Vzdelávanie Rómov a riešenie ich sociálnej situácie považuje za svoje prvoradé úlohy, aj keď priznáva, že v tejto oblasti je toľko problémov, že iba ťažko sa hľadajú priority.

Majoritná spoločnosť by sa podľa nej začala určite pozerať na Rómov inak, keby každý aspoň raz navštívil niektorú z rómskych osád.

Mnohí Rómovia odmietajú podľa nej prijímať hodnoty väčšinovej spoločnosti preto, lebo sú im vzdialené. Splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity, pôvodne klinická psychologička, KLÁRA ORGOVÁNOVÁ hovorí, že je na nás, aby sme sa im približovali.

Predtým, ako ste sa stali vládnou splnomocnenkyňou pre Rómov, ste niekoľko rokov pôsobili v treťom sektore, ako riaditeľka nadácie Inforoma či Nadácie pre rómske dieťa. Pôvodne ste však mali byť psychologičkou.

Ako klinická psychologička som v psychiatrickej liečebni aj celých sedem rokov po skončení filozofickej fakulty pracovala. Neskôr som psychológiu vyučovala na katedre rómskej kultúry v Nitre a v roku 1990 som odišla na úrad vlády, kde som pôsobila ako poradkyňa pre národnosti. No a potom nasledovalo desať rokov v nadáciách.

Čo bolo impulzom, že ste sa rozhodli venovať práve Rómom?

V podstate išlo o veľmi veľké životné rozhodnutie. Predstavovala som si, že budem robiť v nemocnici a zaoberať sa tým, čo som vyštudovala. Po roku 1989, keď sa mnohé skupiny ľudí začali obrodzovať, ma však oslovila skupina Nerómov, ktorá si myslela, že by som mohla byť jednou z tých, čo pomôže obrodiť rómsku komunitu. A to ma vlastne priviedlo k tomu, že som sa rozhodla ísť pracovať na novozaloženú katedru rómskej kultúry do Nitry. Dovtedy som bývala a pracovala v Prešove.

Pochádzate z rómskeho prostredia?

Obaja moji rodičia sú Rómovia.

Pociťovali ste niekedy svoj rómsky pôvod ako handicap?

Túto otázku dostávam často a odpovedám na ňu vždy rovnako – nie, nikdy som to nepovažovala za handicap, aspoň nie taký výrazný, aby som o tom potrebovala rozprávať. Sme stará mestská rodina, moji starí rodičia a prarodičia žili v Košiciach a v Prešove, takže vždy boli súčasťou mestskej spoločnosti. Všetci vedeli, že sme rómska rodina, ale nikdy sme nemali väčšie problémy.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že až v roku 1991 ste prvý raz videli, ako žijú Rómovia v osadách. Ako to vtedy na vás zapôsobilo?

Je pravda, že rómske osady v takejto podobe som nikdy predtým nevidela. Nemôžem ale povedať, že by som z toho mala šok. Táto skúsenosť prišla totiž v čase, keď som už bola naplno rozhodnutá venovať sa rómskej problematike a veľa som už o tom vedela. Vtedy som však ešte nevidela spôsoby riešenia takejto situácie, takže o to horšie bolo pre mňa jej vnímanie.

Myslíte si, že by sa vnímanie rómskej komunity v očiach Nerómov zmenilo, keby každý aspoň raz takúto osadu navštívil?

Podľa mňa by to určite pomohlo, aby videli, že rómska komunita je vo svojom vnútri diferencovaná a že keď sa hovorí o Rómoch, nehovorí sa stále o tých istých.

Pri nástupe do úradu ste sa vyjadrili, že vaše prvé kroky budú smerovať do oblasti vzdelávania a infraštruktúry, kde sa začína niekoľko projektov financovaných z programu Phare. Sú podľa vás práve toto priority pri riešení problémov Rómov?

