Po druhom zazvonení zdvíha slúchadlo. Vetu „Ohlasovňa požiarov, prosím,“ ani nestihne dopovedať, skladá slúchadlo a sucho skonštatuje: „Decká asi zase nemajú čo robiť.“ „Keby ma táto robota nebavila, nemohol by som ju robiť. Keď chce byť človek hasičom, musí pre to aj žiť. Kto by sem prišiel a bral by to iba ako robotu, to by nikdy nemohol byť dobrý hasič,“ hovorí o vzťahu k svojmu povolaniu Stanislav Slezák, jeden zo stoviek slovenských profesionálnych požiarnikov. Napokon, čo iné môže povedať človek, ktorého ochotu riskovať vlastný život preto, aby zachránil život a majetok niekoho iného, štát oceňuje sumou, za ktorú si nekúpi dohromady nič, a pritom je v očiach mnohých ľudí iba tým, ktorý celý deň vylihuje a čaká, kedy začne horieť.

Slovo ďakujem niekedy urobí veľa

Stanislav Slezák nastúpil do požiarneho útvaru v Malackách pred piatimi rokmi, po tom, ako sa vrátil zo základnej vojenskej služby. Dôvodov na tento krok mal viac, jedným z nich však bola skutočnosť, že nemal zamestnanie. Dnes by toto povolanie už za iné nevymenil.

„Je to síce riskantná práca, ale nie je jednotvárna. Okrem toho sa tu môžem venovať aj svojmu koníčku – lezeniu.“

Dnes už totiž hasiči nie sú tým, čo kedysi.

„Už nechodíme iba k požiarom. Volajú nás k dopravným nehodám, k záchrane topiacich sa alebo k vyťahovaniu ľudí z priepastí, ako to bolo aj tohto roku na Košariskách,“ hovorí a opisuje prípad z januára, keď malackí požiarni špecialisti zachraňovali z jaskyne neďaleko obce Jablonové mladého Bratislavčana, ktorý pri zlaňovaní do jaskyne spadol a uviazol v pätnásťmetrovej hĺbke. Zranený mladík strávil vtedy pod zemou dvanásť hodín a záchranná akcia trvala osem. Bola úspešná.

„Pri tejto robote sú viac ako kdekoľvek inde dôležité dobré kamarátske vzťahy. Keď ideme zasahovať, musím byť totiž presvedčený o tom, že kolega ma nenechá v kaši. A takisto o tom musí byť presvedčený aj on. Skrátka, musíme si stopercentne dôverovať,“ hovorí S. Slezák, ktorého veľmi mrzí nevďak niektorých ľudí.

„Raz sme napríklad hasili rodinný dom. Žena, ktorá tam bývala, odišla preč, nechala niečo zapnuté a vypukol požiar. Našťastie sme zasiahli zavčasu, takže nestihlo toho veľa zhorieť. Neskôr sme sa dozvedeli, že tá žena sa na nás sťažovala, lebo sme jej vraj vytopili dom. Čo si ja pamätám, iba raz sa nám sem prišiel niekto poďakovať za zásah. Bol to rodič jedného z chlapcov, ktorých sme vytiahli, keď uviazli v jaskyni. A niekedy to obyčajné ďakujem môže pri tejto náročnej robote urobiť veľmi veľa.“

Dnes je Stanislav Slezák zaradený do druhej zmeny. Na útvare slúži spolu s ďalšími štyrmi kolegami. Ako vraví, v poslednom období sú to práve oni, kto má najväčšie „šťastie“ na výjazdy.

„Neviem, čím to je, ale nejako sa to strieda. Jeden mesiac má takéto šťastie prvá zmena, potom tretia, teraz to vychádza na nás. Určite dnes budeme mať výjazd,“ prorokuje.

