Michela Houellebecqa vymrštili francúzski literárni kritici a teoretici do čela novej, škandálmi sprevádzanej generácie. Generácie, ktorá obnovila tradíciu klasického francúzskeho undergroundu. Začal sa pred viac než dvesto rokmi účinkovaním búrliváckeho disidenta Markíza de Sade.

K dnešným poburovačom patria spolu s Houellebecqom Virginie Despentesová, Marie Darrieussecqová, Vincent Ravalec, Jean-Claude Izzo, Lorette Nobécourtová či Frédéric Beigbeder.

Sú to nepriatelia krásneho štýlu, rozčarovaní, učupení v novom zle storočia – mal du si`ecle. Nostalgiu nepoznajú, sú chorí zo straty historickej pamäti, zúfalci, ktorých postavy sa pohybujú v temnom svete, kde nie je reč o ničom inom než o biede a opustenosti, drogách a násilí, samovraždách a rasizme, o sexe a o sexe.

„Najväčším expertom na nihilizmus, kazateľom ‘no future‘ a zakladateľom nového deprimizmu je Michel Houellebecq,“ napísal denník Le Figaro.

Súčasnému najprekladanejšiemu francúzskemu spisovateľovi vyšiel túto jeseň ďalší román – Platforma. Literárne časopisy a prílohy veľkých denníkov sa od začiatku roka pripravovali na škandál, ktorý kniha prinesie. Spolu s Houellebecqovou knihou sa ho aj dočkali. Tentoraz ho však už nespustil sex.

Posunuté hranice

Odkedy v roku 1998 vyšiel Houellebecqov román Elementárne častice, hranice vkusu a morálky sa vo francúzskej literatúre niekoľkokrát otriasli a posunuli o kus ďalej.

Tento rok provokoval napríklad intímny denník neukojiteľných vášní Catherine Milletovej – mimochodom, autorky vo veku starých mám. Houellebecqove naturalistické opisy skupinového sexu či lesbických vzťahov už zovšedneli. Jeho nový román vyvolal pohoršenie skôr tým, čo demonštruje: núti dívať sa prízemným pohľadom malomeštiaka, vidieť konzumnú spoločnosť, ako konzumuje.

Michel Houellebecq píše romány sčasti ako fikciu, sčasti ako esej. Fikciu dopĺňa o svoje sociologické futuristické tézy. Napoly vážne sa snaží zrkadliť svet v pravde dnešnej, najčerstvejšej, podoby, napoly sa mu posmieva. Nepíše, aby sa zapáčil, ale aby sa znepáčil. Za všetko utrpenie, ktoré jeho postavy prežívajú, môže neuspokojená túžba.

„Moji hrdinovia chcú byť milovaní, a práve tam sa začína frustrácia. Poučenie je teda jasné: túžba je márna, bolestná a smrteľná. Múdrosť a humor sú márne, neuskutočniteľné, a nakoniec tiež bolestné,“ hovorí pre Nouvelle Revue Franćaise.

Do túžby umiestňuje Houellebecq pôvod zla. „Predtým bola reklama oddelená od túžby. Teraz sú to synonymá.“

Individualitu z človeka robí iba smrť: „Jedinec sa definuje vo vzťahu k smrti.“

V literatúre sa vo Francúzsku koncom deväťdesiatych rokov určite čosi prihodilo, cituje Houellebecqa Le Monde. „Čo? Ťažko povedať. Prinajmenšom vidíme, že začíname mať dosť našich vlastných záhad, ktoré nie sú také záhadné, akoby sme chceli, a máme čím ďalej tým viac pocit, že svet v ktorom žijeme, je nepochopiteľný a nebezpečný.“

Rozprávač najnovšej Houellebecqovej knihy sa volá Michel a všeobecný popis sveta, ako ho on vidí, rozvíja autor podľa vzoru Balzaca, ale v súčasnej verzii.

Dej je trošku jednotvárny: Michel v podniku, Michel v kluboch, kde sa ľudia stretávajú po skupinách s cieľom súložiť, Michel v supermarkete, Michel na diskotéke a podobne. Michel pracuje na ministerstve kultúry, po otcovej smrti vedie šedivý život bez iskry. Občas zájde na peep-show, väčšinou zaspáva pri televízii. Jedného dňa sa rozhodne odísť do Thajska, stretne tam Valériu, úradníčku z agentúry, ktorá zájazdy organizuje. Stanú sa z nich milenci.

Francúzsky Salman Rushdie?

„Houellebecq sa v Platforme pokúsil spísať epopej o priemernom človeku 21. storočia,“ napísali v Le Monde. „Netvrdí, že opisuje svet, aký je. Pozerá sa naň očami svojho malomeštiaka. Nezmieriteľným pohľadom, ktorý sprevádza šašovský komentár.“

Podľa prvých francúzskych kritických ohlasov je Platforma dobre napísaný román. Postavy už nie sú také temné, depresívne, nekončia v bezvýchodiskových situáciách, nemusia sa nevyhnutne zmárať, ani umierať. Reklamu románu urobila aj diskusia o sexuálnej turistike, ktorú autor v knihe opisuje s chladným a nemoralizujúcim odstupom, a označuje ju za „budúcnosť sveta, pretože sme vytvorili systém, v ktorom sa už nedá žiť“. Tvrdí, že celá turistika na západný spôsob je postavená na erotickom trhovom princípe. Tieto svoje úvahy končí prorocky apokalypsou vykonanou islamskými teroristami.

Kritici Houellebecqa aj obviňujú: z povrchnosti, komerčnosti, vypočítaných efektov. Napokon, presne v polovici septembra vydal Houellebecq antimoslimský román. Bez problémov sa dostal na vrcholy rebríčkov.

„Som megaloman. Myslím si, že to, čo hovorím, je pravda,“ hovorí pre Les Introckuptibles.

V magazíne Lire išiel Houellebecq ešte ďalej. Povedal, že pri jednej z ciest na Sinaj cítil zrazu „úplné odmietnutie náboženstva.“ Zdôraznil, že najhlúpejším náboženstvom je islam.

„Keď som čítal korán, bol som zhrozený. Islam je nebezpečné náboženstvo.“

Materializmus je podľa neho menšie zlo. Jeho hodnoty sú síce opovrhnutiahodné, ale vždy menej deštruktívne a menej kruté než hodnoty islamu.

„Sú to nezodpovedné vyhlásenia človeka, ktorý islam nepozná,“ povedal predseda Národnej federácie moslimov vo Francúzsku Mohammed Béchari. Spisovateľa kritizoval aj vrchný francúzsky rabín Joseph Sitruk: „Houellebecq nechápe nič o Bohu, ani o človeku.“

Francúzska tlač dokonca tvrdí, že spisovateľa by mohli súdiť podľa zákona z roku 1972 za „vyvolávanie nenávisti voči skupine osôb pre ich náboženstvo.“

Zvodný hlas

Drobný muž v najlepšom veku stojí na pódiu parížskeho klubu na St. Germain des PrŹs a za zvukov hudby monotónnym hlasom deklamuje do mikrofónu svoju šifrovanú depresívnu poéziu. Jeho recitačný talent spočíva v tom, že ponúka francúzštinu v jej prirodzenom rytme. Napriek tomu sú ľudia nadšení. Pokus vzkriesiť šansón elektronickým psychedelickým rockom má úspech – naživo i na CD nosičoch.

Štyridsaťtriročný Michel Houellebecq bol pred literárnym úspechom inžinierom agronómom i nezamestnaným. Prešiel depresiami, alkoholizmom, psychiatriou. Neskôr bol úradníkom vo francúzskom parlamente.

Jeho prvý román, Extension du domaine de la lutte (Rozšírenie bojového poľa), už vo Francúzsku sfilmovali. Príbeh dvoch tragických hrdinov medzi násilím a depresiami, ktorí sa dusia v otupujúcom opojení, brutálne účtuje s ideálmi generácie šesťdesiatych rokov – promiskuitou a liberalizmom.

Les particules élémentaires (Elementárne častice), jeho druhý román, podráždil ešte väčšmi. Len vo Francúzsku sa ho však predalo takmer polmilióna výtlačkov. Prečítal ho snáď každý Parížan, alebo si aspoň naň urobil názor. Houellebecq sa stal mediálnou hviezdou – jeho text bol sporný, a navyše ho zažalovali za to, ako opísal kemping Espace du possible.

Aj tretí román – Lanzarote – prináša známe Houellebecqove témy: osamelý život mužov, skupinový sex, náboženstvo, sekta, klonovanie a pochmúrna budúcnosť. K tomu čierna irónia.

Nakričať na všetkých

Michel Houellebecq sa pokúsil sformulovať nový existencializmus, absolútne cudzí zástancom univerzálneho postmoderného nadhľadu, ktorý má v európskej literatúre zatiaľ hlavné slovo. Prišiel ktosi, z koho tryská priam apokalyptická nenávisť voči šíriacej sa samote a pudovému egoizmu, a životnému pocitu nového tisícročia dáva už jeho možný škrípavý hlas.

Urážlivou kritikou liberálnej spoločnosti sa Houellebecq zrejme dotkol živého nervu. Jeho hlavná téza je: „Sexuálny liberalizmus vyrába fenomény absolútneho zbedačenia. Niektorí súložia každý deň, iní nikdy v živote.“

Obsah smetiakov, televízne programy, talianske dni v obchodnom dome Monoprix, sexuálne orgie v bordeli sú popísané rovnako dôkladne ako vnútorné rozpoloženie postáv, rockových hviezd, bojovníkov new-age či skínov v rasistickom delíriu.

„Beatnici, hippies, feministky priviedli do libidového poľa divoký anarchizmus a pretvorili lásku na trh. Sexuálna selekcia sa stala neľútostnou tak ako ekonomická vojna,“ tvrdí.

„Provokujete,“ začína sa interview vo francúzskej televízii. „V rozhovore pre Introckuptibles tvrdíte, že máte rád Stalina, a to už nespomíname výroky o potrebe eugeniky a zrušení potratov. A zabijaci na pokračovanie sú podľa vás vlastne prirodzení nasledovníci hippies. Dráždia vás raperi, AIDS, feministky a homosexuáli. Prečo?“ pýtala sa ho televízia.

„Nespomínam si, že by som kritizoval chorých na AIDS. Ani nechápem, ako sa ma na takéto veci vôbec niekto odváži opýtať,“ odpovedá Houellebecq. „Poznám odpovede, ktoré sa budú páčiť všetkým. Nepoužívam ich.“

Nositeľ zlých správ

„Na konci najkrvavejšieho storočia v histórii ľudstva nachádza najambicióznejší súčasný francúzsky spisovateľ iba to, že ubližujeme zvieratám, malé deti sú v škole šikanované, nemôžete sa milovať so všetkými ženami, ako by ste chceli, a potom príde smrť. Načo ho čítať? Ako to, že sa nám taký spiatočnícky, nezrelý román zdá taký súčasný?“ píše Marc Weitzmann v Les Introckupibles.

Podľa Weitzmanna sú Houellebecqove knihy nepodarky, presne tak, ako je nepodarkom celá naša doba. Práve preto sú to knihy doby. Houellebecq naznačuje svoju nostalgiu za režimami pevnej ruky, je solidárny s dnešným davovým človekom. Láska preňho stojí na absolútnom splynutí každého so všetkými. To všetko z neho robí, koniec koncov, jedného z najaktuálnejších, najmodernejších francúzskych spisovateľov.

„Nie som nespokojný, že som vytvoril naivnú a nezrelú knihu,“ komentuje Weitzmanna Houellebecq. „Zrelosť ľahko vedie k sterilite, a tá je blízko k hlúposti. Naivite sa nemožno vyhnúť: bojuje viac s cynizmom než s inteligenciou. Cynizmus je, o tom som dlho presvedčený, určitá forma hlúposti.“

Tvrdí, že objavný bol možno jeho prvý román. Hovorí sa v ňom o sexualite, a to bez toho, aby sa vôbec hovorilo o tom hlavnom: o zvádzaní, lovení, o úplne jednoduchej otázke – vedieť, či sa páčim, alebo nie.

„Súhlasím s hypotézou, že som nositeľom zlých správ, oznamujem koniec jedného sveta, v istom zmysle, koniec západnej civilizácie.“

Dobrý marketing

Smrteľné zvetrávanie hodnôt a medziľudských väzieb, to všetko už západná literatúra stokrát opísala a oplakala. V čom tkvie obrovský úspech nenápadného Francúza? Možno v jeho autenticite. Sotva kto iný líči excesy sexuality a násilia tak nemilosrdne, tak ťaživo a tak presvedčivo.

K tomu prirátajme jeho schopnosť obtočiť si okolo prsta médiá. Väčšiu časť roka trávi hviezdny pesimista mimo ruchu parížskej literárnej scény na takmer ľudoprázdnom írskom ostrovčeku Bere. Možno je na ňom fascinujúce to, čím zároveň odpudzuje: to, čo vzývame ako humanizáciu, pokrok a slobodu, u Houellebecqa odrazu prudko zosurovelo. Z moderných hodnôt sa vykľuje len voľná súťaž v erotike, z ktorej väčšina z nás odchádza v úlohe porazených a končí v samote a otupení.

FOTO – ČTK, ARCHÍV