Dnes by som to už asi formulovala inak. Ten problém je taký obrovský, že je v ňom veľmi ťažké nájsť priority, zvlášť, keď ich každá skupina, ktorá je súčasťou problému, vidí niekde inde. Súčasťou mojej práce je aj diplomacia a vyjednávanie s Rómami aj Nerómami, aby sme najskôr ukázali líniu, ktorá prinesie výsledky možno o päť alebo desať rokov. Určite ale bude mať vždy prioritu vzdelávanie a zlepšovanie sociálnych podmienok týchto ľudí. Nemôžem však povedať, že ostatné veci, ako diskriminácia, dodržiavanie ľudských práv alebo nezamestnanosť, nie sú takisto prioritou. Ak teraz začnem rozprávať o rómskych osadách, tie sú iba jednou časťou celej rómskej problematiky na Slovensku. A rómske osady potrebujú úplne iný, špecifický prístup.

Dá sa to podľa vás riešiť z kancelárie na úrade vlády?

Podľa toho, čo myslíme pod pojmom riešiť. Úrad vlády alebo úrad splnomocnenca vlády by mal určite plniť aj funkciu koordinátora krokov ostatných ministerstiev a štátnej správy, aby sa dosiahol čo najväčší účinok akýchkoľvek programov. Chcem však zároveň pripraviť program prestavby rómskych osídlení osadového typu, nasmerovaný k Európskej únii, ktorá má tendenciu takéto projekty financovať.

Myslíte si, že Rómovia z osád budú ochotní takýto program akceptovať? Nepôjde zase o snahu niečo im nanútiť?

Je veľmi ťažké o tom teraz rozprávať, pretože zatiaľ iba sledujem, či je vôbec možné niečo takéto vytvoriť. Preto som bola nedávno asi dva týždne na východnom Slovensku, kde som sa stretla približne s 250 starostami, ktorí majú rómske osady. Mnohí by také niečo aj chceli, ale nevedia, ako to urobiť. Ak by to chceli a zastupiteľstvo by odsúhlasilo majetkovo vysporiadané územie, čo je podmienkou tohto programu, myslím si, že rómske obyvateľstvo, ktoré žije v zlých sociálnych pomeroch, by takýto program prijalo. Aby to však nebol iba program, ktorý má za cieľ postaviť pätnásť domčekov, je potrebné robiť vzdelávacie programy, hľadať pracovné príležitosti v týchto lokalitách, pracovať s deťmi aj dospelými.

Predseda Rady Rómov Jozef Červeňák v auguste vyhlásil, že očakáva, že po sto dňoch v úrade budete informovať aj Radu Rómov. V úrade ste už sto dní, takže, aká je vaša bilancia?

Rada by som informovala Radu Rómov, keby nejaká existovala. Jedna časť Rady Rómov odvolala pána Fízika, ďalšia časť odvolala pána Červeňáka, takže vlastne neviem, či vôbec nejaká Rada Rómov existuje. Čo sa týka bilancie, počas tých prvých sto dní nikto nebral ohľad, či som sa už zorientovala alebo nie, okamžite som musela začať pracovať. Personálne sme dobudovali sekretariát, urobila som konkurzy na posty riaditeľov sekretariátu, koordinátora pre médiá, právnika, bola som na mnohých medzinárodných fórach, mala som veľa pracovných stretnutí. Snažím sa vytvoriť u mňa na sekretariáte pracovné skupiny, ktoré by sa zaoberali kľúčovými témami, ako je vzdelávanie, bývanie a nezamestnanosť.

Takže ku konkrétnym problémom Rómov ste sa ešte nedostali?

Môže sa to tak zdať, ale predsa treba vedieť, aký je stav vecí a kde sa nachádzame. Nemôžem začínať s iniciatívami, ktoré budú iba moje a iba môjho úradu. Musí to byť kooperácia medzi všetkými rezortmi, ja musím vedieť, čo rezorty chcú robiť. Myslím si však, že sa urobilo aj niečo konkrétne, ale nie v takej miere, aby niekto videl výrazné výsledky. Čo chcem rozhodne zmeniť, je systém vzdelávania. Chcem otvoriť širokú debatu o špeciálnych školách, kde sú väčšinou rómske deti. Kým takéto špeciálne školy budú existovať, nemáme právo očakávať, že nová generácia bude iná.