Aj keď počet požiarov v tomto regióne v poslednom období klesol, treba sa mať stále na pozore. Záhorie je totiž z hľadiska požiarovosti najmä kvôli lesom jednou z najrizikovejších oblastí Slovenska. Okrem toho sú tu polia s plynovými a ropnými vrtmi. Celý okres Malacky, ktorý je rajónom tunajších hasičov, zaberá rozlohou takmer polovicu Bratislavského kraja (999 štvorcových kilometrov), takže ak k niečomu príde, majú sa čo obracať. Na celý okres ich je 27, z toho v jednej 24-hodinovej zmene ich slúži v ideálnom prípade deväť. Ak k tomu pridáme nie práve najnovšiu techniku, nie je im čo závidieť.

Majstri všetkých remesiel

Je utorok, desať hodín predpoludním a na požiarnej zbrojnici je ruch ako v úli. Jediný, kto v tejto chvíli sedí a zdanlivo nič nerobí, je operačný dôstojník. Dnes je ním nadrotmajster Ivan Krajčír.

„A čo ste si mysleli? Tu sa maká od rána. O siedmej si s predchádzajúcou zmenou odovzdáme službu, preberieme techniku a ide sa do roboty.“

V prípade výjazdu je jediný zo služby, ktorý zostáva na útvare. Pre prípad, že by bolo treba privolať posily, koordinovať pomoc s inými jednotkami, keby bol nahlásený ďalší prípad.

Dá sa také niečo zvládnuť, keď je v službe päť ľudí?

„Keby bolo treba, zavoláme chalanov z domu. Je síce pravda, že keď sme doma, tak nemáme pohotovosť, ale ešte sa nestalo, že by niekto odmietol prísť,“ hovorí Ivan Krajčír.

Počas dňa má na zbrojnici každý svoje úlohy. Predpoludním je to zväčša údržba. Okrem operačného sú tak v tejto chvíli všetci v garáži. Práve pred chvíľou vytiahli na dvor vyprosťovací žeriav, ktorý malackí hasiči získali delimitáciou z ministerstva vnútra.

„Stál tam zabudnutý a nevyužitý. Postupne sme si ho zrekonštruovali, ešte treba urobiť nejaké drobné dokončovačky a môžeme ho zaradiť do výjazdu,“ hovorí náčelník malackých požiarnikov, kapitán Ladislav Pilný.

Peniaze na opravy požiarnici nemajú, a tak si musia robiť všetko sami. Prednedávnom dokončili generálku „vétriesky“, teraz je na rade Avia. Ako vravia, tu sa uživia všetky remeslá.

„Čo keby vám teraz ohlásili poplach?“ provokujeme Stanislava Slezáka, ktorý je „poskladaný“ pod ramenom žeriavu a snaží sa nájsť miesto, odkiaľ tečie olej.

„Nemajte strach, stíhali by sme to v limite,“ hovorí bez náznaku obavy.

„Ale predstavte si, že písknu poplach a náhodou je niekto v sprche. To sú iné fofry,“ smeje sa.

Limit, ktorý spomína, je počas dňa 45 sekúnd. Od chvíle, keď je vyhlásený poplach, nesmie do výjazdu vozidiel ubehnúť ani o sekundu viac. Iné je to po polnoci. Vtedy majú hasiči povolený odpočinok a limit je minútový.

„Odpočinok ale neznamená, že to zalomíme všetci na posteliach. Môžeme ležať, ale nesmieme spať. A musíme byť oblečení,“ dopĺňa Ivan Krajčír.

Popoludní ho na operačnom pracovisku na chvíľu strieda veliteľ zmeny, nadporučík Dušan Matúšek. Zvyšok služby, od tretej do pol piatej, sa bude venovať tréningu. Dnes majú hasiči naplánovaný futbal.

„Striedame to. Raz sme v posilňovni, inokedy chodíme behať, no a dnes hráme futbal. Ale krk by som dal na to, že ten futbal si nezahráme. Vždy, keď sa na niečo tešíme, príde do toho výjazd,“ vyslovuje svoju predtuchu.

„Neboj sa, skôr ako v noci nič nebude. Ale telefón tu bude vyzváňať už o chvíľu. Vždy popoludní je to tak. Deti idú zo školy a vyvolávajú,“ dopĺňa Ivan Krajčír.

