Všetko, čo nie je jednoznačne povolené, je zakázané. To je najposvätnejší z množstva zákonov, ktoré zaviedli v Afganistane už deň po dobytí moci vodcovia Talibanu. Nad tým, aby ich obyvatelia Afganistanu dodržiavali, bdie Ministerstvo cnosti a boja s hriechom, momentálne jedno z najukrutnejších a najobávanejších ministerstiev vnútra na svete.

Špehovia a ozbrojenci tejto predĺženej ruky Talibanu zmárnili v priebehu posledných piatich rokov najmenej 50 000 ľudí, ktorí talibanské zákony porušili. „Veľkých vinníkov“ obyčajne obesia. Často na priečnu žrď futbalovej bránky. Zlodejom usekávajú ruky, recidivistom aj nohy. Ženám, čo si maľujú nechty, odtínajú prsty. Prostitútky a „cudzoložnice“ kameňuje dav. Vlažných veriacich palicujú.

To všetko sa deje na verejnosti, najčastejšie na športových štadiónoch.

Obyčajný Afganec však ani po piatich rokoch nevie, čo všetko Taliban zakázal. Trestá sa vlastnenie a pozeranie televízie, prehrávanie kaziet, premietanie filmov, počúvanie zahraničnej hudby, pestovanie väčšiny športov. Zakázaný je aj chov spevavých vtákov a populárne kohútie zápasy. Trestá sa nosenie západniarskych šiat, vysokých podpätkov. Školská výuka pre osoby ženského pohlavia je zakázaná. Vyznavači iných náboženstiev musia nosiť predpísané farebné označenie, aby sa dali na prvý pohľad rozlíšiť od domorodcov.

Taliban a jeho krstní otcovia

To všetko sa deje na základe výnosov Talibanu, presnejšie, na príkaz plachého mulláha Muhammada Umara, vládcu Afganistanu a jeho rady ullemov – islamských duchovných a mudrcov. Taliban nie je politickou stranou, nemá program ani štatút. Má však pyramídovú štruktúru, ktorá stranícku organizáciu pripomína. Väčšina aktivistov a bojovníkov Talibanu sú mladí ľudia, obyčajne vidiečania z južného Afganistanu, ktorí absolvovali islamskú výchovu v ortodoxných islamských školách v Pakistane. Mladé kádre Afganistanu boli študentmi – talibmi akadémie Haqanija v Pakistane, ktorej rektorom je konzervatívny islamský učenec Sami-ul-Haq, krstný otec Talibanu.

Druhým krstným otcom Talibanu je pakistanská tajná služba Inter Servisses Inteligency, ktorej cieľom je už od roku 1988, keď sovietska armáda vycúvala z Afganistanu, vytvorenie Talibanstanu – vazalského štátu s obmedzenou suverenitou, ktorý by nebol prekážkou pri zapojení piatich stredoázijských republík (Tadžikistanu, Uzbekistanu, Turkmenistanu, Kirgizstanu a Kazachstanu) a ich zdrojov do globalizačného kolotoča, pravda v pakistanskej réžii. V Strednej Ázii je nafta, plyn, bavlna, zlato, a najmä vzácne kovy, nevyhnutné pre technológie digitálnej revolúcie.

S plánom na vytvorenie Talibanstanu súhlasili aj Američania, pravda s podmienkou, že Afganistan sa stane stabilným štátom s umierneným islamským režimom, ktorý bude aspoň ako-tak dodržiavať ľudské práva. Po porážke Rusov však Američania nič pre to neurobili. V geopoliticky rozkývanom islamskom prostredí neprispeli k stabilizácii postsovietskeho Afganistanu ani politicky, ani ekonomicky. Nepodporili legitímnych víťazov nad Sovietmi, veliteľov mudžahídskych armád, a neupokojili destabilizované prostredie cielenou hospodárskou pomocou.