Jedným z hlavných problémov, s ktorými Slovensko bojuje, je vzájomné spolunažívanie majoritnej spoločnosti a rómskej menšiny. V čom vidíte príčiny napätia medzi Rómami a Nerómami?

Ak chceme zistiť, čo je príčinou, nikdy nemožno jednoznačne povedať – na vine sú Rómovia, na vine sú Nerómovia. Veľakrát je príčinou to, že Rómovia žijú na veľmi nízkej sociálnej úrovni, takže je veľká priepasť medzi jedným a druhým obyvateľstvom. Jedna skupina – nerómska – hovorí stále, prispôsobte sa nám, ale Rómovia vlastne nevedia, čomu sa majú prispôsobovať. Priepasti neustále narastajú, nerobia sa kroky k vzájomnému zbližovaniu a po niekoľkých rokoch povieme, že je to neriešiteľné. Niektoré obce to smerujú až k tomu, aby Rómovia odišli a vytvorili si samostatnú obec. Ako príklad môžem uviesť Letanovce, ktoré zrušili 520 Rómom trvalý pobyt v obci, lebo si myslia, že nejakým zázrakom sa títo ľudia stratia. Problém zlého spolunažívania je veľakrát vo vzájomnom nepoznaní sa a neochote spoznávať sa. Nakoniec ale, prečo by mali Nerómovia chcieť spoznávať Rómov, ktorých životný štýl sa im vôbec nepáči. Pre nich to nie je zaujímavá národnostná skupina, ktorou sa chcú zaoberať.

Nedávno ste v súvislosti s krádežami zemiakov z polí na východe Slovenska povedali, že týchto krádeží sa nedopúšťajú Rómovia, ale občania Slovenska. Nemali by sme potom o občanoch Slovenska, a nie Rómoch, hovoriť vždy, teda aj pri útokoch na nich? Takto to vyzerá, že rómsky pôvod sa zdôrazňuje len vtedy, keď to niekomu vyhovuje.

Jedným zo základných princípov v mojom živote aj práci je hovoriť pravdu. Po týchto zemiakových udalostiach som odfaxovala na všetky krajské policajné riaditeľstvá otázku, koľko mali v poslednom období prípadov rozkrádania úrody, kde boli aktérmi Rómovia. Odpovede boli, že niektoré kraje nemali žiadne, niektoré mali, ale nemôžu určiť, koľko bolo Rómov, lebo Rómovia sa ako národnosť v štatistike nevykazujú. V médiách sa však píše o Rómoch. Ide o to, či máme celú situáciu ešte zhoršovať tým, že sa denne budú produkovať články, v ktorých bude veľkými titulkami napísané, že Rómovia kradnú zemiaky. Čo tým dosiahneme? Ako pomôže verejnosti neustále opakovanie toho, že to robia Rómovia? Ako to pomôže k vzájomným vzťahom? Na môj výrok vtedy reagoval jeden poslanec, ktorý sa ma spýtal, či si nemyslím, že aj keď si Rómovia napíšu slovenskú národnosť, tak Rómami vždy zostanú. Ak som občanom tejto krajiny, chcem mať aspoň základné občianske práva. Medzi ne patrí aj to, že si môžem deklarovať, akú národnosť chcem. To, že vy mne prisúdite inú národnosť len preto, že som černejšia než vy, to už je iný problém. To je etnonacionalizmus.

Je teda podľa vás na Slovensku vo vzťahu k Rómom rasizmus?

Ide o to, čo si pod pojmom rasizmus predstavujeme. Hovorí sa o tvrdom a o latentnom rasizme. Môžem však povedať, že na Slovensku prejavy rasizmu sú. Svedčí o tom aj existencia niektorých skupín, ktoré sa k nemu programovo hlásia. U ostatných ľudí ide skôr o akési latentné prejavy rasizmu alebo o predsudky. Opakujem však, rasizmus tu je, lebo sú tu činy, ktoré sú znakom jasného rasizmu, sú tu hnutia, ktoré hovoria o bielom Slovensku, sú tu útoky, ktoré sa končia smrťou kvôli tomu, že niekto je inej farby pleti.

