„Zostaneš na noc?“ opýtala sa ho. Neodpovedal. Pozrel na veľké nástenné hodiny, ktoré minútu čo minútu trhavým pohybom veľkej ručičky odrátavali z drahocenného času. „Už je štvrť na desať. Musím už ísť.“

Klamaná manželka

Vzali sa z lásky pred deviatimi rokmi. Ale teraz to bolo iné. V malom okresnom meste na východe Slovenska sa nič dlho neutají. Aj vrabce už čvirikali, že Aleš si veru ruku odtrhnúť nedá. Veronika sa viackrát pokúšala hodiť manželovi záchranné laso v podobe otázky: „Kde si bol tak dlho, bála som sa o teba, chýbal si mi, kde si bol?!“ Ale veci veľmi nepomohla. Aleš sa odpovedi buď šikovne vyhol, alebo si našiel nejakú výhovorku. Márne Veronika večer čo večer zapaľovala krb, aby manželovi vytvárala čaro rodinnej pohody.

V ten večer si ale všimla, že mu spod košele čosi vykúka. „A toto je čo?!“ Spod košele sa škeril „cucflek“ veľký ako svet. „To… to je vyrážka… urobila sa mi taká vyrážka… zrejme od nejakého jedla, v závodnej jedálni nám varia samé gebuziny.“

„A toto je tiež vyrážka?!“ opýtala sa Veronika, keď zbadala ďalší „cucflek“.

Aleš sa robil hlúpym, ale bolo to iba trápne divadlo. „Takže mi nepovieš, ktorá bola taká usilovná?!“ zrevala Veronika a Aleš si v tej chvíli všimol, že má v ruke rozžeravený kutáč, ktorý vybrala z ich krbu. „Preboha, neblázni!“ skríkol. „Ja nebláznim, ja ti len urobím ďalšie vyrážky!“

Zneužitý rodinný krb

Uskočil a vbehol do izby. Potom už pocítil len pálenie a skríkol: „Áuuu! Júúj! Jáááj!“ Vybehol z bytu. Najprv sa potuloval po nočných uliciach, ale na viacerých miestach tela ho neskôr začalo preukrutne páliť, a tak hanba-nehanba, musel ísť na pohotovosť.

„Čo sa vám stalo?“ opýtal sa službukonajúci lekár. „Popálil som sa, niečo som majstroval v garáži,“ vymýšľal si, ale mužovi v bielom plášti sa to veľmi nepozdávalo.

Popálený napokon útržkovite porozprával, čo sa mu prihodilo. Keďže podľa lekára tu išlo o podozrenie z trestného činu, celú záležitosť ohlásil polícii.

Prokurátor obžaloval pani Veroniku G. z trestného činu ublíženia na zdraví a prípad sa dostal na súd. „Nechcela som svojmu manželovi ublížiť, bola som psychicky zdeptaná. Riešila som to v ten večer tak, ako mi v tej chvíli práve napadlo. Skôr som svojho manžela chcela len vystrašiť a odradiť od nevery. Ľutujem všetko, čo sa stalo,“ sypala si popol na hlavu pani Veronika.

Súd napokon uznal Veroniku za vinnú, ale upustil od potrestania, „majúc za to, že už samotné prejednanie veci pred súdom postačí na jej prevýchovu, navyše čin nezanechal trvalé následky a aj sám poškodený priznal svoj diel viny na tom, čo sa stalo“.

Ale rozvodu sa už nedalo zabrániť. Veronika trvala na podanom návrhu, v ktorom uviedla, že ich manželstvo prestalo plniť základné funkcie, hlavne tú biologickú.

PETER FURMANÍK