V nedeľu podvečer, 7. októbra, si našiel Pavol Demeš na mobile odkaz od priateľa.

„Už sa to začalo. Američania bombardujú Kábul a Kandahár. Drž sa!“

Na druhý deň ráno mal exminister zahraničia, neskorší šéf Slovenskej akademickej informačnej agentúry SAIA, bývalý poradca prezidenta Michala Kováča, súčasný riaditeľ pobočky Nemeckého Marshallovho fondu USA pre strednú a východnú Európu, letieť z Viedne do Washingtonu na zasadanie správnej rady fondu.

„Čo sa bude diať na letisku, v lietadle, počas preletu nad oceánom, pri pristávaní na washingtonskom letisku?“ uvažoval Pavol Demeš.

Už pred prípravou na bombardovanie teroristi totiž oznamovali, že ak sa Amerika opováži zaútočiť, odplata ju neminie. Vyhrážky o možnosti únosu ďalších civilných lietadiel sa po 11. septembri stali natoľko reálnymi, že donútili tisíce ľudí zrušiť cesty lietadlami.

Pavol Demeš na niečo podobné síce nepomyslel, ale priznáva sa, že vo chvíľach nástupu do lietadla bol mierne rozrušený.

Zmenená Amerika

„Amerika je dnes úplne iná krajina, ako bola pred 11. septembrom. Je to krajina vo vojne. Zmenená Amerika,“ hovorí Pavol Demeš po návrate z Washingtonu.

Prvým znamením zmeny – napriek tomu, že niečo podobné cestujúci očakávajú – je príchod na letisko. Všade sú vojaci Národnej gardy so samopalmi v rukách. Navyše, v príletovej i v odletovej hale „cítiť“ prítomnosť príslušníkov tajných bezpečnostných služieb. Letisko, na ktorom sa vždy každý cítil bezpečne a mohol tam hneď po prílete vdychovať atmosféru Ameriky, sa premenilo na ohradenú pevnosť s množstvom kontrol.

Zrejme každý si tu uvedomuje, že jedno z unesených lietadiel štartovalo 11. septembra práve odtiaľto. Po hodine letu boeing, ktorý mal namierené do Los Angeles, narazil do Pentagonu, obranného veliteľského systému Ameriky. Náraz do strategickej budovy na západnom brehu Potomacu vyrazil dych celej Amerike.

Hoci útok na newyorské Svetové obchodné centrum bol oveľa tragickejší, útok na Pentagon vyvolal množstvo otázok týkajúcich sa zabezpečenia mozgového centra obrany všetkých päťdesiatich štátov USA.

Pri výstupe z lietadla nasleduje kontrola. Keď človek kráča k prepážke s názvom Immigration officer, ešte stále nevie, či sa vôbec do Ameriky dostane. Práve tento úradník môže totiž rozhodnúť o jeho ďalšom osude. A to bez dlhšej diskusie.

Pavol Demeš hovorí, že po vyjdení z príletovej haly a prvom nadýchnutí sa pozemského vzduchu všetci cestujúci akoby na povel vyťahovali mobily a volali domov. Svojim najbližším, príbuzným, spolupracovníkom do firiem.

„Volal som aj ja, len čo som vošiel do taxíka. To je už naozaj rituál.“

A potom sa už návštevníkovi naskytne obraz, ktorý ho sprevádza všade.

„Na každom kroku visia americké vlajky. To poznáme z Ameriky aj predtým, vlajky, niekedy aj veľmi veľké, nevisia iba na vládnych budovách, nemajú ich v pracovniach len politici či starostovia, teraz je však Amerika vlajkami doslova zaplavená. Sú všade, aj na tých najneočakávanejších miestach. Na lešeniach nedokončených stavieb, na križovatkách. Vlajka sa týči nad stánkom predavača hotdogov či kokakoly. Šikovní výrobcovia nezaváhali a okamžite dodali na trh malé držiaky na vlajky, ktoré sa dajú pripevniť na dvere áut. Amerika, žijúca dvadsaťštyri hodín na kolesách, dáva aj takto najavo spolupatričnosť. Ide o výraz nebývalého vlastenectva, ale povedal by som, že táto súdržnosť je nielen predvedením nebývalej jednoty Ameriky, ale zároveň aj určitým vyjadrením jej obáv,“ opisuje P. Demeš.

Poloprázdne hotely

Vo Washingtone sú poloprázdne hotely i reštaurácie. Sadnete si s priateľmi za stôl, a neviete sa uvoľniť. Vari jedinou témou každého rozhovoru je vojna. Takmer nikto nehovorí o ničom inom. A v reštaurácii vám dajú k jedlu zadarmo pohár vína, ako pozornosť, ktorá vás má pritiahnuť k stolu aj nabudúce. Alebo dostanete zadarmo zmrzlinu.

Amerika založená na biznise a súkromnej iniciatíve odpovedá na teroristické útoky aj takto.

Niečo podobné zažije návštevník aj v metre. V sobotu trinásteho októbra sa tam napríklad jazdilo zadarmo – darček od washingtonského starostu. Ale ani v metre nie je ľudí veľa.