A rasizmus vo vzťahu Rómov k Nerómom?

Myslím si, že táto otázka je dosť nezmyselná. Argumentom mnohých ľudí je, že my, Rómovia, sme s tým začali, keď sme začali hovoriť, že sme tá istá rasa. Rómovia sú biela rasa, tak ako ste biela rasa vy. A sú Indoeurópania, tak ako ste Indoeurópania vy. Čiže, nemôžu tu byť rasistické činy. Je ale rozdiel, keď skinhead zoberie na Róma pálku, na ktorej má nakreslený hákový kríž, a keď Róm zoberie nôž a niekoho bodne. Som presvedčená, že Róm to nerobí kvôli tomu, že ten druhý je biely, a nie čierny.

Nepripúšťate teda rasizmus zo strany Rómov?

Ale veď o čom hovoríme? Rasizmus je to, že idem niekoho zmlátiť, zabiť, ublížiť mu preto, že má inú farbu pleti. Skinhead to robí cielene, na svojej pálke má hákový kríž, a pritom kričí – ty čierna… Ešte som nepočula, že by Róm napadol bieleho a pritom by kričal – ty biely … Väčšinou chcú niečo ukradnúť, ale to by neukradli iba bielemu. A častokrát sa bránia. Asi by sme sa mali zbaviť v tejto súvislosti slova rasizmus a nahradiť ho slovom nenávisť. Áno, Róm často zaútočí na bieleho, pretože ho nenávidí, ale princípy rasizmu to nespĺňa. Je to napríklad preto, že biely tu všetko vlastní, hovorí mi, ako mám žiť, a ja tak nechcem žiť. To nie je rasizmus.

Je to teda poukázanie na vlastnú sociálnu situáciu. Nespôsobujú si ju však Rómovia občas aj sami? Napríklad ničením svojich obydlí. Takých prípadov je na Slovensku veľa.

Samozrejme, a môžem vám povedať, že rodiny, ktoré si zničia svoje bývanie, by som nikdy nedala do nových domov, alebo do niečoho lepšieho, než majú.

Potom sa však poukazuje na segregáciu Rómov – či už v súvislosti s ich bývaním alebo napríklad v školstve. Nezačali však v minulosti so segregáciou práve Rómovia? Nikdy nemali osobitné školy, rodičia však svoje deti do škôl neposielali, alebo tolerovali, že do školy nechodia.

Myslím si, že všetkým by nám pomohlo, keby sme v niektorých veciach videli menej etnického, než v tom je. Aj tie osady sú menej etnické, než si myslíme. Táto situácia predsa nie je kvôli tomu, že niekto je Róm, niekto Maďar, niekto Slovák. Je to kvôli tomu, že tento človek, žije roky v týchto podmienkach. Segregované školstvo je takisto dôsledkom toho, že v niektorých lokalitách sú koncentrovaní Rómovia. Žijú vo veľmi zlých pomeroch, ktoré nie sú pre nich impulzom k tomu, aby doceňovali, čo to znamená byť vzdelaný. Tak žili ich rodičia aj prarodičia. Oni nevidia zmysel tohto snaženia. Veľakrát sú tie deti aj ich rodičia už deformovaní. Veľmi sa vzdialili hodnotám, ktoré uznáva ostatná spoločnosť, teraz nehovorím, ktoré sú správne a ktoré nesprávne. A hodnoty väčšinovej spoločnosti Rómovia veľakrát neprijímajú. Je na nás, tých, ktorí sa okolo toho točíme, aby sme im tie hodnoty približovali. Máme na to niekoľko mechanizmov. Reštriktívnych aj represívnych. Existuje zákon o ohrozovaní mravnej výchovy mládeže, umožňujúci postihnúť rodičov, ktorí zanedbávajú výchovu svojich detí. Ja som za to a som ochotná to robiť. Ak sa niektorí rodičia nebudú starať o svoje deti a nebudú ich posielať do školy, treba proti nim použiť tento zákon a písať žaloby.

Autor: ANDREJ ŠIMONČIČ