Pred 1200 rokmi ho pápež Lev III. korunoval a on sa stal rímskym cisárom. Karola Veľkého dnes považujeme za jedného z patrónov integrujúcej sa Európy. Jeho Európa sa však končila na rieke Labe a na strednom toku Dunaja.V prvý deň vianočných sviatkov roku 800 pokľakol na dlažbu rímskej baziliky Svätého Petra mocný kráľ Frankov a Longobardov – Karol – a pápež Lev III. mu položil na hlavu drahocenný diadém z pokladnice tejto svätyne. Vzápätí zaželal pápež Karolovi-Augustovi, „božiemu vyvolencovi, mocnému a mierumilovnému imperátorovi“ dlhý život a víťazstvá. Tak sa stal kráľ Karol cisárom Karolom Veľkým, vládcom, ktorého meno sa vo všetkých slovanských jazykoch stalo synonymom moci monarchu (kráľ, król, koroľ).

Pápež Lev III. korunoval Karola cisárskou čelenkou proti svojej vôli, pretože ho pokladal v istom zmysle za rivala. Pápež si chcel uchovať voči mocnému monarchovi nezávislosť, štylizoval sa do úlohy šafára cisárskej hodnosti. Snažil sa vytvoriť zdanie, že stojí nad svetským trónom.

Túto interpretáciu však spochybňuje fakt, že pápež vzdal po korunovácii cisárovi úctu, pokoril sa pred ním, napodobniac tak scenár korunovačného obradu z východorímskeho cisárstva – Byzancie, kde bazileos – cisár bol formálne predstaveným náboženských autorít. Z najnovších štúdií však vyplýva, že Karol napísal scenár korunovácie sám. Svedčí o tom napríklad aj jeho úbor: dlhá tunika, rímska chlamida a červené črievice.

Nech už to bolo akokoľvek, 324 rokov po rozpade rímskeho impéria (posledným cisárom bol Romulus Augustus), obnovil Karol hodnosť západorímskeho cisára. Nestalo sa tak zo dňa na deň: prvému cisárovi stredovekej Európy pomohla výnimočná inteligencia, odvaha, energia a v neposlednom rade aj bezohľadnosť. V deň korunovácie mal 58, ale možno iba 53 rokov. Jeho verný kronikár Eginard sa vyhováral, že v čase, keď písal kroniku (niekoľko rokov po cisárovej smrti), nenašiel nikoho, kto by o narodení a detstve vládcu poskytol dôveryhodné podrobnosti.

Jedno je isté: Karol bol najstarším synom Pipina Krátkeho, zakladateľa karolínskej dynastie. Pipin počal Karola s jeho matkou Bertou, peknou a múdrou ženou, okolo ktorej vytvoril Karol kult ešte pred svadbou. Je pravdepodobné, že Karol ako nemanželské dieťa strávil prvé roky svojho života v nedôstojných podmienkach, nehodných budúceho vládcu sveta. Svedkovia preto radšej diskrétne mlčali.

Karol Veľký sa narodil pravdepodobne v roku 743. O jedenásť rokov neskôr pomazal pápež Štefan III. Karola a jeho trojročného brata Karolmana posvätnými olejmi ako budúcich kráľov, následníkov trónu. Ešte pred slávnostnou korunováciou pred 1200 rokmi pomazali a korunovali Karola ešte dvakrát – ako kráľa Frankov. Najprv v roku 768, keď v plnej sláve umrel Pipin Krátky, a potom aj v roku 771, po záhadnej smrti Karolmana, ktorý mal ambície konkurovať bratovi v boji o uchopenie moci.

Palácová akadémia

Keď Karol prevzal plnú a nedeliteľnú vládu, poslal svojich dvoch čerstvo osirených synovcov do kláštora, odkiaľ ušli onedlho do Talianska. Svoj štát začal budovať na základe odkazu svätého Augustína z Hippony, ktorý si osvojil čítaním jeho diela Boží štát. Karolovi čítanie robilo ťažkosti a písanie si osvojil iba čiastočne. Knihy, ktoré ho zaujímali, najmä Augustínove, mu predčítali jeho učení priatelia, ktorými sa obklopoval. Práve im vďačí za neobyčajné vedomosti a na tie časy aj za nebývalý rozhľad v histórii, teológii i v literatúre.

