Antoine de Saint-Exupéry (1900–1944) akoby stelesňoval typ umelca a idealistu, ktorý vznešené ciele nielen premieta do diela, ale ich aj realizuje. Povolanie pilota dopravného lietadla a po vypuknutí druhej svetovej vojny pilota vojenského mu na to dávalo mnoho príležitostí. Definitívnym potvrdením tohto spojenia života a diela bola jeho hrdinská smrť v troskách lietadla v júli 1944. Zostal obraz aristokrata a spisovateľa hrdinu, neohrozeného rytiera a aj autora Malého princa, básnika s dušou dieťaťa. Legendy, mýtus a realita.
Spisovateľova manželka Consuelo de Saint-Exupéry (1901–1979) na tomto mýte dobrovoľne aj nedobrovoľne pracovala. Hneď po skončení vojny však začala písať spomienky.
Keď sa Consuelo so spisovateľom v roku 1930 zoznámila, bola štvrtý rok vdovou po guatemalskom diplomatovi a spisovateľovi Carillovi. Saint-Exupéry patril k inej generácii, nielen literárnej. Mal v tom čase za sebou úspešný román Pošta na juh a pripravoval sa na napísanie druhého. Práve v tomto okamihu sa zjavuje Consuelo. Spisovateľ tak hľadá a nachádza múzu.
Spomienky Consuelo de Saint-Exupéry na viacerých miestach tvrdia, že jej muž bol donchuanským typom spisovateľa, ktorý na vytvorenie diela potrebuje múzy tak, ako potrebuje manželku a vlastnú domácnosť, miesto, kam sa rád vracia. Consuelo píše: „Bola som hlúpa. V skutočnosti pre umelca nejestvuje nič osobnejšie ako jeho tvorba: aj keď mu obetujete mladosť, peniaze, lásku, bijete sa zaňho, nepatrí vám nič!“
Jej život bol životom manželky pilota, stále osamote, v obavách a strachu. Consuelo sa síce stala inšpirátorkou nejedného spisovateľovho diela, ale múzou bola iba počas písania Nočného letu. Potom už nasledovali iné múzy a aj ďalšie knihy. Neskôr bola inšpiráciou pre „ružu“ v Malom princovi, čo síce bola pocta, ale pre manželku sotva satisfakcia. Od roku 1936 už bolo manželstvo v troskách. Spisovateľ bojoval v Španielsku a žil inde. „Buďte si istá mojou láskou,“ píše svojej žene, ale vidieť ju nechce, a keď predsa len musí, po pár vetách ju vyženie naspäť do noci na vidiek, kde osamote žije. Aj to je určitý pokrok (a tiež okolnosti: je vojna!), lebo ešte pred pár rokmi ju internoval v sanatóriu nervovo chorých.
Consuelo je opakovane svedkyňou mužovej nevery, ale cituje jeho slová bez najmenšej narážky na ich pokrytecký význam. „No nebojte sa, viem, čo ste si za tie roky vytrpeli, ďakujem vám za to, moja drahá, som s vami spojený sviatosťou manželstva, preto nikdy nepočúvajte, čo hovoria ľudia,“ radí jej.
Takmer osem posledných rokov pretrváva toto manželstvo na diaľku iba vďaka veľkorysosti Consuelo, ktorá však názory a plány slávneho muža z tých čias poznala iba námatkovo a útržkovito. Táto kniha je vypísaním sa z veľkého trápenia a z menšej časti aj spomienkou na slávneho spisovateľa.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik, výtvarný a literárny kritik)
