Predtým písala pre rôzne noviny a magazíny a svoj novinársky talent vyskúšala aj vo viacerých televíznych staniciach. Vždy ju to však ťahalo k uniformám, vojakom, k ich spôsobu života.

„Keby som bola mužom, istotne by som slúžila v armáde,“ zdôverila sa raz priateľke.

Do armády síce nevstúpila, ale vo svojej novinárskej práci sa zameriavala najviac na Pentagon. Dostala sa k mnohým dôverným informáciám, nikdy ich však v svojich komentároch nezneužila.

Zrejme aj preto si ju minister obrany vybral za tlačovú tajomníčku.

Pripravte sa na odlet

„Walter, bolo by dobre, keby si ma mohol čo najskôr navštíviť,“ zavolala minulý piatok Torie Clarková reportérovi televíznej stanice CNN, Walterovi Rogersovi.

Šesťdesiatnik, skúsený profesionál, ktorý prinášal reportáže z viacerých kútov sveta a dlhý čas pokrýval aj oblasť Blízkeho východu, spozornel.

Bolo krátko pred desiatou hodinou ráno a práve sa chystal volať Torie aj on sám, aby sa dozvedel niečo o končiacej návšteve ministra obrany Donalda Rumsfelda v krajinách susediacich s Afganistanom.

Zo svojho domu v exkluzívnej štvrti McLean to má autom do Pentagonu len niečo vyše dvadsať minút, takže tam dorazil medzi prvými.

V kancelárii tlačovej tajomníčky sa postupne zhromaždili všetci zvolaní novinári. Douglas Jehl z denníka The New York Times, Steve Vogel z The Washington Post, Jarislav Trofimov z konzervatívneho denníka The Wall Street Journal, Bill Gauber z denníka Bultimore Sun a Jeffrey Kofman z televíznej stanice ABC.

Šesť skúsených novinárov netrpezlivo čakalo, čo sa dozvedia. Torie sa však neponáhľala. Ponúkla ich kávou a medzi rečou spomenula, že jej šéf končí návštevu Uzbekistanu, ako posledného štátu v horúcej oblasti, a že o niekoľko hodín sadne do lietadla a priletí na vojenskú základňu AFB Andrew‘s v Marylande, a odtiaľ príde v konvoji áut pod mimoriadnou vojenskou ochranou priamo do Pentagonu.

Jedenásteho septembra zasiahlo tretie z unesených lietadiel severovýchodnú časť mohutnej budovy postavenej v tvare päťuholníka a zahynulo tam okolo stoosemdesiat ľudí, vrátane vysokých dôstojníkov.

„Pripravte sa na cestu. Vyzerá to na začiatok vojenskej akcie,“ povedala zrazu Clarková.

„Musíte sa čo najskôr pobaliť a najneskôr o piatej poobede byť na vojenskej základni. Odlietate na lietadlovú loď USS Carl Vinson, ktorá teraz pláva v severnej časti Arabského mora.“

Šiesti novinári boli v tej chvíli jedinými civilistami, ktorí vedeli, že chvíľa tvrdej odplaty za strašnú tragédiu z 11. septembra je už veľmi blízko.

Pentagon si ich vybral, aby práve oni informovali Američanov, ale aj celý svet o novej vojne. Vojne, ktorú civilizovanému svetu nanútila hŕstka fanatikov.

Zlom v Situation Room

Približne v tom istom čase, keď Torie Clarková oznamovala šiestim reportérom, aby boli pripravení na odlet za oceán, v Situation Room Bieleho domu sedeli rozhodujúce postavy výkonnej moci Ameriky. Práve v tejto miestnosti sa od jedenásteho septembra zbiehali všetky najdôležitejšie informácie a prijímali sa zásadné rozhodnutia o spôsobe boja proti teroristom.