Plachý emir a jeho mullovia

Muhammad Umar, jednooký emír Afganistanu, tiež bojoval proti Rusom ako obyčajný vojak. Bol šesťkrát zranený a preslávil sa ako neprekonateľný strelec z pancierovej päste. Zničil veľa ruských obrnených vozidiel. O oko prišiel v Kandaháre, v deň ústupu Rusov, keď mešitu, v ktorej sa modlil, trafil zatúlaný granát. Umar nepochádza z urodzenej rodiny. Je to nevzdelaný plebejec, vidiecky nedoučený mulláh. Je však Paštún, príslušník najmocnejšieho paštúnskeho kmeňa Durrání, z ktorého v mnohonárodnostnom Afganistane vzišla väčšina vládcov.

Muhammad Umar je plachý, podozrievavý a bezohľadný. Nemá charizmu, napriek tomu je však jeho autorita absolútna. Rozhoduje o všetkom: o vojne, o mieri, o vydaní bin Ládina, ale aj o tých najbežnejších veciach – o tom, koho a ako potrestať, ktorého novinára nepustiť do krajiny. Taliban používa ako nástroj na dodržiavanie božích zákonov.

Režim plebejskej teokracie pokladá verejné funkcie za nezištnú službu národu. Z Afganistanu, zjednoteného pod Prorokovou zástavou, chce vymýtiť všetky hriechy. Za veľký hriech sa pokladá akékoľvek zneužitie funkcie, korupcia, svojvoľnosť a túžba po moci.

V susednom Pakistane je mulláh Umar medzi prostými ľuďmi dodnes veľmi populárny. Vedia, že žije v jednoduchom hlinenom dome, v izbe bez nábytku, spáva na zemi. Je to kontrast oproti pakistanským politikom, ktorí patria medzi najskorumpovanejších v Ázii.

Tých, čo mulláha Umara sklamali, trest neminie. Mulláh Ghaus, kedysi minister zahraničia, predáva dnes zemiaky na kábulskom bazáre.

Napriek železnej ruke mulláha Umara má Taliban dve krídla.

Jedno tvoria „jastrabi“ – minister náboženstva mulláh Nurrudín Rehmání, šéf ministerstva pre ochranu cnosti a boja s hriechom mulláh Walí Muhammad a minister vojny mulláh Muhammad Turabi. K umiernenejším „holubom“ patria: minister zahraničia mulláh Muttawakíl, najinteligentnejší predstaviteľ Talibanu, minister kultúry mulláh Kvadratulláh Džamal a minister školstva Amirchán Muttakí. Títo si neprajú úplnú izoláciu Afganistanu. Zlé jazyky hovoria, že ich umiernenosť sa prejavuje najmä tým, že ich môžu novinári fotografovať a filmovať.

Všetci prominenti Talibanu si viažu turban rovnako ako prorok Mohamed, obliekajú sa do rovnakého odevu a nosia, tak ako on, nestrihané brady. To vyžadujú aj od všetkých pravoverných Afgancov. Koho pristihnú so skrátenou alebo upravenou bradou, trest ho neminie. Dôvod: cesta k odpadlíctvu sa začína malými priestupkami.

Kontrarevolúcia vidiečanov

Emír Afganistanu mulláh Muhammad Umar svojho času verejne vyhlásil, že sa mu vo sne zjavil Prorok. Prikázal mu vymýtiť z krajiny hriech a nastoliť boží poriadok.

Keď sa ráno prebudil, navštívili ho roľníci z jeho rodnej dediny, kde akýsi bandita uniesol a znásilnil mladé dievča. Umar zvolal 30 študentov – talibov (toto slovo sa prekladá aj ako hľadač pravdy) a išiel robiť poriadky. Banditu chytili a obesili na hlaveň tanku.

Tak sa vraj zrodilo jadro armády Talibanu, ktorá po 1000 dňoch dobyla celú krajinu. Mulláh Umar svojich protivníkov, banditov, svojvoľných partizánskych veliteľov, ale aj vzdorovitých mudžahídov vešal na hlavne tankov, ktoré mu spolu s inými zbraňami dodávali z Pakistanu – za peniaze Saudskej Arábie a emirátov.

