Čo by ste poradili partnerom, z ktorých je iba jeden rozhodnutý prijať dieťa z detského domova?

„Ľudia, ktorí k nám prichádzajú, sú už zväčša dohodnutí. Stáva sa však, že jeden z partnerov iba rešpektuje túžbu druhého. Ak obaja manželia nie sú presvedčení, že sa chcú dieťaťa ujať, môžu nastať neskôr problémy. Preto takýmto párom radíme počkať a ujasniť si situáciu. Môžu navštevovať naše kluby, kde sa schádzajú ľudia, ktorí už dieťa z domova prijali. Ich skúsenosti im pomôžu získať jasnejšiu predstavu o tom, čo je s takýmto krokom spojené.“

S akými problémami musia rátať náhradné rodiny?

„Ak dieťa strávilo v domove dlhší čas, môže napríklad pôsobiť ako retardované. Ono je pritom v norme, len sa jeho vlohy nemali ako rozvinúť. Keď sa mu začnú rodičia venovať a hľadať, čo ho zaujíma, po čase sa dostane na normálnu úroveň.

Vážnym problémom rodičov je fáza rozčarovania. Keď čakajú na dieťa, predstavujú si ho. Potom môže prísť fáza precitnutia – zistia, že dieťa nie je také, ako si vysnívali. Musia svoje predstavy korigovať. Ale to je normálny život, to predsa zažije človek aj s vlastnými deťmi.“

Ako prijímajú nového súrodenca deti?

„Deti musia mať na všetkom účasť. Musíme sa s nimi o svojich plánoch rozprávať. Ak sa niektoré z detí veľmi bráni, odporúčame ešte počkať. To isté platí aj o starých rodičoch. Najmä tie rodiny, ktoré sú rozhodnuté prijať aj rómske dieťa, budú možno musieť čeliť odmietavým reakciám okolia. Preto musí byť rozhodnutie spoločné. Akokoľvek sme však pripravení, vždy sa môže stať niečo, s čím sme nerátali. Vlastné deti môžu začať žiarliť, lebo rodičia venujú zvýšenú starostlivosť dieťaťu z detského domova. Treba deťom vysvetliť, že to je mladší braček alebo sestrička, ktorý sa ešte nevie o seba postarať, že ho treba veci naučiť a byť trpezlivý. Preto je lepšie, ak je „nové“ dieťa mladšie ako ostatní súrodenci, aby ho mali tendenciu chrániť.“

Majú problémy s adaptáciou aj malé deti?

„Čím je dieťa staršie, tým ťažšie môže prebiehať adaptácia. Ale aj celkom maličké deti majú toho za sebou veľa – prvý stres z toho, že po pôrode sa prerušil kontakt s matkou, že ho nekojí. Veľmi stresujúce je aj to, že v domove sa pri ňom striedajú ľudia a nemá svojho človeka. Vývoj dieťaťa sa môže spomaliť, dokonca aj zastaviť, dieťa nepriberá na váhe, nenadväzuje kontakt, je apatické, neisté a ustráchané. Najhoršie je, keď dojča zistí, že na jeho plač nikto nereaguje. Stane sa z neho „vzorné“ dieťa – neplače, nekričí, zdanlivo nič nechce. Vie, že by to nemalo zmysel.“

Ako sa potom znovu buduje kontakt s takýmto dieťaťom?

„Rodič sa musí vrátiť s dieťaťom naspäť. Aj keď má niekoľko mesiacov, je dobré, keď sa matka k nemu správa, ako by to bol novorodenec. Musí mu čo najviac dať pocítiť fyzickú blízkosť, starostlivosť, nosiť ho na rukách. Najspokojnejšie sú deti, ktoré mamy nosia celý deň priviazané k sebe. Je veľký omyl, že sa máme s dieťaťom zaoberať len vtedy, keď je hladné alebo keď ho treba prebaliť a inak má ležať v kočíku alebo postieľke. Je to pre nás len pohodlnejšie.“

Aké sú adaptačné problémy starších detí?

„Krádeže, klamstvo, úteky, šikana… Všetko sú to príznaky citovej nenasýtenosti. Dieťa niečo ukradne, aby si na chvíľu urobilo radosť. Nahrádza si tým chýbajúce mamine objatie. Aj šikanovanie je prejavom citovej deprivácie. Deti z detských domovov často vôbec neplačú, keď spadnú a ublížia si. Niekam sa schovajú, lebo sú presvedčené, že je zbytočné uchádzať sa o pochopenie. Niektoré si aj samé ubližujú. Nemôžeme očakávať od dieťaťa z detského domova, že bude dobré, šťastné a usmiate preto, že prišli dobrí ľudia a poskytli mu domov.“ MONA GÁLIKOVÁ