Pôvodom anglický, neskôr austrálsky husľový virtuóz, mystifikátor a performer JON ROSE (1951), žijúci teraz v Amsterdame, stále prekvapuje svojou invenciou a patrí k tým muzikantom, ktorí si zvolili cestu vedúcu pomimo prevládajúcich komerčných prúdov a módnych trendov. V Bratislave vystúpil už niekoľkokrát - vlani na jar dokonca otváral výstavu v Slovenskej národnej galérii - a opäť zaujal divákov na prvom ročníku festivalu progresívnej hudby NEXT 2000 improvizáciami v duu s významnou postavou britskej hudobnej scény, klaviristom Veryanom Westonom.

Vaše duo s Veryanom Westonom má názov Different Temperaments, čo znamená Rôzne temperamenty. Na bratislavskom koncerte však vznikol dojem, akoby ste boli obaja rovnako temperamentní. Ste?

„Skúšame pracovať s rôznymi systémami ladenia, ako základom pre našu prácu v duu. Použitie nerovnakých ladení na klávesoch vytvára totiž oveľa zaujímavejší dialóg medzi tónmi a intervalmi nástrojov, lebo sa pritom nezmenia len tónové výšky, ale transformuje sa celá zvuková rezonancia. Takže naše duo je predovšetkým o ladení a zvukovej farbe medzi husľami a klávesovými nástrojmi. Ak hovoríte o rovnakom temperamente Veryana a mňa: áno, sme naladení na tú istú vlnovú dĺžku, máme veľa spoločného. Dobre sa nám spolu hrá a dôverujeme si.“

Do akej miery prispôsobujete vaše vystúpenia konkrétnej situácii? Vyhľadávate pri tomto projekte aj špeciálne nástroje s neobvyklým ladením?

„Keďže sme improvizujúci hudobníci, musíme sa vedieť vyrovnať s akoukoľvek situáciou. Či už je tam moderné klavírne krídlo, alebo spinet, vieme to využiť a vytvárať hudbu. V máji budeme mať možnosť použiť klavír s desiatimi tónmi v jednej oktáve na lodi v Rotterdame. Plánujem pritom hrať na mojich šestnásťstrunových mikrotonálnych husliach s dlhým krkom. V štúdiu mám tiež jeden klavír s dreveným rámom, na ktorom plánujeme zrealizovať viacero perverzných ladiacich princípov z nedávnej hudobnej histórie ako Rosenbergov retardovaný alebo Westonský dominantno-lesbický.“

Vaším dlhoročným krédom je preniesť husle do iných oblastí. Prečo vás tak fascinuje tento nástroj?

„Je to jediný nástroj naplnený akousi zvláštnou kvalitou, až snobskou hodnotou v západnej kultúrnej výbave. Ani len klavír k sebe nepritiahol toľko druhov mytológie a nadmerného bohatstva rôznych nálepiek. Myslím, že len v posledných rokoch prevážila gitara ako ikona súčasnej kultúry, ale ešte to nie je dosť na získanie potrebnej historickej závažnosti. A gitara mala tiež len krátku históriu, už to má za sebou: teraz sú zase všade dídžeji!“

Hovorí sa teraz o konci nástroja, o tom, že je to koniec osobného jazyka, koniec expresie. Čo si o tom myslíte?

„Jednoducho tomu ešte neverím. V krajinách ako Rumunsko a Maďarsko môžete stále nájsť huslistov, ktorí popierajú túto logiku a skutočnosť svojou hrou.“

Akú hudbu počúvate najradšej?

„Johann Sebastian Bach, Charlie Parker a Jimi Hendrix by boli asi na špičke zoznamu, ale môže to byť čokoľvek v rádiu, ktoré počúvam asi najviac okrem živej hudby. Nemám zbierku nahrávok a nemám ani potrebu žiadnu vlastniť, mám len niekoľko veľmi čudných cédečiek, ktoré mi ľudia posielajú.“

Ako vnímate dnešné inštitucionalizované hudobné vzdelávanie? Ubíja podľa vás tvorivosť študentov?

„Myslím si, že formálne vzdelávanie by malo byť okamžite zrušené a všetky tie ušetrené peniaze vyplatené ľuďom ako som ja!“

Znamená to, že sa cítite súčasťou nejakej hudobnej komunity, trebárs scény improvizovanej hudby, alebo sa považujete za osamelého bežca?

„Necítim sa ako súčasť nejakej hudobnej scény, ale skôr by som sa zaradil do dlhej línie neortodoxných a nedisciplinovaných muzikantov. Tí jestvovali vždy, hoci zväčša zostali nezdokumentovaní. Príkladom, ktorý vždy uvádzam, je organista Niklaas Bruhns, ktorý sa stal v epoche baroka známym vďaka tomu, že hral na organe nohami a počas toho zároveň improvizoval na husliach.“

Veľa hudobníkov - vrátane vás - využíva pri tvorbe mimohudobné koncepty a programy. Myslíte si, že ich protipól teda absolútna, čistá hudba dnes môže existovať len v podobe voľnej improvizácie?

„To je presne to, čo si myslím. Udreli ste klinec po hlavičke! Pre mňa sa voľná improvizácia najviac blíži k povahe hudby ako takej, je to pominuteľná skúsenosť určená len svojou existenciou.“

SLÁVO KREKOVIČ
(Autor je šéfredaktor kultúrneho magazínu Trištvrte revue)