Nechceme rušiť pri slávnostnom obede, tak sa chvíľu prechádzame po záhrade. Predný dvor je plný farebných kvetov. Pod nohami chrupčia velikánske orechy, väčšina však už skončila v prepravkách. O kúsok ďalej okopaná zeleninová hriadka.

Vidno, že dom má gazdinú.

Pod impozantným hrčovitým ihličnanom lavička. Romantické posedenie. Je obrátené smerom k chalupe, chrbtom k necitlivo vyhryznutému kusu pozemku dvorom susedného domu. Socializmus nemal rád priveľké súkromie. A to sa dá hovoriť o šťastí, že toľko zostalo, veď iba o pár metrov sa za ďalším plotom týči silueta socialistickej hrôzostavby. V Starej Turej zhltla nejednu takúto romantickú usadlosť.

No a ešte je tu obrovské zrkadlo, opreté o múr. Desaťročia odzrkadľovalo návštevy, ktoré sem húfne prichádzali. Staroturania, slovenskí a českí divadelníci, disidenti. Možno doň hodila očkom aj Vlasta Chramostová, ktorá tu bývala častým hosťom. Odraz síce deformujú slepé mapy, zrkadlo je staré, ale dôležité. Veľa si pamätá. Tak ako pani domu. Miloslava Rozsypalová, ktorá tam dnu oslavuje sté narodeniny.

Rodina tety Milušky

Kapustnicu síce varila sama oslávenkyňa, so slávnostným obedom pre celú rodinu jej však prišli pomôcť miestne ženy. Práve umývajú riady a ubezpečujú nás, že už sa podáva múčnik, takže nebudeme neslušní, keď vstúpime.

Hoci dnu sedia iba najbližší, k oslávenkyni sa musíme prebojovať špalierom. Za sto rokov sa toho nazbiera. Dieťa, zať a vnuk sú síce iba po jednom, zato pravnúčat je päť.

Prvá nám potriasa rukou dcéra Zorka s manželom Františkom Šecom. Kto sa orientuje v českom divadle, vie, že obaja patrili k najvýznamnejším členom olomouckého a neskôr ostravského súboru. Sedemdesiatdeväťročná pani Zorka je okrem iného držiteľkou ceny Thálie za celoživotné dielo. V 68. však bola vo výbore českých divadelných umelcov, a takí za postoje zaplatili stratou filmovej a televíznej popularity. Zato na scénach oblastných divadiel dozrievali ako dobré víno. Dnes už Zora Rozsypalová divadlo nehrá, pretože takmer nevidí. Jej osemdesiatdvaročný manžel však ešte pred dvoma rokmi účinkoval na Pražskom hrade v rámci letných shakespearovských predstavení, dodnes hrá v Ostrave d‘Artagnana v Cyranovi, a v maličkej, ale nepostrádateľnej role sa objavuje po boku „sklepáka“ a architekta Davida Vávru v úspešnom dokumentárnom cykle Českej televízie Šumná města.

„To je taká láskavosť režisérov,“ kývne rukou a napchá si fajku.

Hoci ruky sa mu už tiež trasú, nič to neuberie z noblesy dokonalého gentlemana.

„My sa navzájom veľmi potrebujeme,“ smeje sa pani Zorka. „Niekto zvoní, ja ho počujem, a Franta sa pozrie z okna, kto je to.“

Ale poďme ďalej.

Ruku nám podáva vysoký bradatý muž, ich syn. Martin Šec stáva za kamerou, naposledy napríklad v Renčovom filme Rebelové. Okrem jeho rodiny je tu s manželom a synom aj herečka Gabriela Vránová. Pre nich síce teta Miluška nie je pokrvná príbuzná, rátajú sa však k rodine a nechýbajú pri žiadnej významnej udalosti.

No a konečne za vrchstolom oslávenkyňa. Krehká žena s preduchovnelou tvárou. Keď sa usmeje, je vyslovene krásna. Nebadať na nej únavu, hoci gratulantov prijíma už niekoľko dní.

