé nájomné, kým sme si našli nový byt. Vtedy sme sa so ženou dohodli, že odídeme. Ale ani to nie je jednoduché. V Angole budem musieť začínať odznova. No najmä, dve deti sa narodili tu. Oni, ani manželka nepoznajú africkú mentalitu, kultúru, hrozia im zdravotné problémy. Neviem, či sa dokážu prispôsobiť, ale viem, že takéto problémy môžu rozdeliť rodinu. A to nechcem, pre mňa je najdôležitejšie, aby sme v dobrom i v zlom zostali spolu. Zatiaľ sme sa dohodli, že sa tam najprv iba pozrú. V mestách je bezpečne, budeme sa kúpať v mori, uvidia plusy aj mínusy. Potom sa rozhodnú. Keď povedia áno, nájdem si prácu a vytvorím podmienky, aby mohli prísť za mnou a moje deti sa nemuseli báť iba preto, že sú čierne.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