a na sviatku knihy chýbať. Mníchovské vydavateľstvo dtv preložilo jej úspešný román Bittere Orangen (Trpké pomaranče) do nemčiny a spolu s výpravnou prezentáciou z nej spravilo jednu z hviezd veľtrhu.
Ersi Sotiropoulosová sa postavila do svetiel rámp so zjavným potešením. Záujem médií ju vzrušoval rovnako ako cigarety značky Lucky Strike a francúzske suché víno z Bordeaux. Subtílna, no s energickým pohľadom a gestom rozprávala o svojich vášňach, túžbach, láske, smrti, slobode a emancipácii – jednoducho, o svojich knihách.
ERSI SOTIROPOULOSOVÁ – Narodila sa roku 1953 v Patrase, dnes žije v Aténach. Na univerzite vo Florencii študovala kultúrnu antropológiu, neskôr pracovala ako kultúrna poradkyňa v Ríme.
Je autorkou siedmich kníh, z toho piatich románov a jednej zbierky básní. Medzi najznámejšie prózy patrí: Prázdniny bez mŕtvoly (1980), Tri sviatky v Ionnnine (1982, vyšlo aj v angličtine), Fraška (1982), Mexiko (1988), Trpké pomaranče (2000, vyšlo aj v nemčine). Roku 1980 je vyšla zbierka básní s názvom Mílos+Thánatos+…+… (Jablko + Smrť + …+…).
Okrem toho je fejtonistkou gréckych novín Eleftherotypia – jej témou je väčšinou literatúra. Roku 1981 získala štipendium International Writing Program na University of Iowa, roku 1992 jej taliansky prezident udelil vyznamenanie Commendatore nelľ Ordine. Neskôr získala aj štipendium v Princetone.
Čítania mala okrem iného na San Francisco State University, v budapeštianskom PEN klube, v Teatro di Poeti v Ríme, na Columbia University v New Yorku, na Bostonskej univerzite, v Georgetowne, Harvarde a napríklad aj na Poetry Festival of Medellin v Kolumbii.
Pracovala na množstve kultúrnych projektov (scenárov a multikultúrnych podujatí) a prezentáciách konkrétnej a vizuálnej poézie. Jej poviedky, básne a úryvky z románov vyšli v angličtine, taliančine, španielčine a češtine v rôznych literárnych časopisoch, napríklad Harvard Review a Mondo Greco.
Recenzie na vašu knihu tvrdia, že to nie je najlepšia grécka kniha roka, ale priam desaťročia. Lichotí vám to?
Komu by to nelichotilo? Hádam to myslia úprimne. Ale žeby až desaťročia? No neviem, myslím, že sa mi táto kniha vydarila. Snažila som sa do nej dostať všetky trpké príchute, aj také, ktoré sú trpkejšie ako nedozretý pomaranč.
Súhlasíte s názorom, že ide o feministický román vo svojej najrýdzejšej podobe?
To sú len také ‘kecy‘ teoretikov. Keď žena napíše knihu o súčasnej žene, ktorá odmieta stáť za sporákom, okamžite je obvinená z dvíhania feministickej vlajky. A ak sa ešte k tomu pokúša byť partnerom mužom, tak je z toho už najdivokejší feministický manifest. Občas sa mi zdá, že žijeme v stredoveku.
O čom sú teda Trpké pomaranče?
O vnútorných pocitoch ženy, ktorá chce vystúpiť zo svojho tieňa. O žene, ktorá je vo svojej chorobe odkázaná na pomoc iných, no svojou morálnou silou drží nad vodou okolie. Musí bojovať proti bezohľadnému ošetrovateľovi a svoj boj nakoniec vyhrá. O čom teda kniha je? O nádeji.
Myslíte si, že kniha môže ľuďom pomôcť? Má stále silu ovplyvňovať ľudské správanie?