Predtucha Stanislava Slezáka sa napokon nenaplnila, ale slová Ivana Krajčíra boli pravdivé. V priebehu dvoch hodín zavonil telefón na núdzovej linke asi šesťkrát. Na druhej strane bolo vždy ticho.

„Predchádzajúca zmena mala jeden výjazd. V noci, k dopravnej nehode,“ hovorí Dušan Matúšek pri pohľade do dispečerskej knihy. Bol to 233. výjazd malackých požiarnikov v tomto roku. K požiarom išli stosedem ráz, čo je oproti rovnakému obdobiu minulého roka o 51 požiarov menej.

Okrem zvonenia telefónu sa v nepravidelných intervaloch ozývajú aj hlásenia z vysielačky.

„To sú brnenskí hasiči. Máme takú istú frekvenciu ako oni, takže sa navzájom počujeme,“ hovorí veliteľ.

Pokoj, ktorý je v tejto chvíli v Malackách, môžu tunajším hasičom ich brnenskí kolegovia závidieť. V priebehu dňa idú už asi ôsmy raz likvidovať podozrivý balíček. „Antraxové“ šialenstvo pokračuje.

„Tu sme našťastie nemali ani jeden takýto prípad.“

O narodení syna sa dozvedel cez vysielačku

Veliteľom zmeny je dnes 45-ročný Dušan Matúšek. Je jedným zo služobne najstarších malackých požiarnikov, do útvaru nastúpil pred 24 rokmi. Za ten čas prežil toho naozaj veľa.

„Nikdy nezabudnem na požiar plynovodu v Gajaroch. Bolo to od 9. do 18. augusta 1982 a bol som tam od začiatku do konca. A prečo si to tak dobre pamätám? Šestnásteho augusta sa mi totiž narodil syn. Do Gajár mi to oznámil cez vysielačku kolega, ktorý viezol moju ženu do pôrodnice.“

Nie všetky spomienky Dušana Matúšeka sú však radostné. Nielen on spomína na doteraz nezahojenú ranu, ktorá poznamenala tunajší útvar pred tromi rokmi. Pri výjazde k ohlásenému požiaru v Stupave ich hasičská tatrovka havarovala. Jeden z kolegov, Marián Konček, prišiel o život, ďalší skončil ako invalidný dôchodca. V havarovanom aute bol vtedy aj Dušan Matúšek.

„Bol to planý poplach, v Stupave žiadny dom nehorel. Niekto si z nás jednoducho vystrelil a náš kamarát na to doplatil životom.“

Napriek rizikám, ktoré toto povolanie prináša, má Dušan Matúšek svoju prácu rád.

„O niekoľko mesiacov budem mať odslúžených dvadsaťpäť rokov, takže, keď budem mať päťdesiatku, by som mohol odísť do penzie. Neviem si to predstaviť. Keby som mal odísť teraz, tak by som sa bránil,“ smeje sa.

Vzápätí však zvážnie.

„To, čo ma pri tejto profesii veľmi mrzí, je, že nie je u nás docenená. U ľudí panuje predstava, že v službe celých 24 hodín nič nerobíme. To, že sa musíme starať o techniku, trénovať, udržiavať si fyzickú kondíciu, vzdelávať sa, to nevidí nikto. Každý rok prechádzame kontrolnými fyzickými testami, máme záverečné skúšky z teórie, a na to sa musíme pripravovať, aby sme ich absolvovali. Musíme sa sústavne školiť, pretože vývoj ide dopredu, dnes sú už iné látky a materiály a na všetko treba špecialistov,“ hovorí Dušan Matúšek, ktorý je špecializovaný plynový technik.

Jeho špecializácia znamená, že ak hasiči zasahujú napríklad pri požiari chemikálií alebo pri inej chemickej nehode, musí tam ísť, aj keby nebol práve v službe.

