Bolo tam zopár bývalých prezidentov, vrátane amerického, zopár dolárových multimilionárov, vrátane dvoch šejkov a jedného princa, zopár disidentov z krajín, kde ešte stále vládnu diktátori, zopár nositeľov Nobelovej ceny, zopár autorov bestsellerov, zopár špičkových intelektuálov a napokon zopár stovák delegátov dychtiacich po poznaní.
Prišiel som do Prahy zistiť, ako vykročí elita zo zmätku, do ktorého svet po 11. septembri upadol.
Bill Clinton najprv brilantne obvinil seba aj Ameriku zo spoluúčasti a varoval, že ak hladné deti od nás nedostanú pokrm, analfabeti vzdelanie a planéta peniaze na svoje ochladenie, terorizmus pokvitne naďalej. Dostalo sa mu búrlivých ovácií.
Potlesk je ako droga. Ďalší rečník žiadal dialóg s teroristami, lebo našou úlohou je ich pochopiť. Iný zvolal, že je proti zabíjaniu. Obaja zožali svoju dávku. Na rad potom prišiel skandovaný súcit so všetkým obeťami nášho západného egoizmu vrátane zvierat, vody a vzduchu. Aplauz vrcholil na tretí deň, keď mladú ženu rozvzlykal jej vlastný prejav o týraných ženách a deťoch napríklad v Austrálii.
Surová realita býva komická. Zo Španielskej sály sa po slovách o pomoci hladujúcim vchádzalo do priestranstiev s plnými stolmi dobrôt. Hladní zostali vonku.
Vety o mieri a porozumení prerušoval potlesk, ktorý iste bolo počuť aj na nádvorí, ohradenom pred neznámym nepriateľom zátarasmi a policajtmi. Ak by terorista žiadal dialóg, dnu sa nedostane.
„Ale veď je vojna. Hovoriť teraz namiesto nej o mieri a pomoci trpiacim je pokrytecké,“ povedal na tretí deň konečne Adam Michnik. Aj jemu zatlieskali, nevedno prečo. „Cítim sa tu ako vojnový štváč,“ povedal mi potom na chodbe s údivom.
Na vine je naša zbabelá túžba po potlesku davu a po pocite vlastnej ušľachtilosti. Na Pražskom hrade si jej vrchovato užil každý, kto chcel. Zo zmätku, do ktorého sa svet dostal po 11. septembri, ubudlo len o kúsok. Pribudlo totiž poznanie, že elita vie iba to, čo my všetci, teda nič.
Autor: Martin M. Šimečka
