Mohla napísať objemnú autobiografiu, veď dosiahla svetovú slávu ako divadelná a filmová herečka, hrala v Nórsku, Švédsku, Anglicku a v USA a jej meno sa spája hlavne s režisérom Ingmarom Bergmanom. Udalostí teda bolo dosť, situácií hereckých a ľudských takisto, ale Liv Ullmannová ostala len pri útlej, ani nie dvestostranovej knižočke, v ktorej chýba to, čoho je v hereckých autobiografiách plno a niekedy až nadbytok: epizódy z prostredia divadla, z nakrúcania filmov, anekdoty spoza kulís, javísk, ateliérov.
Sama v úvode hovorí, že nebude písať o Liv Ullmannovej, s akou sa ľudia stretávajú v časopisoch a novinách a svoje predsavzatie splnila. Lebo jej kniha Premena (Q 111, preložil Peter Kerlik, Bratislava 2003) ukazuje herečku ako človeka, ktorý trpí samotou a pokúša sa čo najlepšie hrať svoju úlohu tentoraz nie na javisku, ale v živote.
Kniha je venovaná Ullmannovej dcére Linn a autorka sa podchvíľou vracia k svojmu detstvu, aby sa priblížila k vlastnému dieťaťu a pochopila ho. Cíti zaň zodpovednosť, ale povolanie, spojené s ustavičným cestovaním, jej nedovoľuje plniť funkciu dokonalej matky, preto ju zhrýzajú výčitky svedomia. Najprv sa dozvieme len toľko, že Ullmannová je po druhýkrát rozvedená, sem-tam aj spomenie Linniho otca, no spočiatku nevieme, kto to je, lebo jej autobiografia nemá klasický pôdorys a nerešpektuje vždy princíp postupnosti a najmä nie kompletnosti rozprávania.
Zavedie nás teda najprv do čias svojho detstva - narodila sa v Tokiu, nikde však nepovie, prečo sa tam ocitli jej nórski rodičia - spomína si na školu, na štúdium herectva v Londýne, ale súčasne aj na svojho otca, ktorého stratila ešte len šesťročná, čo znamenalo celoživotnú traumu. Medzitým kapitolka o nakrúcaní v Paríži a všeličo priestorovo a časovo vzdialenejšie i bližšie, až napokon druhá časť knihy odhalí to, čo určovalo jej ďalší osud: päť rokov žila na ostrove Farü so svojím manželom a režisérom Bergmanom, s ktorým má dcéru Linn.
Ullmannová sa nepúšťa do veľkých podrobností, keď analyzuje ich vzájomný vzťah a potom rozchod, no má to v sebe veľkú dramatickosť, lebo vie niekoľkými až aforistickými vetami vyjadriť širokú škálu protikladných reakcií. Bez akéhokoľvek obviňovania konštatuje, že bol "múdry a podnetný, strašný a egoistický." Paradoxom tohto krátkeho manželstva bolo, že "skutočnými priateľmi sa stali, až keď bolo po všetkom." Ullmannová pátra po tom, čo je v človeku skryté a perfektne odhaľuje najhlbšie vrstvy ľudského vedomia a podvedomia, samozrejme, predovšetkým svojho. Silná a zraniteľná, racionálna a emocionálna, stále hľadajúca šťastie, ktoré treba podľa nej precítiť a chápať ako dar - takto obnažene vidíme autorku v autobiografii.
Jej život bol preplnený vonkajšími zmenami a zážitkami, nepodľahla však ani dojmom z Hollywoodu, ani iným svetským lákadlám, v podstate ostala skromná, nevystatovačná, Nórka, ktorá miluje severskú prírodu a jej krásam venuje celé strany. Takmer všetko prežíva so svojou dcérou, týmto svojím zdvojeným ja. Z hľadiska chápania existencie sú zaujímavé jej poznámky z tridsiatich troch dní nakrúcania filmu s Bergmanom, kde hovorí o smrti, samote, strachu.
Herečka sa do toho celého vciťuje, človek v nej je schopný transcendovať svoje poznanie až za hranice ľudského bytia vôbec: "My, čo žijeme teraz, sme iba zábleskom toho, čo existovalo už nekonečne dávno, a čo bude existovať nekonečne dlho, aj keď nič nebude svedčiť o tom, že kedysi bola Zem." K takémuto záveru môže dospieť len hĺbavá, intelektuálne dokonale vybavená osobnosť. A tou Ullmannová skutočne je.
Kniha vychádza u nás už v druhom vydaní. V tom prvom (1982) si čitatelia nesmeli zásluhou cenzúry prečítať trochu ironizujúcu kapitolku o schôdzke Nixona a Brežneva (na príslušnej recepcii bola aj Ullmannová), nevyhovovalo ani meno Henryho Kissingera, ministra zahraničných vecí USA, ani nemeckého režiséra Palitzscha, ktorý ostal na Západe.
