BRATISLAVA – „Keď zbiješ ženu, akoby si záhradu pohnojil.“ Tento výrok ľudovej slovesnosti asi nemožno nazvať ľudovou múdrosťou. Násilie páchané na ženách je problémom a pod fakt, že túto formu násilia spoločnosť toleruje častejšie ako iné, sa podpisujú aj zdedené rodové stereotypy.
Podľa správy ministerstva zahraničných vecí USA o stave ľudských práv na Slovensku je problém týraných žien spolu s rómskou otázkou oblasťou, kde najviac zaostávame za štandardmi.
„V krajine je pre týrané ženy jedno konzultačné stredisko. Neexistuje útulok pre týrané ženy bez detí, ale fungujú tri rodinné strediská pre obete násilia páchaného na deťoch a členoch rodiny,“ píše sa v správe. Ministerstvo sociálnych vecí a rodiny tvrdí, že tieto údaje sú hlboko pod reálnym stavom. Naopak, experti z mimovládnych organizácií, ktoré sa špecializujú na pomoc týraným ženám, im dávajú za pravdu.
Podľa generálneho riaditeľa sekcie rodiny ministerstva Petra Guráňa má týraná žena na Slovensku viacero možností, kam sa uchýliť pred násilím, ktorého na najčastejšie dopúšťa blízky rodinný príslušník. „Je možné, že správa nezachytila aktuálnu situáciu, strediská nie sú len tri, veľa ich vzniklo vlani,“ hovorí Guráň.
Podľa štatistík ministerstva máme na Slovensku 20 krízových stredísk pre deti, kde prijmú aj matku. Ich pobyt v nich by nemal presiahnuť tri mesiace. Existuje aj 23 tzv. domovov pre osamelých rodičov, kde sa môžu ubytovať matky s deťmi. Samotné ženy prijímajú aj v 33 útulkoch.
Názor odborníčok z občianskych združení, ktoré poskytujú pomoc týraným ženám, je kritickejší. Podľa medzinárodných dokumentov, ku ktorým pristúpilo aj Slovensko, tieto zariadenia nespĺňajú základné medzinárodné kritériá.
„Všetky poskytujú len ubytovanie, a neriešia problém násilia na adekvátnej úrovni. Neposkytnú žene konzultáciu, právnu a psychologickú pomoc. Nemajú utajenú adresu,“ hovorí Monika Grochová zo združenia Fenestra.
Kritériá spĺňajú len tri strediská.
„Považovať domovy pre osamelých rodičov za strediská pomoci obetiam domáceho násilia je alibistické,“ myslí si Eva Sopková, zakladateľka združenia Pro Familia, ktoré sa už niekoľko rokov špecializuje na problém domáceho násilia.
„Za pobyt v domove sa platí, neprijímajú tam mladé dievčatá, bezdetné ženy či ženy s dospelými deťmi. Stáva sa síce, že ich prijmú, ale vždy s prižmúrením oka. Okrem toho musia prejsť množstvom byrokratických vybavovačiek. Nie je v nich zachovaná anonymita. Skutočný ,ženský dom‘, ktorý dodržiava podmienky stanovené deklaráciou OSN funguje, len od novembra, na utajenej adrese,“ hovorí. (mar)