Podľa nenápadného riportu v denníku The New York Times prezident Bush v piatok ráno okolo deviatej hodiny zdvihol oči od dokumentov, ktorými listoval, a obrátil sa na generála Richarda Myersa. Nového šéfa americkej armády, ktorý len nedávno vystriedal generála Hugha Sheltona. Nad Myersom je už iba minister obrany Donald Rumsfeld a nad ním prezident USA ako najvyšší veliteľ.

A práve najvyšší veliteľ sa obrátil na Myersa:

„Dick, je Tommy Franks pripravený ísť do toho?“

Tommy Franks patrí medzi najostrieľanejších a údajne aj najchytrejších amerických generálov. Pentagon sa ho už viac ráz snažil pripútať na významnú stoličku na ministerstve obrany, ale rodený vojak a stratég vždy odmietol. Jeho srdce patrí terénu. Pred vyše desiatimi rokmi sa zúčastnil vojenskej operácie proti Saddámovi Husajnovi a aj v týchto dňoch je v teréne. Velí americkým vojakom na Blízkom východe a v juhovýchodnej Ázii. Bez jeho konečného „yes“ sa nič významné nemohlo dať do pohybu.

„Áno, pán prezident, generál Tommy je pripravený,“ znela odpoveď predsedu náčelníka štábov.

George Bush sa pousmial, pozrel sa na najväčšie esá svojho „vojnového tímu“, vrátane poradkyne pre národnú bezpečnosť Condoleezzy Riceovej a ministra zahraničia Colina Powella, a povedal:

„Ak je pripravený na úder Tommy, tak sme pripravení všetci, či nie?“

„Yes,“ zaznelo miestnosťou.

Na zasadaní však chýbal jeden významný muž. Minister obrany Donald Rumsfeld práve končil testovaciu cestu po oblasti v okolí Afganistanu.

Všade pochodil dobre, ba aj od ománskeho sultána Kabusa dostal jasnú odpoveď:

„Pane, moja krajina je vám k dispozícii.“

Jeho slová zneli Rumsfeldovi v ušiach ešte aj vo chvíľach, keď jeho Boeing 777 pristával na letisku v uzbeckom Taškente.

Bez Rumsfelda v Bielom dome sa ešte akcia nemohla začať.

Čas Talibanu sa kráti

Ešte v ten istý podvečer odletel prezident Bush s manželkou Laurou vrtuľníkom do Camp Davidu, letného sídla amerických prezidentov. Po večeri si sadol do hlbokého kresla pred krbom a opäť študoval dokumenty.

Rozhľahlé prezidentské sídlo uprostred marylandských lesov je ideálnym miestom na odpočinok nielen pre najvyššieho predstaviteľa Ameriky a jeho rodinu, ale aj pre spolupracovníkov. Z Camp Davidu môže prezident pokojne viesť veľký štát, pretože od Bieleho domu je vzdialený ani nie trištvrte hodinu letu vrtuľníkom. Keby sa začalo niečo diať, prezident môže zostať buď v Camp Davide, alebo ho môžu presunúť na iné strategické miesta v USA. Napríklad do Nebrasky, Missouri alebo Colorada.

V Colorade sídli štáb NORAD, hlavné veliteľstvo strategických síl USA, a sú tam ukryté aj zásadné počty najhroznejšej americkej útočnej sily – medzikontinentálne rakety Minuteman III.

V Missouri majú zase základňu supermoderné bombardéry B-2. Práve posádky dvoch týchto strojov dostali pred týždňom rozkaz pripraviť sa na štart s náložou prvých ťažkých bômb. B-2 dokážu odštartovať zo stredu Ameriky, preletieť oceán, vypínať sa nad Európou a objaviť sa nad Afganistanom. Tam z neho vypadnú bomby a letia ďalej až na britskú základňu na ostrove Díégo García v Indickom oceáne.