Odvádza si nás do vedľajšej izby. Aby ju nik nerušil pri rozpomienkach.

Sto rokov

Aké je to mať sto rokov? Vraj čudné, lebo človek sa o to nijako nezaslúžil.

„Keď niečo dobré vykonáte a gratulujú vám, nuž, bol tu nejaký čin. Ale pri stovke ste len dýchali a žili, a naraz k vám chodia – gratulujem, gratulujem! Keď som mala deväťdesiat, každý vravel, tak ešte do stovky. Zdalo sa mi to nemožné, to je tak ďaleko. A vidíte, je to tu. A už aj to bolo, dnes mám vlastne sto jeden. A čo je na starobe najhoršie? Že tí ‚vaši‘ odchádzajú. Zrazu nemáte komu povedať – pamätáš sa?“

Teraz sem síce stále niekto chodí, ale inak žije pani Rozsypalová sama. Niekedy za celý deň s nikým neprehovorí. Ale človek si vraj na samotu zvykne. Z rodinnej „sešlosti“ má síce radosť, ale trochu sa aj teší, keď domácnosť znova stíchne.

„Včil je nás plný dom, veľa hluku. Vadí mi najmä, že dobre nevidím a nepočujem, a nechce sa mi stále vypytovať, čo ste hovorili?“

Ako vyzerá deň storočného človeka?

„Vstávam okolo ôsmej, potom si varím raňajky. Trochu pochodím po dome, záhrade, a už by som si zase ľahla. Nemám žiadne plány, len v tichosti dožívať. Iba to ma mrzí, že dobre nevidím. Bola som veľká čitateľka, keď mi bolo zle, v knihe som našla útechu. Pozrite na knižnicu, toľko by som ešte chcela prečítať, ale nemôžem. Nuž, ale s tým sa človek musí zmieriť. Má zato sto rokov. Tak počúvam rozhlas, občas televíziu, ale tú málo. Aj čosi rozpozerám, ale po chvíli sa pýtam, čo už mi to dá, keď sa dozviem, ako sa to skončí? Nič. Tak pá, pá, idem si ľahnúť a počúvať Slobodnú Európu. No a premýšľam a spomínam.“

Tatíček Masaryk

Vo filme Kolja Stela Zázvorková s láskou opatruje bustu T. G. Masaryka. V Čechách má stále veľa vyznavačov a ctiteliek. A jednu z najvernejších v Starej Turej. S množstvom osobných spomienok, preštudovaným dielom a so zásobou citátov. Ovplyvnilo ju hneď prvé stretnutie s ním. Ona bola malým rakúsko-uhorským dievčatkom, ktoré chodievalo k starej mame na Moravu, on na Valašsku kandidoval za ríšskeho poslanca.

„Hoci ženy vtedy ešte nemali volebné právo, moja starenka bola jeho veľkou prívrženkyňou. Raz mi hovorí: Miluško, obleč si nedeľné šaty, dnes pôjdeme spolu. Prišiel Masaryk a bude mať prednášku. Ešte z toho síce nebudeš moc rozumieť, ale uvidíš živého Masaryka! Šli sme do záhradného hostinca, kde už Masaryk rečnil na stole. Musel sa otáčať na všetky strany, lebo obecenstvo stálo dookola, a neboli megafóny ani mikrofóny. Ja som si z toho večera odniesla, že alkohol je najväčší nepriateľ národa a po ulici sa potácajúci človek je memento – kam speješ národ môj? Odvtedy som si zapamätala slovo alkoholizmus a v duchu si povedala – nikdy sa nestaneš alkoholičkou! Aj som to dodržala.“

Je sloboda! Poďme rabovať!

Miloslava Rozsypalová si jasne spomína aj na zrod Československej republiky.

