S Jurajom Nvotom sme sa stretávali na trikrát. Raz musel odcestovať do Moskvy, druhý raz na mňa zabudol. Keď som mu volala, kde je, priznal sa, že si len tak sedí na záhrade a sleduje, ako vyrašili narcisy. Myslela som si, že keď sa stretneme, budeme sa rozprávať o roztržitosti a jarnej romantike. Život však nadhodil celkom inú tému. "Umrel nám Janko Melkovič," privítal ma smutne.
Vy ste s Jánom Melkovičom často spolupracovali v Radošinskom naivnom divadle. Prvý bol tuším "federálny muzikál", ktorý Radošinci pripravili so Semaforom - Nevesta predaná Kubovi. Ján Melkovič tam hral hlavnú postavu Kuba.
"Vtedy sme ho pritiahli z Myjavy, kde učil na hudobnej škole, keď dostal zákaz pracovať v televízii. Bol to, myslím, nápad Dušana Hanáka a jeho manželky Mony Hafsahl. Odvtedy začal Janko stabilne hrávať u Radošincov."
Raz mi vravel, že si na Myjave krátil čas zbieraním štvorlístkov. Všetky štvorlístky, ktoré sú na známych obrazoch Michala Studeného, vraj našiel v čase, keď bol po šesťdesiatom ôsmom "odídený" z kultúrneho života.
"O štvorlístkoch som počul. No okrem toho, že chodil na štvorlístky, učil na hudobnej škole hrať deti na flaute. Keď som chodieval na koncerty svojich dcér Terezky a Dorotky, všetci flautisti hrali Melkoviča. Vydal aj nejaké zbierky skladieb, takže Janko Melkovič sa dodnes vyučuje na ľudových školách a je nesmrteľný."
Kedy ste sa videli naposledy?
"Ani presne neviem. Vybavuje sa mi, ako sme na jeseň boli u neho a jedli hovädziu polievku. Pred Vianocami som ho už bol navštíviť na onkológii na Heydukovej."
V poslednom čase postihlo slovenskú kultúru viacero smutných rozlúčok. Ako to v sebe spracúvate, že zrazu začínajú umierať kamaráti?
"Čo sa s tým dá robiť, je to zákon prírody, čosi prirodzené. Človek možno zauvažuje o sebapoškodzovaní, že za veľa si môžeme aj sami, ale potom zabudnem."
Veru, aj vy ste ma vítali s rannou cigaretou v ruke. Trochu ma to prekvapilo, tuším som vás ešte fajčiť nevidela. Dlho máte túto neresť?
"Ešte z gymnázia. Cez prestávky išli všetci chalani fajčiť a ja som chcel byť s nimi. Posledné štyri roky sa mi však darilo nefajčiť, až teraz som zlyhal. Ale túžim zase prestať."
Spomínam si, ako ma zaskočilo, keď môj tínedžerský idol Jiří Suchý oslavoval päťdesiatku. Bola som vtedy gymnazistka a zdalo sa mi to strašne veľa. Dnes síce už zďaleka nepovažujem päťdesiatnikov za starých, no aj tak ma prekvapilo, keď som zistila, že tohto roku oslávia päťdesiatku Zdena Studenková, Boris Farkaš, Marián Geišberg a vy. Ako vnímate, že ste zrazu päťdesiatnici?
"Všetko sú to moji spolužiaci. Nuž čo, čas nezastavíš. Už sme tu dlho."
Väčšina žien má z päťdesiatky strach. Čo muž? Navyše taký, ktorý sa pre mnohé generácie zafixoval ako nestarnúci poštárik z Ružových snov. Všade stále zdôrazňujú, ako málo ste sa odvtedy zmenili.
"Nepripisujem päťdesiatke väčší význam, ako má. Už však pociťujem, že životná sila vyhasína. Nevybehnem tak do kopca, cítim bolesť v krížoch, mám všetko, čo päťdesiatnik má mať."
A čo pohľad na život? Ten nestarne?
"Možno sa človek častejšie pristaví a zisťuje, že večné pobehovanie mu zabralo viac času, ako bolo potrebné. Strach, že niečo zmeškáte, za to nestojí. Ani preceňovanie práce."
Keď som sa spýtala, aký darček vám urobil najväčšiu radosť, odpovedali ste - vnuk Sebastián. Takže nielen päťdesiatnik, ale ešte aj dedo. Aké to je?
"Spoločne so synovým svokrom sme svorne strávili celú noc v pôrodnici a čakali na vnúčika. Až kým Jakub, ktorý bol pri pôrode, neprišiel s radostnou správou. Bol som hrdý, keď som ho videl cez sklo v chirurgickom oblečení, ako drží za ruku svoju Luciu."
Váš syn Kubo dostal meno podľa poštárika z Ružových snov. Po kom sa volá Sebastián?
