Dvadsiateho tretieho septembra získala vo voľbách do poľského Sejmu spomedzi všetkých strán najviac hlasov postkomunistická ľavica (SLD). Presuny na domácej politickej scéne však budú mať zrejme oveľa ďalekosiahlejšie dôsledky, ako by naznačoval prvý veľký úspech poľskej ľavice za posledných dvanásť rokov. Parlamentné voľby znamenali totiž zároveň úpadok poľského liberalizmu reprezentovaného Úniou slobody (UW), ale aj politickej pravice, odvodzujúcej sa od tradície Solidarity (AWSP, predtým AWS) a značné rozšírenie okraja, na ktorom donedávna vegetovali bizarné, drobné zoskupenia, napríklad extrémistická Sebaobrana či ultrapravicové Právo a spravodlivosť alebo hyperkonzervatívna katolícka Liga poľských rodín. Sociológovia a politológovia si lámu hlavy nad tým, čo toto preskupovanie síl prinesie krajine a jej obyvateľom do budúcnosti. Jedno je isté už dnes: takýto výsledok volieb svedčí o nespokojnosti Poliakov s mnohými aspektmi spoločenského života ich krajiny.

Sociologička Hanna Świda-Ziemba, profesorka na Varšavskej univerzite, ktorá sa zaoberá najmä problematikou hodnôt, aké vyznávajú v Poľsku jednotlivé generácie a spoločenské vrstvy, sa v rozhovore pre Gazetu Wyborczu, pokúsila odpovedať na otázku, čo znamená aktuálna zmena poľskej parlamentnej konfigurácie.

Čo sa vlastne stalo 23. septembra?

Udialo sa niekoľko viac či menej neočakávaných vecí. Po prvé, nečakala som, že pravicová AWSP získa tak málo hlasov, lebo prieskumy jej dávali väčšie šance. Zarazili ma aj vysoké výsledky Práva a spravodlivosti, Sebaobrany a Ligy poľských rodín. Pozícia ľudovcov (PSL) ma neprekvapuje, vzhľadom na prognózy ide len o rozdiel niekoľkých percent. Celok týchto volieb pre mňa predstavuje výraz totálneho odporu proti establišmentu.

Kto predstavuje tento establišment?

Tí, čo hlásajú apoteózu reforiem. Ľudia im dobre nerozumeli, videli len neporiadok a zažívali ho na vlastnej koži. A tu zrazu vláda vyhlásila: Reformy nie sú azda najlepšie, ale sú potrebné. Ale nikto poriadne nevedel vysvetliť, na čo. Slovo reforma, ktoré vyzdvihovala pravicová AWS a liberálna UW, sa asociovalo s neporiadkom. Establišment posledných rokov sa zas asociuje s korupciou, partikularizmom, kriminalitou atď. Spája sa s politickými stranami, ale najmä s tými, ktoré vznikli v časoch demokracie. Zdá sa, že SLD a PSL možno ešte ako tak vydržať. Ako ukázali voľby, platí to zrejme najmä o SLD. Osemdesiatsedem percent odovzdaných hlasov predstavuje veľký front negácie rokov 1997 až 2001 a toho, čo sa spája so slovom reforma.

Silu tohto frontu možno vysvetliť viacerými spôsobmi. AWS hlásala morálnu obrodu, a každý videl, čo bolo. Zato UW úplne prepadla kvôli reformám – obvinili ju zo všetkého zlého v Poľsku.