Keby som o tom nebola presvedčená, asi by som prestala písať. Keď mi ľudia hovoria, ako sa im moje knihy páčili a pomohli im, viem, že som napísala čosi aj o nich. Samozrejme, moje knihy sú najmä o mne. Veď žiadna kniha nemôže zakryť svojho autora. Pripúšťam, že literatúra by mala byť aj o ilúzii. Ale takej, aby realita nebola pre ňu virtuálnou fikciou.
Z vašich slov cítiť vieru, že ľudia neprestali čítať. Naozaj si myslíte, že kniha prežije tlak elektronických médií?
Stačí sa pozrieť na Frankfurt. Knihy sú tu vedľa CD-romov. Každý si môže vybrať, akú literatúru chce čítať. Pravda, pri beletrii je predsa len väčšie percento v prospech klasickej knihy, ale ani ja sa nevyhýbam internetovej podobe svojich románov. Al aj tak sa domnievam, že vôňa a šelest papiera v najbližších rokoch nevyprchajú.
Ako sa cítite vo víre najväčšieho veľtrhu na svete?
Keďže Grécko je témou veľtrhu, som spolu s kolegami značne vyťažená. Mám povinnosti v rámci gréckeho oficiálneho programu, ale musím si plniť aj zmluvné dohody pri mojom nemeckom vydavateľovi. Napriek tomu si myslím, že aj takéto mamutie prehliadky majú svoje odpodstatnenie. Stretávajú sa tu ľudia, ktorí pomáhajú knihám – a teda aj nám. A to je dobré.
Úvod veľtrhu bol poznačený zvýšenými bezpečnostnými opatreniami. Neunavovalo vás, keď ste museli neustále ukazovať kabelku pri vstupných kontrolách?
Brala som to ako daň, ktorú si vyberá súčasná situácia. S tou nič nenarobíme. Postupne sa to však upokojilo a uvedomila som si paradoxnú situáciu. Keďže pod jednou strechou sú aj vystavovatelia z arabského sveta, nič sa nám nemôže stať.
Nemecký filozof Jürgen Habermas pri preberaní Mierovej ceny nemeckých nakladateľov povedal, že vyzdvihuje také vzťahy medzi ľuďmi, ktoré nie sú založené na násilí, ale na dialógu a rešpektovaní názoru druhých. Ako sa vám pozdáva Habermasov princíp komunikácie?
V podstate sa nedá byť proti, pretože jeho pojem diskurzívnej etiky pre prijímanie morálnych noriem spoločnosti na základe otvorenej verejnej diskusie je blízky môjmu uvažovaniu. Len je dôležité zistiť, či všetci účastníci tejto diskusie majú zaistené rovnaké podmienky. Mám dojem, že je to takmer nemožné. V tomto smere má otvorená spoločnosť ešte čo zlepšovať.
Čo môže pre to urobiť literatúra?
Písať o veciach, ktoré by mohli zmeniť človeka.
Ako sa pri ich písaní meníte vy?
Určite ma okolnosti okolo mňa ovplyvňujú aj po ich dopísaní, ale ony sú najmä výsledkom mojej zmeny. Len málokedy píšem o víziách, udalosti v mojej próze, ale i poézii sú zažité. Niekedy neviem rozlíšiť, či moja nová kniha je lepšia od tej predchádzajúcej, ale jedno viem určite: nesmie jej chýbať autentickosť. Ak by tam nebola, to by som radšej išla robiť servírku do baru.
Vždy ste chceli byť spisovateľkou?
Kdeže, písanie prišlo, až keď som dospela a trochu zmúdrela. No, zmúdrela, to by som netvrdila. Mala som dvadsaťsedem a keď som videla vytlačenú svoju prvú knihu, myslela som si, že svet mi leží pri nohách.
Prišlo vytriezvenie?
Povedala by som, že neskôr som trochu prehodnotila svoj postoj k vlastným výsledkom. Ale domnievam sa, že vyslovene slabú knihu som zatiaľ nenapísala.
Študovali ste kultúrnu antropológiu. Prečo ste v nej nepokračovali?
V istej forme kultúry, aspoň v to tajne dúfam, pokračujem, a čo sa týka antropológie – tú využívam takmer nepretržite.