„To je tiež veľmi riskantné. Často totiž ani nevieme, k čomu ideme. Nedávno sme takto zasahovali na diaľnici, kde sa prevrátil kamión s cisternou. Bol v nej etylén, ktorý začal okamžite unikať. To sú všetko nepredvítateľné veci, nikdy neviete, k čomu tam môže dôjsť.“

Nad poznámkou, že riziko, ktoré podstupujú, majú iste zohľadnené v príplatkoch, sa zasmeje.

„Áno, máme rizikové príplatky. Mali by sme dostávať 1800 korún mesačne. Štát ale nemá peniaze, a tak nám tieto príplatky kráti. V skutočnosti dostaneme za každý výjazd asi tridsať korún. A na samotný plat požiarnika na Slovensku sa radšej nepýtajte.“

Napriek finančnému handicapu je však o túto profesiu u nás veľký záujem.

Ako vidí mladých požiarnikov ich starší kolega?

„Sú dobrí, ale mnohí sa musia veľa učiť. Keď sem príde chalan, ktorý síce má strednú školu, ale nikdy neprišiel s požiarnou technikou do styku, musí sa najprv všetko poriadne naučiť. Až potom môže byť z neho hasič.“

Malačanov pochválili aj Američania

Slová Dušana Matúšeka potvrdzuje aj náčelník Ladislav Pilný. Napriek tomu, že dnes hasiči nechodia zasahovať už iba k požiarom, je o prácu v zbore záujem.

„Voľakedy sem chceli ísť všetci robiť kvôli nepravidelnej pracovnej dobe. Hasiči sú totiž 24 hodín v službe a potom majú dva dni voľno. Dnes sem mladých ťahá predovšetkým možnosť venovať sa v rámci práce aj horolezectvu alebo potápačstvu, pretože aj takéto špecializované jednotky tu máme. Pre nás je to iba plus, keď chcú tieto činnosti vykonávať, a nemusíme do toho nikoho nútiť.“

S výsledkami svojich ľudí môže byť kapitán Pilný naozaj spokojný. Napriek všetkým nepriazniam osudu sú v rámci Bratislavského kraja pravidelne vyhodnocovaní medzi najlepšími. Krivka požiarovosti tu má stále klesajúcu tendenciu.

„Nie je to chválenkárstvo, ale máme naozaj veľmi dobrú prevenciu. Jednak je to pravidelnými kontrolami dodržiavania predpisov, ale svoje robia aj pokuty za ich porušenie,“ vysvetľuje náčelník. Čo mu však spôsobuje vrásky na čele, je stav techniky. Posledné cisternové vozidlo dostali Malačania v roku 1985 a pred niekoľkými rokmi výjazdový záchranný Mercedes. Odvtedy iba dávajú dohromady staré.

„Vozový park máme veľmi zastaraný, pritom tie autá musia ísť zakaždým na plný výkon. Na budúci rok nám však už sľúbili novú cisternu.“ dodáva optimisticky.

Určitým zadosťučinením pre malackých hasičov môžu však byť slová uznania od amerických kolegov. „Keď lietali americkí piloti v Kuchyni, mali tu aj svojich požiarnikov. Stretli sme sa s nimi, porozprávali sa a nakoniec chceli vidieť, v akých podmienkach pracujeme. Boli veľmi prekvapení, ako sme vybavení, povedali, že sme zvolili presne takú tendenciu vo výzbroji ako oni. Tiež majú tú najjednoduchšiu techniku, manuálne ovládanie pákami a podobne. Skrátka to, čo spoľahlivo funguje. Žiadna prehnaná elektronika, tú sa snažia aj oni obmedziť,“ hovorí kapitán Pilný.

* * *

Jediný výjazd, ktorý napokon v utorok malackí hasiči mali, bola skúška vyprosťovacieho žeriava, ktorý opravujú. Cisternové aj záchranárske autá zostali celý deň v garáži. Takýchto dní tu vraj nebýva veľa, ale ako hasiči vravia, nie je dobré, keď sú často.

„To by sme onedlho vyšli z cviku,“ zhodujú sa.

Autor: ANDREJ ŠIMONČIČ