Najmä Leszka Balcerowicza, otca poľskej reformy. Únia slobody je Balcerowicz, a hlavné heslo radikálnej negácie znie – Balcerowicz musí odísť. Viem si predstaviť meniny, kde sa chlapec hlasujúci za extrémistickú Sebaobranu stretáva so strýkom, bývalým komunistom, ktorý dnes zo sentimentálnych dôvodov podporuje SLD. Budú si protirečiť vo všetkom, ale v prípade Balcerowicza sa prekvapujúco zhodnú. Lebo za všetko, čo sa v Poľsku udialo za posledných 12 rokov – že nie sme všetci bohatí, že sa nám nežije ako Švédom, že sa bojíme o budúcnosť – nesie vinu Balcerowicz. Nie on sám, ale najmä on. Balcerowicz bol negatívnym znakom v poslednej predvolebnej kampani. Súčasnú porážku však spôsobili aj chyby samotnej UW. Po prvé, vytvorila koalíciu s AWS, a tým stratila pre mnohých tvár. Nasledovali koaličné kompromisy. A objavil sa všeobecný neporiadok a recesia. Najmä recesia sa týka množstva ľudí. Tí sa stále dozvedajú o krátení platov, o bankrote podnikov. Vo Varšave bolo donedávna veľa pracovných príležitostí. Teraz moji študenti pociťujú existenčnú neistotu, nehovoriac už o tých menej vzdelaných. Prichádzajú o prácu. Rozpadajú sa nové firmy. To zapríčiňuje stav neuspokojenia a nedostatku istôt. Navyše sa ukázalo, že bol zle vyrátaný štátny rozpočet, a vznikla v ňom medzera. Ľudia nerozumejú, čo to je, ale znie to hrozivo. A táto medzera údajne vzniká kvôli vysokému schodku. Ani tomu ľudia nerozumejú, ale vedia, kto je šéfom Národnej banky. Balcerowicz. Kruh sa uzatvára.

Ale takéto hodnotenie je neuveriteľne nespravodlivé. Nejde predsa o to, aby sa ľudia 12 rokov tešili, že majú vo vrecku cestovný pas, alebo že niet cenzúry. Zdá sa mi však, že odpísanie strán, ktoré sa spájali s revolúciou Solidarity a potom so zmenami, je nespravodlivé. V Poľsku sa nájde chudoba, ale aj príklady nehodnoverného úspechu.

Ani voliči, ani politici sa nesprávajú podľa noriem spravodlivosti, ale podľa pravidiel psychológie. Prečo má byť spravodlivý človek bez práce alebo ohrozovaný nezamestnanosťou? A takých ľudí je v Poľsku množstvo. Nejako žijú, chodia po fuškách, robia načierno, ale o to tu nejde. Najhoršia pre vládu nie je totiž zlá situácia, ale zhoršenie. A ľudia to pociťujú. Pamätajú sa, že keď sa moci chopili AWS a UW, bolo lepšie. Tá vláda teda musela niečo pokaziť. Ďalšia vec je, že v Poľsku máme veľmi málo vzdelaných ľudí. Ale aj ja, a povedzme, že som vzdelaným človekom, keď čítam rozličné vyhlásenia, kde sa nevysvetľujú jednotlivé slová a to, o čo ide, aj ja prestávam rozumieť. Momentálne napríklad netuším, čo to je logistika. Toto slovo sa začalo používať masovo.

Zrozumiteľným jazykom hovoria radikáli.

Nielenže zrozumiteľným, ale aj populistickým. Keď sa situácia zhorší, populizmus vzrastá, lebo ľudia začínajú myslieť menej racionálne. Keď je lepšie, populistov počúvajú menej. Momentálne je v Poľsku horšie. Keď niekomu hrozí, že stratí prácu, a musí začať rozmýšľať, ako bude žiť, kde zohnať akú fušku, aby si mohol kúpiť najzákladnejšie veci – vtedy počúva populistov. Lebo populisti hovoria: My vieme, čo vám je, čia to je vina, kto čo premrhal a ukradol. Z tohto hľadiska je absolútnym majstrom Andrzej Lepper, šéf Sebaobrany, najväčšia záhada posledných volieb. Opäť sa však vrátim k Balcerowiczovi. Viete si predstaviť, akú atmosféru vyvolalo zverejnenie jeho zárobkov? Ľudia si hovoria: Nielenže nesie vinu za všetko zlo, ale mesačne dostáva toľko, koľko zarobí za rok celá naša dedina! To je jednoduché, čitateľné, hoci nepodložené. Zbožné želania sa uvedú na spoločného menovateľa: Lepšie bude, keď zlodejom ukradnuté peniaze vezmeme. Vďaka tomuto mysleniu vznikla aj prvá Solidarita, lebo takto vzniká takmer každé masové hnutie.

Prvý raz za posledných 12 rokov sa v Sejme objavili jasne definované zoskupenia, ktoré takzvané kultúrne Poľsko obyčajne odstavovalo na okraj politickej scény.

Septembrové voľby boli okrem iného vzburou proti salónom. Dnes už tón neudávajú salóny. Prestali platiť isté štandardy a určitá politická korektnosť. Na jednej strane je to hnev ľudu, ktorý sme často videli v dejinách, na druhej strane výsledok afér, ktorých hrdinovia boli ľudia spojení so salónmi, afér dôkladne monitorovaných médiami, lebo to je ich úloha.

