Líši sa niečím Shakespearov Hamlet od rozprávok o princoch a kráľovnách? Tvorcovia českého muzikálu sa dohodli, že nie až tak podstatne. Nakoniec aj slávny klasik, aby zaujal nesústredené a rôznorodé publikum, musel povkladať všetky ironické narážky i úvahy do nosnej príbehovej štruktúry. A tej sa dá držať po štyristo rokoch. Aj keď Shakespearov horko-sladký jazyk nahradíme popovými múdrosťami ako „ze střepů nezložíš už džbán“, stále nám zostane príbeh túžby po moci a lásky lepší ako vo väčšine pôvodných muzikálov. Tak prečo nie Hamlet? Ľudia už aj tak prestali chodiť na všetko, čo sa nevolá Faust alebo Rómeo. Značkové označenia majú nielen parfumy.

Napokon, povedzme si na rovinu: kúpi si dnes niekto vnútorné pochybnosti už od 199 Sk? „Zdá sa, že otázka, či byť, alebo nebyť, stráca zoči-voči istej smrti zmysel.“ Dočítame sa v krátkom prehľade libreta. Ak túto morálnu dilemu zaradíme úplne na záver po scéne súboja do úst umierajúceho Hamleta, vtedy už, súhlasím, zmysel nemá.

Ledeckého hudba sa podobá na svojho tvorcu - je aj na prvé počutie príjemná, nekomplikovaná, má chytľavé štýlovo odlíšené pasáže. Ak ju navyše interpretujú špičkoví speváci, čo sa produkcii Hamleta podarilo zabezpečiť, divák sa v podstate nemá na čo sťažovať. Tvorcovia boli zjavne hrdí aj na novú technológiu theatre surround, vďaka ktorej počujete dažďové kvapky padať všade okolo vás. Je pravda, že tento vynález urobil playback ešte technickejším, paradoxne však práve preto odôvodniteľnejším.

Ján Ďurovčík pripravil choreografiu v štýle jemu vlastného rozjareného „folklórrocku“, bez hlbších väzieb na štýl celej inscenácie. Kde sme uňho videli naposledy ten či onen tanečný prvok? Je to asi jedno, čoskoro ho určite zas niekde uvidíme.

Scénografmi inscenácie boli poprední českí výtvarníci Šimon Caban a Josef Jelínek. Večne sa otáčajúca scéna je priznane kašírovaná. Scénický priestor člení pomerne účinne, akoby však bola navrhnutá tak, aby nikto neprotestoval a nikto sa až tak nenadchol. To isté platí aj o kostýmoch - takto sme túžili vyzerať, keď sme sa ako deti hrali na kráľovné.

Napriek všetkým žánrovým obmedzeniam muzikálu sa mi zdá prekvapujúce, že sa réžii podarilo priblížiť sa niektorými scénami amatérskym dramatickým pokusom. Pantomíma s komediantmi predvádzajúcimi zavraždenie kráľa, zjavovanie sa ducha voľne prehodeného čiernou plachtou či zavraždenie Polonia sú naaranžované až prekvapujúco neumelo. Kam nemohol režisér, poslal dym. Dilema dymiť či nedymiť bola v tomto prípade vyriešená jednoznačne kladne.

„Když se na to podíváš materialisticky nebo suše statisticky, nezůstane po tobě chlup,“ spievajú hrobári plní života a výborného rytmu. Čisto materialisticky brané, po tomto predstavení zostane spomienka na jeden príjemný nenáročný večer.