Bush sedel pred krbom a robil si poznámky na sobotný rozhlasový prejav. Vedel, že si ho nenapíše celý, ale základné predstavy dal na papier. Zakrúžkoval najmä dve závažné vety:

„Čas sa kráti.“

„Taliban zaplatí vysokú cenu.“

V časti vyhradenej pre najbližších spolupracovníkov, medzi ktorými nechýbali Condoleezza Riceová, prezidentova komunikačná riaditeľka Karen Hughesová a jeho hlavný „spechwritter“ Michael Gerson, sa živo diskutovalo.

Všetci, vrátane tisíce míľ vzdialeného veliteľa Tommyho Franksa, už vedeli, že vojenská odpoveď proti teroristom sa začne v najbližších hodinách.

Presný čas však nepoznal ešte ani sám prezident, hoci on jediný vydáva rozkaz.

Bolo to veľmi napínavých 48 hodín. Všade vraj vládlo zvláštne ticho.

„Čo budeme teraz robiť?“ spýtala sa nervózne Karen rozhodnejšie sa tváriacej Condoleezzy.

„Teraz budeme čakať. Ak sa totiž raz niečo začína, tak sa začína. A naša účasť v začínaní je už minimálna,“ odpovedala poradkyňa pre národnú bezpečnosť.

Onedlho si prezident zavolal Karen a povedal jej, aby začala s Michaelom Gersonom premýšľať o prejave, ktorý prednesie niekoľko minút po prvých vojenských úderoch. A dodal, aby všetci poradcovia, ktorí majú na starosti komunikáciu, premýšľali, z ktorého miesta by sa mal prihovoriť Američanom.

Potom zavolal Tony Blair. Britský premiér, ktorý si v týchto historických dňoch vyslúžil tvrdý odkaz od Abdara Rahmána Sálima, hovorcu londýnskej islamskej organizácie Al-Muhadžírum.

„Tony Blair sa za svoj podiel na príprave úderov na Afganistan stal legitímnym cieľom pre každého moslima, ktorý ho bude chcieť zabiť.“

Britský premiér volal z pakistanského Islamabadu, kde rokoval celé tri hodiny s prezidentom Pervezom Mušarafom. Predtým bol v Moskve, tam sa stretol s prezidentom Putinom. Hlásil, že všetko je O.K., že sa presvedčil o hlbokej podpore Moskvy aj pakistanského prezidenta. Ten iba dva dni predtým vyslovil už povestnú vetu:

„Dni Talibanu sú zrátané!“

Nasledujúci deň, v sobotu, mal George Bush svoj pravidelný rozhlasový príhovor Američanom. V sedeminútovej reči sa tentoraz venoval jedinému problému: vojne s terorizmom a úpornej snahe o zvýšenie bezpečnosti spoluobčanov. Nabádal ich, aby sa nebáli navštevovať priateľov, aby chodili do parkov, do kina, aby sa nebáli vojsť do supermarketov. Iba dva dni pred prejavom povolil otvorenie Reaganovho národného letiska vo Washingtonu, ktoré jedenásteho septembra zatvorili. V polovici prejavu zazneli aj spomínané dve vety:

„Čas sa kráti.“

„Taliban zaplatí vysokú cenu“!

Kto prezidenta pozorne počúval, mohol vycítiť, že už je to vážne.

Bolo.

Začal sa countdown

Prezident si však všetko nechával ešte pre seba. Aj neskôr, keď sa počas vzdania pocty 343 zahynutým newyorským požiarnikom pri pamätníku v marylandskom Emmitsburgu prihovoril zástupu smutných ľudí, ani jediným slovom nenaznačil, že na druhý deň sa to už začne.

V tej istej chvíli už pristávalo neďaleko na vojenskej základni lietadlo s Donaldom Rumsfeldom.

Začal sa povestný Countdown – odratúvanie.

Zvyšok soboty sa politicko-vojenská stratégia cizelovala do taktickej podoby.