Neskôr vznikol pri Karolovom dvore rád, tzv. Palácová akadémia. Hlavnou úlohou učencov bolo recitovanie starých latinských textov, recitovali sa však aj verše účastníkov týchto učených diskurzov. Najvýznamnejšími básnikmi boli Angilbert a Theodulf, poéziu však písal aj najstarší učený priateľ a poradca kráľa – Alguin. Všetci členovia Akadémie si pridávali ku svojim menám i prímenia slávnych antických básnikov: Flaccus (na počesť Horáca), Homér, Pindaros, Naso (Ovidius). Sám Karol sa nazval Dávidom. Meno biblického kráľa malo zvýrazniť celý rozsah jeho kompetencie: rytiera, panovníka i horlivého kresťana. Pripomeňme, že starozákonnému Dávidovi sa pripisuje aj autorstvo všetkých žalmov.

V krutom, primitívnom svete ranostredovekej Európy bol takýto kruh ľudí čímsi nezvyčajným. Boli to oni, čo vytvorili „kádre“ hnutia známeho ako „karolínska renesancia“. Nebolo ich veľa, ale vďaka Karolovej priazni presadzovali reformy, ktoré mali prinášať plody aj v ďalekej budúcnosti. Zmodernizovali cirkevné školstvo. Program výučby sa odvtedy delil na trivium (dialektika, rétorika, gramatika) a na kvadrivium (hudba, astronómia, aritmetika a geometria). Na školách, ale i vo verejnom živote oživili klasickú latinčinu, ktorú v tom čase používalo už iba duchovenstvo, pričom latina, ktorá sa používala v administrácii, celkom sprimitívnela. Tí, čo touto latinou hovorili, nerozumeli už ani klasickej latinčine antických autorov, ani latinčine náboženskej. Nedokázali sa ňou dorozumieť ani vzdelanci. Zdegenerovali aj latinské písmená; dokumenty a prepisy antických diel sa dali iba ťažko rozlúštiť. Písanú latinu vystriedali preto po čase čitateľnejšie karolínske minuskuly.

Isté oživenie sa objavilo aj v umení. Karol nariadil, aby stĺpy rímskych stavieb zakomponovali architekti do jeho paláca v Aachen. Aj architektúra nových, početných kostolov, ktoré financoval kráľ a jeho vazali, nadväzovala na antické a byzantské vzory. Vznikli pekné mozaiky a miniatúry.

Ohňom a mečom

Pre Karola však bolo najdôležitejšie budovanie jeho štátu. Tomuto cieľu mali slúžiť všetky reformy. Chcel mať osvietený a výkonný štátny aparát. Zreformoval menu a razenie peňazí vyhlásil za štátny monopol. Nové zbierky zákonov a dekrétov svedčia o energii a predstavivosti pri vytváraní čoraz rozľahlejšieho, etnicky, kultúrne a ekonomicky čoraz rôznorodejšieho mocnárstva. Karol chcel, aby štát, ktorý vytvorí, trval aj po jeho smrti. To sa mu nepodarilo. Vo vtedajšom svete sa vtedajšími prostriedkami nedali rozličné časti štátu spojiť takými silnými putami, aby ich najrozličnejšie konflikty napokon nepopretŕhali.

Karol sa nadchýnal svätým Augustínom. Štruktúry jeho štátu mali byť podriadené jedinej spoločnej, politicko-náboženskej idei. A obyvatelia? Tí mali byť umne zhierarchizovaní, zdisciplinovaní, podriadení panovníkovi. V jednom zo svojich dekrétov vyzýva, aby sa „každý vo vlastnom živote i pri výkone povolania pevne držal svojho miesta“. Programový augustianizmus mu nebránil viesť neustále vojny a v mene ideálu sa neštítil nijakých ukrutností. Pre súčasníkov bol najmä kráľom – bojovníkom. Tak si ho zapamätali aj potomkovia, ktorí sa o ňom dozvedali z ústneho podania a neskôr aj z učebníc.