"Meno vybrali rodičia, vlastne ani neviem, ako k nemu došli. Ale je pekné."
Tešíte sa na dedovské povinnosti?
"Veľmi. Musím si však počkať, muži prichádzajú do života detí trošku neskôr. Veľmi rád si spomínam na svojho starého otca, prechádzky, ktoré sme spoločne absolvovali, a dúfam, že aj mňa to čaká."
Čo sa vám vybaví, keď si spomeniete na Kubove detstvo?
"Nekonečné hry, keď sme fabulovali všelijaké príbehy, menili hlasy a vymýšľali si rôzne postavy. Tiež dlhé obdobie, keď sa stále hral na kúzelníka a vymýšľali sme si vlastné kúzla."
O čo ste prišli skončením sa detstva svojich detí?
"Človek vidí vlastné starnutie. Svoj vek si uvedomí cez deti, nie cez dátumy a výročia. Ľúto mi však nie je za ničím. Keď sa Kubo ženil, mal dvadsaťšesť, zdalo sa mi to prirodzené. Som rád, keď vidím, ako si dôsledne a trpezlivo buduje trvalý vzťah a rodinu."
Krátko pred päťdesiatkou ste si prežili životnú krízu, rozchod s manželkou Annou Šiškovou. Bolo to o to ťažšie, že ste boli populárnou pracovnou dvojicou. Bulvár si na tom poriadne zgustol.
"Áno, bolo to zvláštne, že zrazu som bol na Slovensku známejší ako rozvedený muž Anky Šiškovej než celoživotnou robotou. Nie je to nič príjemné, keď stále dokola masírujú citlivé a bolestivé veci. Navyše mám pocit, že takýmito negatívnymi správami, ktoré sa hádam nemajú ani rozširovať, oberáte druhých ľudí o čas. Človek sa však nemôže brániť, lebo by prijal ich hru a pripojil by sa k nekonečnému rozmazávaniu. Spoľahnúť sa dá jedine na čas, že to prejde a všetko sa raz zahojí."
Váš rozchod je o to ťažší, že ste naďalej spolu v divadle. Navyše v malom rodinnom divadielku, akým je Astorka. Ako sa dá takto existovať? Pri tvorbe, ktorá je intímna a plná emócií. Bezprostredne po rozchode ste vraveli, že v budúcnosti nevylučujete spoluprácu, isté však je, že odvtedy ste Anku, ktorá bývala vašou skalnou herečkou, neobsadili.
"Je to za nami, ale zasahuje nás to a je to ťažké. Divadelne sme sa zatiaľ nestretli aj preto, že som dlhší čas robil v Prahe a v Astorke som neskúšal. A keď som teraz začal robiť Klárine vzťahy, bolo to tesne po Aničkinej premiére u Petra Zelenku, takže je prirodzené, že sa obsadili iní herci."
Vraveli ste mi tiež, že pri umeleckej práci rád používate skúsenosti z vlastného života. Odvážili by ste sa až na také otvorené výpovede, ako povedzme spisovateľ Ludvík Vaculík, ktorý napísal niekoľko veľmi intímnych kníh o svojom rodinnom a mileneckom živote?
"Nepociťujem takúto potrebu."
Macocha, Dušička, Klárine vzťahy... Často si vyberáte tituly o vnútornom svete žien.
"Tiež som si to už uvedomil. Asi je to aj preto, že o ženách sa veľa píše, kým mužské problémy akoby sa z dramatiky vytratili."
V Kláriných vzťahoch hrá aj náš spolupracovník Masahiko.
"Áno, je tam postava Číňana, tak sa trochu spoliehame, že ľudia na Slovensku nerozoznajú, že Číňana hrá Japonec. Premiéra by mala byť okolo 21. apríla, ak sa všetko podarí. Bohužiaľ, divadlo má finančné problémy, takže sa modlíme, aby sa všetko podarilo. Nemáme peniaze na tvorbu, sme závislí od toho, čo si zoženieme."
Vráťme sa ešte k tomu, ako ste zabudli prísť na náš rozhovor. Ste roztržitý?
"Nie, ale stane sa, že mám byť niekedy na dvoch miestach naraz. V tejto súvislosti mi napadá, ako Dušan Mitana poučoval Dušana Dušeka - to musíš mať jeden notes, kde si všetko píšeš. Pozri, ako ja, pozriem utorok - a, aha, mal som byť v Žiline!"
Čo ste robili v Moskve, kvôli ktorej sme tiež presúvali rozhovor?
"S filmom Kruté radosti som bol na festivale Tváre lásky, ktorý sa začínal 8. marca. Dokonca tam Ondřej Vetchý dostal cenu za herecký výkon."
Ako ste s odstupom času spokojný so svojím režisérskym filmovým debutom? Chystáte sa na ďalší filmársky krok?