Do akej miery sa líši vaša próza od poézie?
Občas si pripadám, ako keby ju písali dvaja rôzni autori. Sú to dva svety, ale spája ich tá prchavá túžba rozpovedať ľuďom o svojich trápeniach, ale aj snoch.
Prežívate pri písaní tvorivé muky?
Bože, a aké! Samozrejme, nie je to sebabičovanie, ale niekedy sa ponáram do hlbín, v ktorých sa ozývajú aj temné hlasy. Kedysi som z nich mala strach, dnes sa ich snažím vypočuť a dať im zmysel. Niekedy sa stane, že aj odvrátená strana ľudskej duše vie pomôcť k ďalšiemu, povedzme zdravému vývoju.
Používali ste pri ponáraní sa do podvedomia aj stimulujúce prostriedky?
Myslíte drogy, alkohol, nezvyklý sex?
Napríklad.
Skúsenosti s drogami mám, ale bol to len ľahký dotyk kedysi dávno, a aj ten som rýchlo vygumovala. Bolo mi po nich zle. Necítila som žiadne rozšírené vedomie. Neotvárali sa predo mnou nové priestory. A na písanie som už vôbec nemyslela. Niekoľko dní som nebola schopná nič robiť. Dobré víno, primeraná dávka nikotínu, pravidelný sex – prečo nie? Veď pre niečo musím žiť!
Radi sa v živote zabávate?
Áno, zábavou som posadnutá, ale musí jej predchádzať aj vnútorná satisfakcia, napríklad v podobe vydarenej kapitoly, obrazu vo verši, ale niekedy aj jednoducho len preto, že nado mnou opäť ráno zasvietilo slnko.
Ako ďaleko ste ochotná ísť vo svojej posadnutosti?
Tak ďaleko, ako sa len dá, a ešte kúsok za tým. Musím mať však situáciu pod kontrolou. Alebo inak – improvizácia je vzrušujúca vtedy, keď je korigovaná.
Máte limity, ktoré by ste za žiadnych okolností neprekročili?
Kritériom je, aby moja zábava nebola na obtiaž iným.
Hovorili ste o slnku, a to je symbol vášho Grécka. Do akej miery cítite na sebe nánosy stáročných tradícií?
Každý človek, a o spisovateľovi ani nehovoriac, má svoju minulosť. Kedysi to bol Sofokles, dnes zase Kazantzakis. Každý z nás si navlieka na svoj povrázok korálky pamäte, a záleží len na ňom, akú budú mať farebnosť a ako dokáže s nimi komunikovať s ľuďmi.
Ako sa vám pozdáva prezentácia Grécka na veľtrhu?
Nemala som to možnosť ovplyvňovať, ale myslím si, že v rámci možností je to solídne. Aj nezorientovaný návštevník z Burundi si dokáže urobiť plastický obraz o našej krajine a jej kultúre, a to je v pohode. Pre mňa osobne je Frankfurt vyvrcholením môjho turné po nemeckých mestách, na ktorých som viedla diskusie, podpisovala knihy, čítala. Je to vyčerpávajúce, ale hneď po veľtrhu si dávam pauzu a budem sa venovať len sebe.
Čo to znamená?
Vrátim sa do Atén a oddám sa sladkému ničnerobeniu. Už sa neviem dočkať.
Ako dlho to vydržíte?
Pokiaľ nebudem cítiť, že potrebujem dať čosi zo seba na papier.
Nosíte už v hlave nejaký námet?
Tých je niekoľko, ale nepredbiehajme. Stačilo by mi, keby si budúca kniha udržala úroveň Trpkých pomarančov.
Takže opäť najlepšia kniha roka?
Prečo nie?
Nemáte prehnané ambície?
Uznávam, občas som trochu exhibicionistka, ale prečo by som si kládla nízke ciele. Byť priemernou ma nezaujíma.
ĽUDO PETRÁNSKY
Frankfurt nad Mohanom – Bratislava