V roku 772 sa snažil poraziť germánsky kmeň Sasov, ktorí žili na severozápade dnešného Nemecka, ich spojencov – Dánov, ale aj slovanských Veletov. Spojil sa proti nim s iným slovanským kmeňom – s Obodritmi, ktorí žili v tých časoch na území dnešného lužického Srbska (okolo dnešného nemeckého mesta Cottbus). So Slovanmi sa stretol už počas bojov s Avarmi. Tento agresívny tatársko-turecký kmeň sídlil vtedy na území dnešného Maďarska. Avari sa pravidelne vydávali na vojnové výpravy do západnej Európy. Spolu s nimi tiahli aj niektoré slovanské kmene. Oblasti osídlené Slovanmi však Karol dobýjať nechcel. Pre neho to bol odľahlý, barbarský svet, ktorý si netrúfal včleniť do svojho štátu.

Karol porazil Avarov v roku 795, Sasi sa mu poddali až v roku 804. Prostriedky si nevyberal: počas jednej výpravy dal po víťazstve sťať 4500 saských vojakov iba preto, že sa mu dlho nechceli vzdať.

Tridsať rokov pred víťazstvom nad Sasmi porazil Longobardov. Stal sa ich kráľom, a tak získal dominantnú pozíciu v Taliansku. Nevyhli sa mu ani porážky: na juhu svojho štátu urputne bojoval s Maurmi, Arabmi, ktorí obývali Iberský polostrov. Nad Maurmi väčšinou víťazil. Jedným z plodov víťazstiev bolo aj vytvorenie španielskej marky, územia, ktoré siahalo až za Pyreneje. V roku 778 však utrpel v Pyrenejach ťažkú porážku. Zadný voj jeho armády zdecimovali Baskovia, ktorým sa podarilo ulúpiť vojnovú korisť. Priznáva to aj jeho kronikár Eginhard. V tomto boji zahynul aj najslávnejší a najvernejší Karolov rytier, bretónsky gróf Roland, ktorý sa stal hrdinom jedného z najznámejších stredovekých eposov.

Najväčšou prekážkou na ceste za svetovládou bolo pre Karola pápežstvo. Karol bol hlboko veriacim kresťanom; bez pomoci cirkvi sa nezaobišiel ani v administratíve, ani v ostatných oblastiach verejného života. Pápežov politický vplyv však chcel okresať. Navyše, Karol chcel byť aj duchovným, náboženským vodcom. Scenár na dosiahnutie tohto cieľa napísal dávno pred korunováciou. Najprv prišiel na pomoc pápežovi Levovi III., ktorého autorita bola po dlhoročných politických bojoch so svetskými i duchovnými protivníkmi úplne otrasená. V jeseni roku 800 vstúpil do Ríma a nastolil poriadok víťaza. Ustanovil sa za sudcu v spore medzi pápežom a jeho nepriateľmi. Do baziliky Svätého Petra zvolal zhromaždenie duchovných, čím pápeža neslýchane ponížil. Zhromaždenie si s úškľabkami vypočulo pápežovu deklaráciu, ktorý vyhlásil, že je „vo všetkých bodoch obžaloby nevinný“.

Keď sa Karol rozhodol prijať cisársku korunu, zohľadňoval aj situáciu na Východe. Tri roky predtým zavraždila byzantského cisára Konštantína jeho vlastná matka – Irena, ktorá vzápätí prevzala v Konstantinopole moc. Podľa vtedajších západných predstáv žena nemohla vládnuť. Karol sa chcel vyhnúť konfliktu s Byzanciou, ale zároveň túžil ovládnuť celý voľakedajší rímsky svet. S Irenou sa chcel dokonca oženiť, sobášom obnoviť rímsku ríšu, ale to mu nevyšlo. Až po dlhých vojnách a vyjednávaniach ho v roku 812, dva roky pred smrťou, uznal aj východný imperátor Michal Rangobas za rovnocenného cisára Západu.

Protoplazma Európy

Následníci Karola Veľkého viedli proti sebe nekonečné vojny, z ktorých vznikli po storočiach veľké národné štáty, najmä Francúzsko a Nemecko. Cisárstvo sa dokonca v roku 924 celkom rozpadlo; obnovili ho až po 38 rokoch ako cisárstvo nemeckého národa. O dedičstve Karola Veľkého historici napísali, že v oblasti kultúry prinieslo ľuďom stredoveku záujem o antiku, presvedčenie o potrebe vzdelania a úctu k zákonom a záväzným pravidlám. Hlavnou zásluhou Karola Veľkého je však vytvorenie monarchie, v ktorej sa začal formovať organizmus Európy. Bola to Európa, ktorej ťažisko sa posunulo z rímskeho stredozemia na sever; Európa, ktorá sa začala organizovať v kontinentálnej škále. Tepnami mladej európskej civilizácie sa stali korytá veľkých riek a cesty križujúce cez najpriechodnejšie priesmyky v donedávna nepriestupných horstvách.

