Mám, ako to už býva, dve správy: dobrú a zlú. Tá dobrá - najmä pre mňa - je, že aj veterána mojej vekovej kategórie môže ešte slovenská literatúra niečím prekvapiť. A zlá - najmä pre čitateľov SME - správa je, že ohlúpnutý od radosti dal som sa strhnúť k rozprávaniu o veciach, o ktorých som sa doposiaľ veľmi rozumne a prezieravo nikdy verejne nevyjadroval.
Ako je to teda s tým prekvapením? Básnenie nepatrilo na Slovensku nikdy medzi povolania, a tak skutočnosť, že básnickú knihu vydá človek, ktorý sa v občianskom živote zaoberá niečím celkom iným, nie je sama osebe nezvyčajná. Trochu zvláštnejší, ale tiež nie úplne výnimočný je zrelý vek debutanta a jeho do tejto chvíle „dobre utajené husle“, no čo naozaj prekvapuje, je suverenita, s akou na ne hrá.
Ak ešte za čias Laca Novomeského bol básnik „svätým za dedinou“, u Emila Babína, mimochodom, tiež novinára a publicistu, je už „svätcom na smetisku“. Tento nezadržateľný pokles už aj tak neveľkého spoločenského významu (alebo iba úpadok životného prostredia?) núti azda básnika k väčšej skromnosti, k zintímneniu či zvnútorneniu výpovede (zo smetiska je menší rozhľad ako z tribúny či piedestálu), no zbezvýznamnenie môže byť paradoxne aj zdrojom väčšej slobody, môže rozväzovať ruky i jazyk.
U Babína ide naozaj o intímnu lyriku, jeho zbierku tvorí rad krajiniek a zátiší, no keď sa na ne zahľadíme, v skle rámu sa zakaždým nečakane odrazí básnikova tvár. Vidieť, že Babín odrástol na konkretistickej poézii, až po to príslovečné sypanie „soli do zmyslov“. Jeho obraznosť je však menej systematická, dalo by sa povedať „divokejšia“, jeho hlas tichší, reč skúpejšia, takže miestami pôsobí až váhavo. S tým dráždivo kontrastuje zvyčajné záverečné prudké, expresívne gesto. Ak si môžeme pomôcť jeho vlastným obrazom, Babín hrá na husle, no v saku má revolver. Preto jeho krajinky a zátišia nie sú iba obrázkom živej či mŕtvej prírody, ale vždy sú presiaknuté nedopovedaným, len naznačeným trpkastým ľudským príbehom.
Popri originálnych, smelých obrazoch, na ktorých ilustráciu či rozbor tu nie je miesto, treba vyzdvihnúť Babínovu prácu so slovom, občasnú zvukomaľbu („babí popol topoľov“, „ranný dážď repce“, „pole uspal náhly úpal“) či vydarené novotvary, no najväčšiu pozornosť si zaslúži majstrovská práca s asonančnými rýmami, ktoré sa nenápadne, akoby až náhodne či podvedome vynárajú práve na akcentovaných miestach výpovede. (V tomto smere prejavuje naozaj zriedkavú vynachádzavosť: z príbehov - vybehol, vlčí pysk - pohrebísk, čo si tajila - vykoľajil vlak, fosílii - osídlili.) To všetko dáva básniam jemnú patinu, ktorá ladí s nostalgickým obzeraním sa za prežitým. V rámci súčasných vývinových tendencií pôsobí azda tento debut trochu ako „retro“, ak však môžem opäť parafrázovať autora, z dreva síce trčia klince, no na kríži slovenskej poézie po tejto knižke rozhodne prázdno nezostane.
Babínove verše vynikajúco dotvárajú ilustrácie Ľudovíta Hološku a vôbec celková výtvarná podoba knižky, za ktorú si vydavateľstvo Petrus zaslúži hlasnú pochvalu.
Autor: Pavel Vilikovský(Autor je spisovateľ)