Američania sa stále obávajú objavovať sa na miestach, ktoré mali predtým radi. Vyhýbajú sa galériám, výstavným sieňam, kinám, premyslia si, či majú vstúpiť do veľkých nákupných centier, známych malls.

Tragické udalosti ich súkromný život výrazne ovplyvnili. Samozrejme, rozsah týchto opatrení a obáv nie je rovnaký v celej krajine.

Američania sú odhodlaní urobiť pre svoju vlasť viac než dosiaľ. Medzi mladými ľuďmi sa napríklad výrazne prejavuje chuť vstúpiť do armády. Nie však preto, aby napodobňovali filmových hrdinov, ale aby Ameriku bránili. Američania zistili, že niečo podcenili, takže dnešný návštevník nadobudne pocit, že odteraz sa všetko zmení. Že Amerika začína stavať novú budúcnosť – na základoch, ktoré sa nepriateľ pokúsil rozbiť.

Zjednotení zvíťazíme

Na oblohe sa objavuje mohutné lietadlo. Hukot ťažkého stroja vzbudzuje zmiešané pocity. Tentoraz však nejde o únos. Presne mesiac od tragédie sa koná pohreb prvej z vyše 180 obetí útoku na Pentagon. Chystá sa rozlúčka s podplukovníkom v zálohe Robertom Hymelom.

Unesené lietadlo zasiahlo 11. septembra severovýchodnú časť Pentagonu, údajne ešte stále najväčšej administratívnej budovy na svete, hoci ju stavali počas druhej svetovej vojny.

Nešťastie mohlo byť oveľa väčšie, keby práve túto časť nerenovovali, takže časť kancelárií bola prázdna. Obetí by bolo bývalo oveľa viac.

Pavol Demeš: „Videl som rodiny s deťmi, mužov v tričkách s nápismi God bless America či deti v tričkách s nápismi United we stand, Zjednotení zvíťazíme. Prišli pred zasiahnuté miesto Pentagonu a prizerali sa spomienke na obeť tragédie. Deti, najmä malé, nechápu a nemôžu chápať skutočný rozsah toho, čo sa stalo, ale určite to neskôr ich životy ovplyvní. Veď už teraz je každá americká rodina tragédiou poznačená.“

Nad Pentagonom a Arlingtonským cintorínom prelietava vo chvíli rozlúčky mohutný bombardér B-52. Ako pocta vojenským obetiam – bolo medzi nimi aj veľa vysokých dôstojníkov amerických ozbrojených síl, ale aj ako ukážka americkej vojenskej sily.

Dojatá Hillary

Je popoludnie jedenásteho októbra.

Kongres, ktorý o niekoľko dní zasiahnu prvé správy o zásielkach antraxu, práve schvaľuje zákon o zvýšení bezpečnosti leteckej dopravy.

Ide o veľmi dôležitý zákon, pretože v Amerike majú bezpečnosť na letiskách v rukách súkromné letecké spoločnosti. Aj keď nie všetko môže riešiť výška platu, predsa len hodinová mzda ľudí, ktorí kontrolujú cestujúcich a ich batožinu, vo výške šesť dolárov na hodinu, je nízka.

Na porovnanie: v Európe je letisková kontrola pod dohľadom štátu a priemerný plat jej pracovníkov je pätnásť dolárov na hodinu. V Amerike iba šesť, pretože súkromnú leteckú spoločnosť zaujíma najmä zisk.

Nový zákon to má zmeniť. Aj keď štát neprevezme úplnú kontrolu nad bezpečnosťou letísk, jeho pomoc leteckým spoločnostiam sa prejavila už po prvých dňoch tragédie, keď bola letecká preprava takmer paralyzovaná.

V Senáte sa dlho nediskutuje. Číta sa návrh zákona a potom sa začína jeho schvaľovanie.

Medzi senátormi sedí aj Hillary Rodham Clintonová, senátorka za štát New York, bývalá prvá dáma Ameriky. Ide o vážne hlasovanie. Po jeho skončení H. Clintonová opúšťa svoje kreslo a vychádza pred budovu Kongresu.

Tam na ňu čaká Martin Bútora, slovenský veľvyslanec v USA, a Pavol Demeš, jeden zo spoluorganizátorov celoslovenskej akcie solidarity pod názvom Sme na jednej lodi, ktorá prebehla v 35 slovenských mestách pod patronátom Asociácie pre umenie a komunikáciu.

Slováci skladali z rôznofarebného papiera malé lodičky ako symbolický prejav solidarity s ľudom Ameriky.

Hillary, ktorá navštívila našu krajinu dva razy, s pohnutím prijíma fotografickú dokumentáciu o akcii a srdečne ďakuje Slovensku za prejavenú solidaritu.

Pavol Demeš hovorí, že Hillary drží Slovensku naďalej palce na jeho ceste pod spoločnú strechu demokracie a bezpečnosti.

Na hlavnej kopule Kongresu, centra americkej zákonodarnej moci, vlaje mohutná zástava. Symbol veľkosti Ameriky, krajiny, ktorá sa pre svoje demokratické hodnoty a otvorenosť stala terčom krvavého útoku fanatických šialencov.