Po karolínskej monarchii sme zdedili pocit kultúrnej jednoty západoeurópskych národov. Nebola to iba jednota náboženská, jednota spoločnej viery, ale oveľa hlbšia jednota spoločného organizmu, spočívajúceho na podobnosti ekonomickej štruktúry a na vzťahoch, ktoré vytvoril Karol Veľký. Tieto vzťahy, hocijako slabé, pretrvali až do dnešných čias. Karol Veľký sa stal pozitívnym európskym mýtom, pretrval až do šestnásteho storočia. Tento mýtus vzkriesili Európania po druhej svetovej vojne, keď odveký spor o to, kto má právo sa na neho odvolávať (bol to nemecký Karol der Grosse alebo francúzsky Charlemagne?), vyústil do francúzsko-nemeckej dohody, ktorá vytvorila základy moderného európskeho spoločenstva.

Karol Veľký sa stal zrazu zakladateľom spoločnej Európy, patrónom jej integračného úsilia. Nemecké mesto Aachen sa stalo symbolom tohto zjednocovania. Meno Karola Veľkého nesie prestížne vyznamenanie, ktorým boli poctení Jean Monnet a Konrad Adenauer, zakladatelia Európskeho hospodárskeho spoločenstva, predchodcu dnešnej Európskej únie.

Karolova Európa

Dvesto rokov po smrti Karola Veľkého, na prelome tisícročí, sa cisár Otto III. (pod vplyvom svojho geniálneho učiteľa a radcu Gerberta d‘Aurillac, ktorého dosadil na pápežský trón ako pápeža Silvestera II.), rozhodol vytvoriť univerzálne európske kráľovstvo. Tento superštát mal integrovať Galiu, Germániu, Taliansko a územia obývané západnými Slovanmi. Na znak úcty ku Karolovi Veľkému prikázal Otto III. v roku 1000 otvoriť jeho hrobku v Aachene a vyzdvihnúť z nej kríž, ktorý ho mal sprevádzať na ceste k vysnenému cieľu.

Karolova Európa bola neúplná, zahŕňala iba Západ. Jej hranice sa končili na Labe a na strednom toku Dunaja. Vlastne od Karolových čias sa Európa delila zhruba podľa tejto línie (hoci rímskym cisárom bol v 14. storočí aj český kráľ Karol IV. a jeho predchodca Přemysl Otakar II. na tento trón vážne ašpiroval).

Viacerí historici upozorňujú na to, že aj Stalin, Roosevelt a Churchill rozdelili v Jalte Európu tak, ako bola za Karola Veľkého. Aj po 2. svetovej vojne existovali vedľa seba Európa A a Európa B.

Ak sa v najbližších rokoch podarí Európu rozšíriť, toto dedičstvo bude konečne prekonané.

Nová Európa bude iná aj z iného dôvodu. Doterajšie pokusy o jej zjednotenie, vrátane projektu Karola Veľkého, považovali za jej fundament kresťanstvo. Teraz, na výslovnú žiadosť Francúzska (ktoré v stredoveku považovali za „prvú dcéru cirkvi“), odstránili z európskej Charty vsuvku o náboženskom dedičstve. Dôvod? Kresťanstvo je dnes na Západe v hlbokom útlme, pričom počet aktívnych vyznavačov islamu sa vo Francúzsku odhaduje na 6 miliónov ľudí. To znamená, že práve toto importované náboženstvo má v tejto krajine najviac praktikujúcich vyznavačov.

Na prahu tretieho tisícročia si opäť pripomíname slová svätého Pavla: praeterit figura huius mundi (mení sa podoba sveta). Môže sa stať, že v rámci rozšírenia Európy sa tieň Karola Veľkého na istý čas vytratí. Dnes však ešte vždy žijeme vo svete, ktorého podobu do značnej miery sformoval Karol Veľký.

Autor: MAREK RAPACKI, Gazeta Wyborcza