"Keby to bolo divadlo, človek ešte môže všeličo opravovať. Takto sa už len môžem ticho prizerať a brať to ako skúsenosť, keď raz budem robiť ďalší film. Nemôžem poprieť, že čosi sa pripravuje s Ondrom Šulajom, v dielni Mariána Urbana, teda s rovnakým tímom, aký bol v Krutých radostiach, ale uvidíme. Situácia v slovenskom filme nie je jednoduchá."
A čo herectvo? Naposledy ste hrali v Šulíkovom filme Všetko čo mám rád a to je pekných pár rokov. Nerysuje sa niečo?
"Neviem o ničom. Aj keď je pravda, že v Prahe ma oslovila režisérka Alica Nellis. Ale asi jej to vyhovorím, lebo ma chce obsadiť do divadelnej roly, a to by som nezvládol. Je to v Schwajdovej Pomoci, ktorú som tiež robil - zhodou okolností premiéru mala 17. novembra 1989 - takže viem, aká to je veľká postava, a že by som ju nevedel zahrať."
Ako sa vám na seba pozerá, keď hráte vo filme?
"Je mi to nepríjemné. Dlho nemôžem vnímať film ako celok, vidím len seba, vlastné chyby a som aj prekvapený, ako vyzerám. Máme o sebe úplne inú predstavu, takže v prvom rade sa človek dosť načuduje. Ale čo nám zostáva, iba zmieriť sa, a potom sa už viem sústrediť aj na príbeh."
Od nakrútenia Ružových snov uplynulo takmer tridsať rokov, zrejme ste teda už zmierený. Aký vzťah máte k poštárikovi Jakubovi?
"Už som ho dávno nevidel, naposledy sme film pozerali s Ivou Bittovou v Hradišti na filmovej škole. Ale poštár mi už naozaj pripadá ako celkom iný človek."
Čo sa vám v súvislosti s Ružovými snami najintenzívnejšie vynára v spomienkach?
"Priateľstvá. Okrem filmovania to pre mňa bola veľká exkurzia do rómskej duše pod vedením Dušana Hanáka. Je zaujímavé, že tento film sa dedí z generácie na generáciu, lebo doteraz ma mladí Rómovia na Slovensku aj v Čechách poznajú ako Jakuba. Film prijali za svoj, lebo je pravdivý. Nepochlebuje, neskrášľuje problematiku. Je to veľký úspech, samozrejme, Dušanov."
Na čo sa tešíte po päťdesiatke?
"Na jar, potom na leto. Nemám pocit, že treba niečo meniť. Keď som bol mladý, bál som sa stereotypu. Dnes viem, že so stereotypom sa treba zmieriť. Ide o to, veci si užiť, aby len neprešli okolo nás a my ich ani nepostrehneme. Rád by som si užíval priateľstvo s deťmi, vnuka, rád by som si vychutnával prácu, pokiaľ sa bude dariť."
Priniesli ste mi fotografie z letu v balóne. To bol váš nápad?
"Ponúkli mi to na festivale v Trenčianskych Tepliciach. Ráno odlietal balón a že či nechcem ísť. Jasné, že áno. Dokonca som na poli absolvoval krst vzduchoplavca. Dostal som diplom, do hlavy mi v rámci rituálu votreli hlinu."
Aký to bol zážitok?
"Krásny. Pýtal som sa, kam poletíme a pilot - čo ja viem, kam nás vietor zaveje...""
Juraj Nvota sa narodil 1. marca 1954. Absolvoval réžiu na VŠMU. Po skončení školy odišiel do Trnavy, kde spoločne so Zuzanou Kronerovou, Mariánom Zednikovičom a ďalšími robili generačné divadlo. Po revolúcii sa presunuli do Bratislavy, kde vzniklo divadlo Astorka - Korzo 90. Pripravil tu množstvo pozoruhodných inscenácií, napríklad Armagedon na Grbe, Macocha, Kabaret, Poviedky z viedenského lesa. Ďalšou jeho skalnou scénou bolo roky Radošinské naivné divadlo. Má za sebou aj niekoľko televíznych filmov a vlani debutoval hraným filmom Kruté radosti. Veľké herecké roly vytvoril vo filme Dušana Hanáka Ružové sny (1976) a Martina Šulíka Všetko čo mám rád (1993). Pravidelne režíruje v pražskom divadle Studio Ypsilon a hosťoval aj v Divadle Na zábradlí. Bol manželom herečky Anny Šiškovej, ktorá bola jeho častou hereckou partnerkou. Z manželstva s dramaturgičkou Mirkou Čibenkovou má syna Jakuba, z manželstva s Annou Šiškovou dcéru Terezku a Dorotku, ktorej biologickým otcom bol Jaroslav Filip.
