m Bigg Apple bolo všetko pripravené na primárky nových kandidátov na starostov. Za republikánov mal najväčšie šance podnikateľ Michael Bloomberg, za demokratov Mark Green a tretím kandidujúcim bol nezávislý Fernando Ferrer, reprezentujúci najmä latinos a Afroameričanov. Podľa ústavy Giuliani už kandidovať nemohol, ale ani už nemienil do politiky nejako zasahovať. Po osobných problémoch – rozvod a ochorenie prostaty – sa pred rokom vzdal aj plánu na získanie kresla newyorského senátora vo Washingtone.

V to ráno chcel už iba dotiahnuť do pokojného konca primárky a napokon samotné voľby, a na tradičnej ceremónii odovzdať svojmu nástupcovi kľúče od New Yorku.

Za stolom sedel, ako obyčajne, už od siedmej. Pracoval a popíjal bylinkový čaj predpísaný lekárom.

Pätnásť minút pred deviatou sa to stalo.

Od tej chvíle je hrdinom.

V denníku The New York Post ho dokonca povýšili na Cisára New Yorku.

Tento týždeň sa stal čestným rytierom. Starodávny titul mu udelila britská kráľovná Alžbeta II.

„Je to náš Winston Churchill,“ napísal novinár Jonathan Alter.

Prirovnanie nikto nekritizoval.

Počas druhej svetovej vojny, keď nacisti útočili na Londýn, sa zhrbený Churchill, v dlhom plášti, v širokom klobúku a v ruke s neodmysliteľnou cigarou, zjavoval na tých najpostihnutejších miestach hlavného mesta.

Medzi horiacimi ruinami.

Starosta si narazil do čela šiltovku newyorského požiarneho zboru s nápisom FDNY, obliekol si vetrovku s takým istým označením a na tvár si nasadil masku.

Existujú svedkovia ochotní odprisahať, že newyorský starosta bol na mieste strašnej tragédie už krátko po prvom náraze lietadla do jednej z veží Svetového obchodného centra.

„Najskôr som musel tú hrôzu uvidieť, aby som vôbec pochopil, čo nás postihlo,“ povedal novinárom.

Jeho prítomnosť na mieste strašnej ľudskej skazy pôsobila na šokovaných Newyorčanov upokojujúco. Akčný starosta so štábom im dodával nádej. Organizoval, podnecoval záchranné akcie. Telefonoval naraz aj z niekoľkých mobilov. Ukazoval, usmerňoval.

Pôsobil ako jeden z mála ľudí, ktorí majú jasnú predstavu, čo treba robiť.

Je to dar, alebo sa taká schopnosť rodí vo chvíľach tragédie?

Giuliani to sám vysvetliť nevie, a ani sa nad tým veľmi nezamýšľa. Vraví, že musel dať dohromady okolo sto rôznych inštitúcií, aby všetko klapalo čo možno najlepšie. Jeho známa tvrdosť, s akou riadil desaťmiliónové mesto, vďaka čomu sa tam za jeho vlády podarilo napríklad znížiť kriminalitu o 63 percent, takmer vyhnať drogových dílerov a rozložiť mafiu, sa v to tragické ráno prejavila naplno.

Dnes však už prezrádza niečo zo svojej manažérskej metódy zrodenej v deň hrôzy.

„Nastal, pravdaže, zmätok. Ľudia sa hádali. Ale občas som hádky aj úmyselne vyvolával. Rodila sa tak nová energia a nové nápady.“

Starosta si nemohol dovoliť zlyhať. Bola by to prehra.

Rudy Giuliani patrí totiž medzi ľudí, ktorí slovo prehra nemajú radi. Syn talianskych prisťahovalcov sa už dávno stal typickým Američanom.

V piatok štrnásteho septembra priletel do zasiahnutého New Yorku prezident Bush. Na letisku ho čakal starosta plný energie a nápadov. Prisadol si do vrtuľníka k prezidentovi a newyorskému guvernérovi Georgeovi Patakimu.

Vyhliadkový let.

Celá Amerika bola nalepená na televíznych obrazovkách. Američania chceli vidieť na Ground zero – mieste činu – svojho prezidenta.

Videli. Starosta mu ukazoval obraz skazy. Opäť zopakoval vetu, ktorú vyslovil už niekoľkokrát predtým.

„Asi takto to môže vyzerať po výbuchu atómovej bomby!“

Potom prišlo stretnutie s požiarnikmi a záchranármi v uzavretej červenej zóne.