Podľa pokrokových islamských politológov možno víťazné ťaženie Talibanu označiť za kontrarevolúciu vidieka proti mestskej civilizácii.

Mestá sú podľa ideológov Talibanu semeniskami hriechu, hniezdami bezbožnosti, kde vládne bezduchý konzum, násilie, úžerníctvo, cudzoložstvo, alkoholizmus a drogy, nešváry zavlečené z dekadentného Západu.

Obchod s ópiom a heroínom je pritom najvýnosnejším exportným produktom Afganistanu! Taliban považuje drogy za nástroj subverzie v krajinách neveriacich.

Za najhriešnejšie mesto považujú Talibanci hlavné mesto Kábul, kam mulláh Umar v posledných rokoch nevkročil. Donedávna sídlil aj s rodinou – má tri ženy a šesť detí – v Kandaháre.

Premárnené víťazstvo

Väčšina bojovníkov a aktivistov Talibanu proti sovietskym interventom nikdy nebojovala. Na scéne sa objavili až v roku 1994, šesť rokov po odchode poslednej sovietskej jednotky.

Obyvateľstvo ich zo začiatku vítalo. Osem rokov vojny s Rusmi a šesť rokov občianskych vojen Afgancov unavilo.

S Talibanom prišiel zákon. Síce krutý, ale účinný. Kábul sa stal bezpečným mestom, banditov povešali, po opravených cestách začali chodiť autá, ceny na bazároch klesli, lebo nákladné autá vozili z Pakistanu množstvo tovarov. Vylúčenie žien z verejného života – nesmeli používať ani verejnú dopravu – považovala väčšina Kábulčanov za dočasné opatrenie. Rovnako ako povinnosť modliť sa päťkrát denne.

Onedlho však pochopili, že s Talibanom sa do Afganistanu, osem rokov po víťazstve nad Sovietmi, vrátil stredovek.

Pritom po odchode sovietskych interventov sa zdalo byť všetko v poriadku. Bolo iba otázkou času, kedy skompromitovaný režim prezidenta Nadžibulláha padne. Postkomunistický režim sa však držal, ba pokúšal sa aj o ostražitú ľavicovú islamizáciu krajiny. Nadžibulláhova armáda, kým mala zbrane a muníciu, odolávala. Jedným z hrdinov postsovietskeho komunistického režimu sa stal Abdul Rašíd Dóstum, ctižiadostivý uzbecký poručík, ktorý niekoľkokrát porazil mudžahídov. Vyslúžil si vyznamenanie Národný hrdina a vstúpil do Komunistickej strany. Po troch rokoch však otvoril brány Kábulu armáde Ahmeda Šácha Massúda, prešiel na stranu mudžahídov a získal guvernérsky post v deviatich severných provinciách. To bolo v roku 1992. Dnes je Dóstum jedným z veliteľov Severnej aliancie.

Víťazní mudžahídi sa pokúšali vytvoriť vládu národného porozumenia, ale rozličné záujmy, etnické a náboženské sváry vyústili napokon do občianskej vojny. Bývalí spolubojovníci, každý na čele vlastnej armády, odtiahli teda do rodných provincií, kde sa mnohí z nich stali schopnými guvernérmi. Títo velitelia tvorili ideový základ protitalibanskej opozície.

Na väčšine územia Afganistanu nastalo bezvládie a chaos. Vtedy sa v krajine nikoho objavil mulláh Umar a jeho študenti – talibovia. Tisíc dní im trvalo, kým zlikvidovali banditov, porazili armády hrdinov vojny so Sovietskym zväzom a s výnimkou údolia Pandžšír ovládli na jeseň 1996 celú krajinu. V radoch Talibanu bojovali „interbrigadisti“ z dvadsiatich islamských krajín. Časť z nich v Afganistane ostala. Medzi nimi i Usáma bin Ládin.