Recesia postupuje, voliči majú v hlavách zmätok, potrebujú radikálne programy a mocného vodcu. Neprechádza azda Poľsko takzvaným weimarským syndrómom?

Zdá sa, že ľudia naozaj potrebujú veľkého opatrovateľa, ktorý všetko ustáli, opraví, vybaví, a bude poriadok. Odtiaľ pochádza moje znepokojenie. Momentálne v krajine zavládol stav spoločenského ohrozenia – tak sa vždy prejavuje atmosféra recesie. Predtým bolo menej poškodených a ukrivdených. Dnes sa takto cítia dokonca aj tí, čo poškodení a ukrivdení nie sú. Isté mladé dievča mi vraví: Viete, moja práca ma nebaví, ale kolegovia si pozakladali firmy, ktoré skrachovali, a teraz nemajú nič. Tá dievčina preto radšej sedí na svojom nudnom pracovisku a je frustrovaná, že každým dňom môže dostať vyhadzov. Dnes je to už generačná skúsenosť. Zastrašených je viac než nezamestnaných, lebo v recesii prestala jestvovať istota. Úroveň frustrácie stále rastie.

Ale zázrakov niet. Populisti nedosiahnu zlepšenie ani viac istôt.

To vieme. Ale skúste sa pozrieť na našu prvú Solidaritu z osemdesiatych rokov, na vtedajších 21 požiadaviek štrajkujúcich alebo na protokoly sociálnych dohôd Okrúhleho stola. Z ekonomického hľadiska ich nebolo možné uskutočniť. Ale ľudia verili, že sa to dá.

Niet proti populizmu azda nijakých argumentov?

Nie vtedy, keď je recesia. Súčasných poľských populistov Leppera a Rydzyka budú počúvať milióny. Mimochodom, nejde o to, aby sa im v tom zabraňovalo, ale aby im ľudia prestali veriť. Takúto nádej by nám poskytlo široké vzdelanie.

Jedným z veľkých porazených v septembrových voľbách je katolícka cirkev.

Podľa mňa cirkev spôsobila, že postkomunistov v konečnom dôsledku aj tak volilo menej ľudí, než by za nich dnes hlasovalo za iných okolností. Boli voliči, ktorí sa nazdávali, že Lepper je krikľúň, Liga poľských rodín je extrémistická, AWS a UW sú salóny, kde vládne neporiadok, a nech radšej príde pokojná, dobrá vláda, hoci aj postkomunistická. Dozvedeli sa však, že SLD je hriechom. Poznám také prípady. V tom zmysle mala cirkev úspech.

Cirkev vystríhala aj pred Ligou poľských rodín.

Ale nenazvala veci pravým menom. Episkopát varoval pred zneužívaním cirkvi – Liga však nezneužíva, jednoducho len verí a bodka. Poznám stúpencov šéfa Ligy, Antonyho Macierewicza, a viem, že oni sa sami za extrémistov nepovažujú. Hovoria: chceme poriadne, poľské, kresťanské hodnoty, akíže sme my extrémisti?

Aký je váš scenár do budúcnosti?

Ponurý. Najdôležitejší je vstup krajiny do Európskej únie a vysporiadanie sa s nezrovnalosťami v rozpočte. Napriek tomu je okrem malej Občianskej platformy celá opozícia antieurópska a úplne stratila rozum, pokiaľ ide o hospodárske záležitosti. V skutočnosti ma až tak netrápia vládnuci postkomunisti, ale skôr nezodpovedná, populistická opozícia, ktorej význam vzrastá. Veľmi sa bojím, aby v Poľsku nevznikla situácia ako v Bielorusku, nie síce na pravoslávnom, ale na katolíckom základe: rovnosť všeobecnej chudoby a mocná vláda šéfa štátu. Z tohto hľadiska by som si, paradoxne, želala, aby postkomunistická SLD získala viac hlasov. Okrem toho si veľa ľudí uvedomuje, že SLD je proeurópska strana, vystupuje za privatizáciu, teda za rozpredávanie národného majetku, a to dnes nie je nijaké plus.

(krátené)

Autor: PAVEL SMOLEŃSKIGazeta Wyborcza