Prezident, starosta a guvernér vychádzajú na rumovisko a prezident objíma jedného z požiarnikov. Volá sa Thomas Von Essen. Na hlave má požiarnicku prilbu a je celý spotený. Je to šéf newyorských požiarnikov. Keď ho prezident objíma a pred stovkami záchranárov mu vyjadruje hlbokú vďaku, Thomas má slzy na krajíčku. Stratil vyše tristo mužov. Mnohí boli jeho dlhoročnými priateľmi.

Bush berie do ruky tlampač.

„Vy všetci ste hrdinovia, americkí hrdinovia,“ kričí prezident.

Odpoveďou mu je zborové a dlhotrvajúce USA! USA! USA!

Britská kráľovná ocenila tento týždeň aj Thomasa Von Essena .

Do červenej zóny dolného Manhattanu, kde sa stále tvrdo pracuje na odpratávaní trosiek zničených dvojičiek, civilisti nemajú prístup.

Novinári len výnimočne. Starosta si na ich prítomnosť už zvykol.

„Je to príšerná vec, čo sa nám prihodila, ale okrem tisícok obetí si treba pripomínať aj iné číslo. Zachránilo sa 25-tisíc ľudí! Poznám takých, ktorí zišli zo sto štvrtého poschodia a všade okolo nich horelo. Mali šťastie, lebo našli schody. Mnohí nenašli. Pozeral som sa hore a videl som muža, ako vypadol z okna a rútil sa dolu. Preletel sto poschodí…Vtedy som si prvý raz uvedomil, že nás postihlo niečo, čo sa nikdy predtým nestalo.“

Keď začal organizovať záchranu New Yorku, mnohí mu vraveli, že len vyčistenie jednej budovy pri WTC potrvá desať dní.

„Boh stvoril Zem za sedem dní. Pokúsme sa o zázrak,“ oponoval starosta.

Budovu otvorili o päť dní.

Giuliani sa pozerá z okna svojho úradu a ukazuje na kostol Svätého Pavla. V ňom sa v roku 1789 modlil prvý americký prezident George Washington krátko po zložení prísahy. Kostol je dnes zatvorený, ale zrútenie mu nehrozí.

Starosta dnes už priznáva aj strach, len ho nemohol ukázať na verejnosti. Bál sa najmä toho, aby po útokoch na dva mrakodrapy neprišiel rad aj na Empire State Building a na budovu OSN. Bolo to vo chvíli, keď sa dozvedel, že vo Washingtone zasiahlo lietadlo Pentagon a v Pennsylvánii sa zrútil ďalší unesený boeing. Našťastie, jeho obavy sa nenaplnili.

Ale aj sám mal šťastie. Vtedy, keď sa prvá veža zrútila a zničila ďalšiu budovu stojacu krížom cez cestu.

„Keby bola tá budova spadla iba trochu iným smerom, nedalo by sa uniknúť. Nebolo by už starostu, ani policajného, ani požiarneho veliteľa, neboli by traja či štyria zástupcovia starostu, ani dvaja či traja zástupcovia policajného šéfa.“

Sám pocítil blízkosť smrti.

V tých chvíľach myslel na smrť každý. Tie myšlienky však bolo treba potlačiť. Život sa nemohol dať zadupať pod zem.

Reverend Billy Graham vyjadril vo washingtonskej katedrále túžbu po živote jednou vetou: „Budovy sa zrútili, ale pod troskami zostali základy Ameriky.“

Starosta spomína: „Prvé chvíle boli pre mňa najťažšie. Rýchlo som si však uvedomil, že treba najmä hovoriť. Pokúsil som sa ľudí oslovovať. Bolo to vlastne jediné, čo som mohol na úplnom začiatku robiť. Hovoriť a chcieť aj od ostatných, aby hovorili. Nemožno to držať v sebe. Musí to vyjsť von. Preto sme stále hovorili. A nahlas.“

Na Barclay Street 77 je stále rušno. Starostovo sídlo pôsobí dojmom vojnového stavu. Od 11. septembra sa veľa zmenilo, ale Giuliani je stále vo forme. Aj napriek tomu, že nie je zdravý. Pred rokom ho operovali, mal rakovinu prostaty. Starosta však na chorobu takmer zabudol. Tragédia, aká postihla tisíce ľudí, jeho osobný problém potlačila. Zabudol aj na prísnu diétu predpísanú lekármi.

„Videl som ho jesť naozaj hrozný sendvič. Ten s najmastnejším syrom,“ hovorí Sunny Mindel, šéf starostovho komunikačného odboru.

Keď začali vyťahovať prvé roztrhané telá, odvracal hlavu a plakal.

