y -zatiaľ do Bosny a Indie – a týmto spôsobom sa starajú o konkrétne dieťa žijúce v zahraničí.

Adopciu na diaľku sprostredkúva Slovenská katolícka charita. Za svojho pôsobenia zaevidovala niečo vyše 3520 darcov, ktorí si takto „adoptovali“ deti v Bosne a Indii.

„Príspevky na dieťa sa posielajú mesačne, prípadne celou sumou naraz na niekoľko mesiacov. Sú fixne stanovené – na Indiu štyristo a na Bosnu tisíc korún mesačne,“ hovorí Mária Takáčová zo Slovenskej katolíckej charity.

Beáta a Marco Miglieriniovci z Bratislavy takto prispievajú svojim dvom „adoptívnym deťom“ už od roku 1996. A to aj napriek tomu, že majú vlastných sedem detí a že Beáta je už 12 rokov na materskej dovolenke: „Robíme to preto, aby naše deti vedeli, že sú na svete deti, ktoré to majú ťažké. Aj preto, aby sme tú našu rodinku ešte o niečo rozšírili aj do oblastí, kde je prežitie fakt zložité,“ hovorí Beáta Miglierini. „Prispievame dievčatku do Indie a chlapcovi do Bosny. Predtým sme tam mali jedno dievča, ale keď jeho otec si našiel zamestnanie, dal nám vedieť, že už nepotrebujú prispievať.“

„Rodičia na diaľku“ majú možnosť svoje deti spoznať pomocou listov a fotografií, ak o to majú záujem. Centrá v Bosne aj Indii ich v tom podporujú. Nie vždy sa to však podarí – v Bosne aj Indii je často taká chudoba, že niektorí z nich nemajú na to, aby poslali balík či list, alebo vôbec nevedia čítať či písať.

Aj Miglieriniovci to skúšajú: „S rodinou v Bosne si píšeme, tá z Indie sa zatiaľ neozvala. Zrejme na tom nie sú finančne dobre.“

Do evidencie „adoptívnych“ detí sa dostanú najmä tie, ktoré chcú niečo dokázať, ale na to nemajú peniaze. Finančné príspevky potom idú na ich štúdium – školské potreby, internátne ubytovanie, školné.

„Ľudia si väčšinou myslia, že takúto formu dobročinnosti podporujú len bohatí ľudia, ktorí potom chudobným deťom platia štúdium,“ hovorí M. Takáčová. „Pravdou je však opak – najviac prispievajú obyčajní ľudia, ktorí sami nemajú nazvyš: dôchodcovia, mamičky na materskej dovolenke, študentky, ba aj telesne postihnutí ľudia. Máme aj 93-ročnú pani, ktorej už svieca dohára, ale chce ešte pomôcť niekomu, kto je na tom biedne. A o to je to vzácnejšie, lebo títo ľudia prispievajú zo srdca a nie z nadbytku. Chcela by som im za to poďakovať.“

Napriek tomu, že adopciu na diaľku sprostredkúva Slovenská katolícka charita, adoptívnym dieťaťom i rodičom sa môže stať ktokoľvek, bez ohľadu na vierovyznanie. Medzi deťmi nájdete hinduistov aj moslimov, a naopak, k adoptívnym rodičom patria aj ľudia rôznych vierovyznaní, ale aj neveriaci.

„Medzi darcami máme aj pána, ktorý si adoptoval tri deti, ale vyslovil želanie, aby každé z nich bolo iného vierovyznania. Alebo ďalšia pani povedala, že počká, kým nájdem také dieťa – hinduistu, ktorému už darca prestal prispievať a že ona bude pokračovať. A to je na tom pekné, že ľudia neprispievajú kvôli náboženskej viere, ale z ľudskosti.“ SOŇA REBROVÁ