Ako prvé sa mali nad Kábulom objaviť veľké bombardéry B-2 štartujúce z Missoury. K nim sa mali pridať bombardéry z troch lietadlových lodí plávajúcich v Arabskom mori a zároveň sa mali na vyšpecifikované ciele v Kábule a v Kandaháre, sídle Talibanu, zniesť spŕšky striel s plochou dráhou letu vystreľované z odstreľovacích rámp lietadlových lodí a ponoriek.

Išlo o prvú vlnu útoku.

„Znovu si ma zavolal prezident a povedal, že všetko dostáva spád, ale že akcia sa začne až vtedy, keď bude mať potvrdené, že veľké transportné lietadlá C-17 začali zo zhadzovaním potravín, liekov, prikrývok a tranzistorových rádií pre obyvateľstvo ťažko skúšanej krajiny,“ povedala neskôr Condoleezza Riceová novinárom.

„Všetko sa začalo. Najskôr máte pohromade diplomatické záležitosti, potom humanitárne otázky a napokon sa pridáva zložka vojenská. Možno, že niekoho napadne, že sme všetci iba sedeli nad mapou. Nie je to tak.“

Karen Hughesová Condoleezzu doplnila: „V tej chvíli sa naozaj nič zvláštne nedalo robiť. Iba čakať. Veď aj prejav s rozkazom prezidenta sme už mali hotový. Čakala nás ešte jedna noc v Camp Davide.“

Trojtýždňová príprava

Dejiny určite zaznamenajú mimoriadnu schopnosť amerického, ale aj britského politického či vojenského vedenia pripraviť sa na vojenskú odpoveď proti teroristom v neuveriteľne krátkom čase – v priebehu troch týždňov.

Aj keď terajšiu vojnu nemožno vo všetkých bodoch porovnávať s vojnou v Perzskom zálive, predsa len porovnajme:

Saddám Husajn obsadil Kuvajt 1. augusta 1990. Tanky jeho Republikánskej gardy sa prehnali bohatým púštnym štátom v priebehu niekoľkých hodín a vládca, šejk Sabah al Sabah, ledva stačil utiecť do Saudskej Arábie. Husajn vyhlásil Kuvajt za šestnástu irackú provinciu a zmocnil sa celého bohatstva štátu a všetkých vrtných veží. Od tej chvíle začal prezident Bush senior pripravovať vojenskú ofenzívu. Príprava si vyžiadala takmer pol roka. Útok spojeneckej koalície tridsiatich dvoch štátov, vrátane Československa, sa začal sedemnásteho januára nasledujúceho roka.

Telefonáty až do Kremľa

Ešte v sobotu večer zavolal prezident všetkým rozhodujúcim americkým politikom. Telefonoval aj do zámoria. Britskému premiérovi Tonymu Blairovi, nemeckému kancelárovi Schroderovi, francúzskemu prezidentovi Chiracovi a generálnemu tajomníkovi NATO Georgeovi Robertsonovi. A tiež do Kremľa.

Najmenej dvanásť hodín pred začiatkom akcie sa všetci významní americkí a svetoví politici dozvedeli, že nadišla hodina H.

Predčasný odlet z Camp Davidu

V nedeľu ráno nastal v Camp Davide mierny zmätok. Všetci dostali pokyn, aby sa pripravili na odlet do Bieleho domu. Na pristávacej ploche už stáli pripravené mohutné vrtuľníky a tajná služba bola v plnej pohotovosti.

„Nikto z nás nevedel, že z Camp Davidu odídeme v nedeľu ráno,“ povedala novinárom Karen Hughesová.

Išlo o nezvyčajné rozhodnutie. Prezidenti sa totiž zvyknú vracať z víkendového pobytu v Camp Davide do Bieleho domu až v nedeľu neskoro večer, občas až v pondelok ráno.

Jedenásty september všetko zmenil.

Po rýchlych raňajkách sa o necelú hodinu zdvihli nad lesy Marylandu vrtuľníky. V jednom z nich sedel prezident s manželkou Laurou a s najužším tímom spolupracovníkov.