„Nemohol som to udržať. Muselo to ísť von. Aspoň na chvíľu.“

A potom prišli pohreby. Každý deň niekoľko a naraz za množstvom obetí. Starosta musel ohlasovať počty mŕtvych, nezvestných. A neustále ponúkať nádej.

Giuliani potlačil aj spánok. Mali mu vraj stačiť najviac tri hodiny.

Po dvoch týždňoch sa objavili hlboké kruhy pod očami.

„V jedno ráno som sa zobudil veľmi zavčasu. Bol som na ulici už o štvrtej. Uvedomil som si, že to nie je ten najlepší nápad.“

A tak postupne tempo spomalil.

Ešte predtým však privítal na rumovisku sto kongresmanov. Prišiel aj Tony Blair, Jacques Chirac, Gerhard Schroeder, mexický prezident Vicente Fox, kanadský premiér Jean Chrétien.

Francúzsky prezident s výraznou snahou po americkej výslovnosti ďakoval Giulianimu za všetko, čo urobil.

„Mr. Giuliani, ste aj môj hrdina!“

Medzi pohrebmi stihol aj jednu svadbu. Starosta dodržal slovo, ktoré dal ešte v auguste Newyorčanke Diane Gorumbovej. Jej brat Michael, newyorský požiarnik, sa začiatkom roka ťažko poranil pri likvidácii požiaru a v auguste zomrel. Starosta mu bol na pohrebe, a tam ho Diana požiadala, či by jej nešiel za svedka na svadbu. Sľúbil. A tak sa koncom septembra obliekol do smokingu a odviedol plačúcu Dianu k oltáru.

Veľa energie dodala Giulianimu aj benefičná spomienka v Metropolitan Opere. Vypredaná hala o niečom svedčila.

„Bol to zjednocujúci duch Newyorčanov. Vonku počúvalo koncert tritisíc ľudí,“ povedal.

Šek od princa

V sobotu trinásteho októbra sa pozerá na trosky Svetového obchodného centra saudskoarabský princ bin Tálál. Oblečený v tradičnej galábii a s červeno-bielou kúfiou na hlave vyjadruje posunkami svoje rozhorčenie.

Starosta stojí pri ňom. Princ dôrazne odsudzuje teroristickú skazu a prihovára sa k davu ľudí z vyvýšeného pódia. Vyjadruje starostovi úprimnú sústrasť a neskôr podpisuje a podáva mu šek na desať miliónov dolárov.

Starosta preberá ceninu. Všetko vyzerá byť na úrovni a v poriadku. Desať miliónov je veľká suma a New York teraz potrebuje každý cent.

Lenže princ o chvíľu všetko skazí. Chce povedať ešte niečo, ale nedopadne to dobre. Začne hovoriť o americkej zahraničnej politike, o potrebe pozrieť sa na jej tvorbu. Princ však nemá pred sebou správneho adresáta. Starosta New Yorku nemá na tvorbu americkej zahraničnej politiky nijaký vplyv. Giuliani vycíti úder bokom a vráti princovi šek. Stretnutie nadobudne kyslú príchuť. Princ, ktorého krajina je jedným z významných spojencov Ameriky v arabskom svete, neurobil dobrú službu ani svojej krajine, ani kráľovskej vládnucej dynastii.

Neskôr starosta pre CNN povedal, že zo strany princa vycítil pokus spojiť do jednej línie dve veci, ktoré sa nemajú prečo spájať.

„Keby som bol šek prijal, tak by som cítil spoluzodpovednosť za niečo, čo sa malo či nemalo diať. To som predsa nemohol urobiť.“

Ešte tri mesiace

Newyorský starosta Rudolph Giuliani sa ukázal ako výborný manažér.

Multietnickému mestu dodal energiu, ktorá sa preniesla na celú Ameriku.

Keď sa ho pýtajú, čo by malo byť na mieste zničených mrakodrapov, odpovedá, že by to nemala byť identická stavba. Myslí si, že v novovybudovanom svetovom obchodnom centre – plány na jeho zrod sa už pripravujú – by malo byť aj výrazné miesto pre pamätník tým, ktorí tam jedenásteho septembra stratili svoje životy.

Mnohí by chceli, aby zostal vo funkcii aj naďalej. Niektorí ho oslovujú Mr. President. Republikán Giuliani však krúti hlavou a hovorí, že ústava je ústava. Kľúče od mesta odovzdá svojmu nástupcovi a z postu starostu po odložených voľbách odíde. Nie však hneď. Prijal návrh, aby zostal na Barclay Street ešte aspoň tri mesiace.

„To považujem za rozumný nápad. Budem mať aj dostatok času, aby som nového starostu zasvätil do jeho práce.“