Nezodpovedané otázky

Trinásť rokov po odchode sovietskej armády bombardujú Afganistan americké a britské lietadlá. Američania bojujú v Afganistane proti svetovému terorizmu, lebo veria, že v Afganistane je jeho hlavný brloh.

V Afganistane sa bojuje už dvadsaťjeden rokov. Zahynuli tam najmenej 4 milióny ľudí. Vyše 5 miliónov z krajiny utieklo, žijú najmä v utečeneckých táboroch. V Pakistane, Iráne, v stredoázijských republikách. Prišli aj do strednej Európy.

Ani táto vojna nebude blesková. Ak sa neskončí do mesiaca, príde zima. Udrú dvadsaťpäťstupňové mrazy, napadne sneh. V zime nedokážu v Afganistane bojovať ani neuveriteľne odolní Afganci. Ak zima nebude miernejšia, bojovníci na všetkých frontoch budú čakať vo svojich pozíciách do jari.

Najmenej tristotisíc Afgancov sa však jari nedočká. Umrú od hladu, budú ich kosiť choroby. Alebo budeme počas celej zimy zhadzovať z lietadiel potraviny, lieky, stany a teplé šatstvo na krajinu s rozlohou 670 000 kilometrov štvorcových, v ktorej žije 18 miliónov ľudí?

Za týmto otáznikom sa vynára celý rad ďalších:

Ako dlho bude vzdorovať Taliban? Afganistan je hermeticky obkľúčený. Ak bojovníkom mulláha Umara nedodá nikto muníciu, náhradné diely, nové zbrane a potraviny, skôr či neskôr budú musieť kapitulovať. Do Kábulu priletí z exilu 86-ročný monarcha Zahir šáh, zosadený po puči svojho synovca v roku 1973, a pokúsi sa zostaviť civilnú vládu, ktorá by mala stabilizovať krajinu.

Hoci Afganci nikdy neakceptovali zvonku dosadených panovníkov, Zahir šáh, Paštún, potomok kráľovského rodu Mohamedzai, ešte akú-takú autoritu má. Domorodí režiséri sa však zatiaľ nevedia dohodnúť, kto ho oficiálne do Afganistanu pozve. S jeho misiou dnes súhlasí aj Pakistan, aj keď donedávna to bola práve vláda v Islamabáde, pre ktorú bol Zahir šáh, umiernený moderný neutrálny moslim, neprijateľný.

Akí ľudia teda zrekonštruujú afganský parlament – Loi Džirgu, v ktorom tradične zasadajú kmeňoví vodcovia, mulláhovia a vybraní politici?

Akými záujmami sa bude parlament riadiť?

Pustí paštúnska elita (38 percent) medzi seba aj Tadžikov (25 percent), Chazarov (19 percent), Uzbekov (12 percent) a ďalšie menšiny?

Schváli Loi Džirga za členov novej vlády aj vzdelaných ľudí z emigrácie, ktorí prídu z exilu spolu so Zahirom šáhom? Bude akceptovať ešte vždy legitímneho postsovietskeho prezidenta Tadžika Rabbáního?

Pripustia Pakistan a USA do najdôležitejších funkcií nového režimu aj predstaviteľov Severnej aliancie, bez ktorých by bola celoplošná vojenská kontrola Afganistanu po páde Talibanu nemysliteľná?

Dostane Afganistan na prvé roky výdatnú hospodársku pomoc v podobe premysleného „Marshallovho plánu“?

Ako prebehne detalibanizácia afganskej spoločnosti?

Akými prostriedkami sa podarí utíšiť miliardu rozhorčených vyznavačov islamu vo svete?

A napokon: v ktorých krajinách sveta môžu chronicky neriešené problémy, teror a bieda vyústiť do nového Afganistanu? V Írsku? Na Balkáne? V Bielorusku? V Čečensku? V Alžírsku? V Saudskej Arábii? V Barme? V Severnej Kórei? V Indonézii? V niektorom štáte Latinskej Ameriky?

Otázok je veľa, odpovede zatiaľ chýbajú.

FOTO – TASR/EPA