Bush sa obrátil na komunikačnú riaditeľku.

„Karen, je všetko pripravené?“

„Áno, pán prezident. Všetko je tak, ako sme to prebrali.“

George Bush mal totiž menší problém. Musel sa poradiť, odkiaľ sa prihovorí Američanom a svetu vo chvíľach, keď už budú na Kábul dopadať prvé bomby. Nápad prišiel veľmi rýchlo. Keďže tento boj sa odlišuje od všetkých doterajších konfliktov, vybrali miestnosť s názvom Treaty Room. Miestnosť zmlúv. V nej americkí prezidenti pracovali na mieri a mierových zmluvách.

Sám prezident neskôr o tomto rozhodnutí novinárom povedal:

„Ide o miestnosť s veľkými oknami, z ktorej je nádherný pohľad na voľný priestor a ďalej rovno na Jeffersonov pamätník. Nechceli sme Oválnu pracovňu, odkiaľ môj otec vyhlasoval začiatok vojny v Zálive. Nechceli sme ani Roosevelt Room, odkiaľ prezident Roosevelt vyhlasoval vstup USA do druhej svetovej vojny.“

Prezident Roosevelt tak urobil potom, ako Amerike zasadili úder Japonci v Pearl Harbour.

Na môj rozkaz!

V nedeľu napoludnie začala televízna spoločnosť CNN vysielať obľúbený publicistický program Late Edition so známym moderátorom Wolfom Blitzerom. Jednotliví hostia sa striedali tak ako vždy, tentoraz sa však vzhľadom na americkú tragédiu rozšíril dvojhodinový program o ďalšiu hodinu.

Niečo okolo pol jednej washingtonského času sa Wolf Blitzer rozlúčil s vodcom senátnych republikánov, Trentom Lottom. Nepodarilo sa mu z neho vytiahnuť to podstatné: Kedy by sa asi mohla začať očakávaná americká odveta.

Trent Lott musel bez zaváhania elegantne „zaklamať“.

„To všetko sa dozvieme od prezidenta a ten povedal, že čas a miesto odpovede si vyberie Amerika.“

Po krátkej prestávke mal moderátor Blitzer pred sebou demokratického senátora Johna Edwarda. Ledva mu stačil položiť prvú otázku, keď naraz rozhovor prerušil a vzrušene oznámil:

„Práve som dostal do slúchadiel správu, že nad Kábulom vidno svetlá a počuť silné výbuchy.“

O dve minúty Blitzer program skončil, pričom ešte stačil správou tlačovej agentúry AP potvrdiť, že práve v tých chvíľach sa začala spojenecká americko-britská vojenská odpoveď na útok teroristov proti Amerike.

O päť minút neskôr sa z Treaty Room ozval prezident USA George Bush. Amerike a svetu oznámil, že chvíľa odplaty nadišla.

„Na môj rozkaz začali USA útok proti tréningovým táborom Al-Kaídy a vojenským zariadeniam Talibanu. Vo svete teroru nemôže byť mier. Boj teraz prebieha na mnohých frontoch. Nebudeme váhať. Nebudeme unavení. Nesmieme ochabnúť a nesmieme zlyhať. Sme podporovaní kolektívnou vôľou celého sveta!“

Džihád a priznanie

V tých chvíľach sa tisíce míľ od Washingtonu vojnový reportér CNN Walter Rogers spolu s ďalšími piatimi novinármi na palube lietadlovej lode USS Carl Vinson prizeral prvým štartom bombardérov F-18 a F-14.

A o niekoľko hodín neskôr sa na televíznych obrazovkách celého sveta objavuje známa tvár teroristu, ktorý cez prenos katarskej vládnej televízie Al-Džazíra vyhlasuje Amerike, Európe a Izraelu svätú vojnu, džihád. To je už obohratá pesnička, ale konečne sa priznáva k autorstvu strašných činov z jedenásteho septembra.