„Najprv sa iba sem-tam doniesol chýr, budeme samostatní! Mala som sedemnásť, keď sa republika stala skutkom, vyhlásilo sa, sme slobodní. Lenže Slováci neboli štátnym národom od Veľkomoravskej ríše, a tak väčšina z nich nechápala, čo to znamená. Keďže hneď po vyhlásení republiky ušli zo Starej Turej žandári, ľudia sa vychytili rabovať. Hurá na Židov, to nikto netrestal. Vnikali aj do bytov, brali bielizeň, koberce. Vyrabovali aj železiarsky obchod, potraviny. Vliekli mechy, sypala sa múka. Zem bola plná potrebných vecí, šliapalo sa po nich. Neúcta ku všetkému. Našťastie, do týždňa prišiel český strážmajster a zjednal poriadok. Zavolal aj Židov, prosím, povedzte, kto vám kradol, musí to vrátiť. Jedna pani za doprovodu četníka viezla dedinou na fúriku dokonca plyšový diván. Bola to hanba, ale ľuďom sa dostalo ponaučenia – kradnúť sa nesmie! Sloboda neznamená bezprávie.“

Šesťdesiat rokov vdova

Potom bol zhruba dvadsať rokov pokoj. Pani Rozsypalová spomína najmä na českých učiteľov, ktorí prišli učiť do Starej Turej. Dokonca spísala ich príbehy. Potom sa vydala do Kroměříža, kde ju zastihol protektorát a slovenský štát.

„Bože, ako som sa hanbila, keď som v rádiu naladila Bratislavu, a tam vykrikovali ordinárne hlasy – Česi von, Česi von! Rozplakala som sa, toto je môj národ? Slovenský štát považujem za hanbu Slovenska. Z milosti Hitlera žiadať samostatnosť, zapredať národ, že budeme slúžiť a vyhadzovať Židov a Čechov.“

Ani na Morave to nebolo ľahké. Muža pracujúceho v odboji zobrali Nemci a zomrel v koncentračnom tábore v Mauthausene. Odvtedy, viac ako šesťdesiat rokov je Miloslava Rozsypalová vdovou. Neplytvá však sentimentom. Jednoducho, nestretla viac nikoho, kto by jej imponoval tak, že by sa rozhodla kráčať s ním životom. Manžela videla naposledy na jeseň v štyridsiatom.

„Ráno sme sa ešte rozprávali. Vidím ho jasne, ako stál pri kachliach, ja som už sedela v pokladni, lebo sme mali drogériu. Potom ho odvliekli a zakrátko som dostala úradné oznámenie, že umrel. Zatkli ho v októbri a v marci bol koniec. Na chrbte vynášal kamene z kameňolomu. To žiadny dlho nevydržal. Kto nevládal, išiel rovno do pece. Ovdovela som a všetok majetok prepadol ríši. Pevne som však verila, že pravda zvíťazí. Aj sa tak stalo, no potom prišli komunisti, znárodnenie. Tak som sa v päťdesiatom prvom vrátila na Slovensko do rodného domu. Neviem však, čo bolo horšie – ľudácky štát s Hitlerom alebo komunizmus so Stalinom.“

Najstaršia demokratka

Miloslava Rozsypalová dodnes žije politikou a celospoločenským dianím. Je najstaršou členkou Demokratickej strany, rada diskutuje a neberie si servítky pred ústa.

A ako vidí ľudstvo z perspektívy odžitej storočnice?

„Nacionalizmus, to je náš najväčší nepriateľ. A kultúry, koľko tej nám chýba. Nevieme, že demokracia je diskusia, že každý má právo na názor a môže si ho beztrestne vymieňať. Terorizmus, to je niečo strašného. Hlboko sme spadli, čaká nás veľká práca.“

No a potom ešte odcituje Masaryka – „samostatnosť žiaden národ nespasí, spasí ho vzdelanosť a mravnosť“ – prehodí si cez útle plecia elegantnú mohérovú štólu a odíde na mestský úrad, kde ju čaká oficiálna časť osláv a húfy gratulantov.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC