Vojnový zajatec drží svojho štvorročného syna. Na hlave má vrece, vzlykajúceho syna chlácholí dotykom rúk. Vedľa nich sú pohodené chlapcove tenisky, pred nimi sa vinie ostnatý drôt, všade vôkol je púšť. Metafora vojny prevedená až do kompozície Piety.

Snímka vznikla takmer presne pred rokom v americkom tábore vojnových zajatcov v irackom Nadžafe. Spúšť stlačil fotograf agentúry AP Jean-Marc Bouju a na World Press Photo 2003 získal za ňu hlavnú cenu. Fotograf sprevádzal 101. americkú leteckú divíziu tretej brigády v priebehu bojových operácií.

"Príprava mi zabrala niekoľko hodín. Usiloval som sa, aby tá fotografia vyzerala naozaj skutočne. Chcel som World Press Photo vyhrať, je to najväčšia cena," povedal nám Bouju z Los Angeles v telefonicko-emailovom rozhovore. Vernisáž výstavy fotografií ocenených na World Press Photo 2003 bude v kostole Oude Kerk v Amsterdame 26. apríla. Neskôr bude putovať po viacerých miestach sveta.

Víťazná fotografia World Press Photo 2003. Vznikla 31. marca 2003, jedenásť dní po začiatku invázie, ktorá viedla k zvrhnutiu vlády bývalého irackého prezidenta Saddáma Husajna. Ako vznikla víťazná fotografia?

"Práve sme táborili v púšti, keď som začul, že vojaci z nášho oddielu priviezli niekoľkých zajatcov. Mali byť dočasne u nás, neskôr ich mali previezť do ďalšieho tábora na vypočúvanie. Išiel som sa tam pozrieť. Uvidel som asi tridsať mužov, pri ktorých sa tmolil jeden chlapček. Zrazu som zachytil jeho pohľad."

Prečo bol pri otcovi?

"Jednotka amerických vojakov, ktorá zajatcov priviezla do tábora, nebola tá istá, čo ich aj chytila. Preto vojaci spočiatku nevedeli, či väzni boli aj bojovníkmi. Len mi povedali, že chlapec bol pri dolapení s otcom a nechceli ho nechať samého v púšti. Vojaci posadili zajatcov na zem a obkolesili ich drôtom. Spútali ich a na hlavu im dali kukly, aj chlapcovmu otcovi. Dieťa to vystrašilo a začalo nariekať."

Na fotografii má však otec voľné ruky.

"Keď chlapec neprestával plakať, jeden z amerických vojakov rozrezal otcovi putá na rukách. Preto mohol zobrať syna do náručia a utíšiť ho. Bol som pri nich tak blízko, že som počul, ako mu otec čosi po arabsky šepká. Vojakov súcit a otcovská láska boli v tejto situácii až neskutočne ľudské prejavy."

Viete, čo sa s nimi stalo neskôr?

"Nie. Vojaci mi nepovedali zajatcovo meno, a preto mi obidvaja nenávratne zmizli. Pokúšal som sa ich nájsť, ale kvôli neustálemu presúvaniu sa môjho oddielu na púšti a obmedzenej možnosti komunikácie s domorodcami to už nešlo."

Myslíte si, že je to vaša najlepšia fotografia?

"Ťažko povedať, či je celkovo najlepšia. Určite patrí k tým, ktoré v jednom zábere zachytávajú životné situácie ľudí, ich emócie a zároveň moje rozpoloženie. Ak sa mi to občas podarí, je to malý zázrak. Víťaznú fotografiu z World Press Photo však považujem za najlepšiu z tých, čo som urobil v Iraku."

Raz ste povedali, že sa dotkla vášho srdca. Aj preto, že vaša dcéra Lauren mala vtedy štyri roky - rovnako ako chlapček z Iraku?

"Samozrejme, že sa mi do očí tlačili aj tieto hrôzostrašné obrazy. V chlapcovi som videl Lauren. Bolo to nepredstaviteľné, ale musel som na to stále myslieť. Počas fotenia aj po ňom."

Vie povedať pravdu o vojne aj fotografia bez zbraní a krvi?

"Určite, inak by som si o tej fotografii nemyslel, že je dobrá. Nevidieť na nej bojujúcich vojakov či politikov, ktorí ich riadia, ale je na nej zobrazený drvivý dopad: trpiaci ľudia."

Kde ste boli, keď Američania dobyli Bagdad?

"Na púšti. Bolo to veľmi frustrujúce. Vojaci mi síce nezakazovali fotiť, ale keďže som bol ich súčasťou, nemohol som byť na miestach, kde sa diali novinársky zaujímavé udalosti."

Ako ste sa vyrovnali s vojenským režimom?

"Počas dvoch mesiacov s armádou som hlbšie pochopil, ako pracuje gigantická vojenská mašinéria. Keď niekoho spoznáte bližšie, máte tendenciu zohľadňovať na ňom aj zlé veci. To však nebráni, aby ste nemali otvorené oči. Súčasná žurnalistika však môže priblížiť armádu v novom svetle."

Pri vojnových fotografoch je stále aktuálna veta Roberta Capu, že fotografia je iba vtedy kvalitná, ak autor bol pri udalosti dostatočne blízko. Platí to aj pre vás?

"Je pravda, že by ste mali byť tam, kde vzniká fotografia. To znamená - v strede diania. Ale najlepšie fotografie nemusia pochádzať z prvej línie. Bol to čiastočne aj môj prípad, pretože som bol súčasťou tímu, ktorý bol v zabezpečovacom tyle. Musel som sa s tým vysporiadať a v danom prostredí sa pokúšať pracovať najlepšie, ako sa dalo."

Slávny vojnový fotograf James Nachtwey sa priznal, že má strach, ale nemá naň čas. Ako je to s vami?

"Nachtweyove vyznanie je úplne pravdivé. V mnohých situáciách sa bojíte o seba aj o svojich priateľov. Ak to chýba, nie ste normálny. Ale strach vás kadečomu učí - vedie vás k opatrnosti a rozširuje vám skúsenosť. Napríklad aj v tom, že by ste mali mať vážny dôvod, keď sa rozhodnete prejsť cez ulicu, ktorá je pod paľbou striel."

Myslíte si, že vaše fotografie môžu zmeniť správanie ľudí?

"Jedným z najdôležitejších poslaní práce fotožurnalistu je byť svedkom udalostí pre tých ľudí, ktorí sa k nim nemohli dostať. Nechávam už potom na nich, čo si z mojich fotografií pre seba vyberú."

Prečo ste sa rozhodli pre novinársku fotografiu?

"Hľadal som únik. Prednášal som francúzštinu na Texaskej univerzite v Austine, ale čoraz viac ma lákali kolegovia študujúci fotografiu. Dlho som si prezeral ich obrázky publikované v The Daily Texan. Uvažoval som, že fotografia by mohla byť vhodnou cestou ku kombinácii môjho záujmu o cestovanie a históriu."

Ako ste sa dostali do prestížnej agentúry The Associated Press?

"Cez jedny letné prázdniny som išiel do Indie, kde som nafotil asi osem čierno-bielych filmov. Ukázal som ich profesorovi fotografie na univerzite a ten si ma zobral k sebe. Sústavne som na sebe pracoval a získal dve národné študentské ceny za obrázky z turistických výstupov po Strednej Amerike. Na základe tohto portfólia si ma The Associated Press vybrala v roku 1993 za fotografa a hneď ma vyslali do Nikaraguy."

Pomáha vám v kritických podmienkach digitálna technika?

"Rozviazala mi ruky a ponúkla viac času. Rádovo sú to aj hodiny počas dňa, ktoré môžem využiť na fotenie. Rýchlosť je azda najväčšou výhodou. Môžete mať nafotené hocijako skvelé snímky, keď ich včas nemôžete odoslať do redakcie. Samozrejme, aj pri digitálnej technike platí výzva urobiť dobrú fotografiu."

Spolupracujete s píšucim redaktorom?

"Predtým som robil aj s redaktorom. Mohli sme si tak spoločne riešiť ubytovanie a dopravu, a vôbec celý náš program. Spoločne sme delili správy na aktuality a vyvíjajúce sa reportáže. Keď ste však pričlenený k vojenskému oddielu, stávate sa jeho súčasťou. Osobná sloboda sa značne zúži. Nemôžete sa sám slobodne pohybovať a vybrať sa, kam chcete. A keď sa mašinéria rozhodne na niekoľko dní zastaviť, musíte pokorne čakať, kým sa opäť pohne."

Vaša manželka Karin je tiež novinárka. Kde ste sa spoznali?

"V The Associated Press. V roku 1994 sme išli do Rwandy, kde sme sledovali občianske nepokoje. Karin bola píšucou redaktorkou a ja som fotil. Odvtedy sme vytvorili nerozlučný tandem - v práci i v živote. Pravda, Karin sa v poslednom období venuje najmä svojim materským povinnostiam."

Konzultujete navzájom svoju prácu?

"Karin má množstvo podnetných postrehov. Samozrejme, veľa vecí riešime spolu."

Niektoré vaše fotografie pôsobia výtvarne. Je to zámer?

"Vždy som miloval umenie, rád kreslím a maľujem. Pri fotografiách sa usilujem skombinovať vizuálny dojem s reportážou. Možno trochu paradoxne, ale práca v Iraku mi ponúkala viac času na dobrú fotografiu. V našej jednotke som mal dostatok času na správne svetlo a vystihnutie momentu."

Máte popri práci v agentúre čas aj na seba?

"Takmer celý venujem rodine. Mám šťastné manželstvo, krásnu dcéru. No a keď zvýši nejaké voľné miesto, idem si maľovať miniatúrne historické modely. Najnovšie sa začínam zaúčať do tajov šachu. To je hra, ktorá čistí mozgové závity."

Kde pôjdete najbližšie?

"Moja práca je o neustálej zmene. Pôjdem tam, kde sa niečo bude diať a agentúra ma tam vyšle."

Pôjdete si pre ďalšie World Press Photo?

"Hm, ak by prišlo, nehneval by som sa. Rozhodne sa budem snažiť o ďalšiu dobrú fotografiu."

Fotograf Jean-Marc Bouju (1962) sa v roku 1993 stal členom renomovanej agentúry The Associated Press. O rok neskôr bol vyslaný do Rwandy, kde fotografoval genocídu, občiansku vojnu a krízu v utečeneckých táboroch. Za tieto fotografie dostal v roku 1995 Pulitzerovu cenu. Druhýkrát získal túto prestížnu cenu o štyri roky neskôr za zobrazenie bombových útokov na americké veľvyslanectvo vo východnej Afrike, ktoré zorganizovala teroristická sieť Usámu bin Ládina. Medzitým fotografoval konflikty v Libérii, Sierra Leone, Etiópii a Eritrei. Počas minuloročnej vojny v Iraku bol priradený k 101. americkej leteckej divízii tretej brigády, pri ktorej strávil deväť týždňov.

S manželkou Karin a dcérou Lauren žije v Los Angeles.