ie, potom prepustenú a zamestnanú v učilišti, ktorú Tatarkove samizdatové Písačky očarili natoľko, že zorganizuje stretnutie a potom ďalšie a ďalšie stretnutia na rozličných miestach s autorom, aby s ním nakoniec nahrala sériu rozhovorov.
Zaberie to dvadsať audiokaziet, no popri rozhovoroch vznikne medzi nimi aj vášnivý ľúbostný vzťah, ktorý udáva niekde tón, v každom prípade však určuje mieru otvorenosti dialógu. Rozhovory prebiehajú od novembra 1985 do jesene 1986. Ona mala v tom čase 50, on 72 rokov. Na knižné vydanie Štolbovou prepísaných rozhovorov sa vtedy nedalo ani pomýšľať, a tak texty vyšli v samizdatoch a knižne len v Kolíne nad Rýnom (1988). Vždy však ako samostatný i krátený Tatarkov text, bez Štolbovej otázok.
Toto vydanie je kompletné, obsahuje znenie pôvodných nahrávok a až tu sa ukazuje, čo niekdajšie škrty spôsobili. Tatarka v tých rokoch trpel čoraz väčšou samotou. Štolbová znamenala preňho záchranu a radostné východisko, navyše, zaviedla ho do Prahy medzi spriaznené disidentské duše. K tomu pristupovalo ľúbostné vzplanutie k žene, ktorá mu vedela klásť otázky. A tak rozprestiera záujem na celý tatarkovský svet. Sem-tam ho naviguje, no keď sa rozrozpráva o detstve na dedine, nechá toku jeho myšlienok voľný priebeh; pri častých neorganických odbočeniach - lebo Tatarka sa rád dával uniesť hlasným snívaním - ho vracia späť. Vedel byť posadnutý určitým okruhom tém, najmä vo vzdialenejších spomienkach nezaprel v sebe nezmeniteľného rojka, kým zasa, povedzme z čisto vecného hľadiska, majú mnohé jeho reminiscencie aj etnografickú hodnotu.
Štolbová sa postupne z jeho dialogickej partnerky stáva oponentkou, najmä na miestach, kde ho vytrvalo nabáda, aby hovoril o 60. rokoch. Tu ostal Tatarka nepochopiteľne zaťatý, nechce spomenúť ani jedno meno, ani jednu udalosť napriek tomu, že predtým mu v rozprávaní z gazdovského dvora neuniklo ani len kurčiatko. Ak na konto autorstva budovateľských románov neraz povie, že bol k…., na obdobie, ktoré nesporne pomohlo i jeho tvorbe, je nepochopiteľne alergický. Tu dostávajú rozhovory dynamiku, napätie však nikdy nevyústi do sporu.
Tatarka odkryl rozmanité vrstvy vlastného vnútra vrátane onoho duchovného rozmeru, ktorý by som nazval svojským hľadaním Boha - jeho príklon k cirkvi sa mi vidí síce príliš ostentatívny, no Tatarka bol rapsód, s tým sa treba zmieriť. Všeličo v jeho tvrdeniach je problematické (literatúra nemá zobrazovať, ale spolčovať), všeličo už nestačil formulovať presnejšie, lebo v čase navrávačiek-nahrávačiek bol už vážne chorý.
Je dobre, že toto dielo sa dostáva na verejnosť v autentickej podobe, ktorú posilňuje aj to, že obaja hovoria zmiešaninou slovenčiny a češtiny, akoby to symbolizovalo jednotu dvoch spriaznených ľudí. JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
