BRATISLAVA 4. apríla (SITA) - Veľká noc - vzkriesenie Ježiša Krista - je najstarším a najväčším sviatkom celého kresťanského liturgického kalendára. Nazýva sa aj Pascha. Toto slovo pochádza z hebrejského pesach - prechod. Je to zároveň aj druhý najväčší sviatok židov po Dni zmierenia - Yom Kippure.
Väčšina kresťanov slávi Veľkú noc už viac ako 1 900 rokov v nedeľu po Pasche. Niektoré cirkvi však považujú za dátum Veľkej noci deň začiatku Paschy.
Napriek rozdielnym dátumom Kristovej smrti u evanjelistov Matúša, Lukáša a Marka a u evanjelistu Jána, sa súčasná biblistika zhoduje na väčšej dátumovej presnosti u Jána. Podľa neho zomrel Ježiš v piatok, niekoľko hodín pred začiatkom sviatku Paschy. Podľa toho sa za dátum Ježišovej smrti určil piatok 7. apríla roku 30.
Dátum Paschy sa odvodzuje z mesačného kalendára od prvého jarného splnu mesiaca. Spoločenstvá, ktoré sa riadili začiatkom Paschy, sa v ranej cirkvi nazývali quattuordecimani, tie, ktoré sa riadili nedeľným termínom, dominicali. Dišputa prvých kresťanov o termíne Veľkej noci svedčí o tom, že už pri prvej veľkej schizme kresťanstva, ktorá vošla do dejín Cirkvi ako ”veľkonočný spor”, išlo o otázku, ako blízko či ďaleko má byť kresťanstvo od židovstva.
Pápež Viktor I. chcel okolo roku 200 presadiť jednotné datovanie pre celú cirkev. Preto nariadil, aby sa v jednotlivých provinciách uskutočnili synody. Na nich sa väčšina vyslovila za prax dominicali. Rozhodný protest však prišiel z Malej Ázie. Pápež žiadal podriadenie sa, pričom hrozil vylúčením z cirkvi. Zožal však za to ostrú kritiku – medziiným aj od vysoko váženého cirkevného otca Ireneja z Lyonu. Quattuordecimanská menšina tak mohla ostať verná svojmu zvyku po celé tretie storočie. Nedeľný termín sa začal opäť presadzovať až na synode v Arles v roku 314 a Nicejský koncil roku 325 nakoniec quattuordecimanistov vylúčil z cirkevného spoločenstva. Až na tomto koncile bolo definitívne prijaté nariadenie, že sviatok Veľkej noci sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. Tento sviatok teda môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi 22. marcom a 25. aprílom. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes.
Spor o správny termín Veľkej noci však stále pretrvával. Komunity sa totiž nedokázali zjednotiť na pravom termíne jarného splnu mesiaca. Bol nedeľný spln 21. marca v roku 387 ešte zimný spln, alebo už jarný? V Ríme sa slávila Veľká noc 21. marca, v Alexandrii však až 25. apríla. Trvalo ďalších 140 rokov, kým sa Rimania a Alexandrijčania dokázali zjednotiť na spoločnom termíne. V roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol ”veľkonočný spor” ukončený.
Tisíc rokov, až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582, existoval jeden termín Veľkej noci pre celú cirkev. V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. Roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia a v roku 1931 aj Spoločenstvo národov. Druhý vatikánsky koncil sa zaoberal touto záležitosťou a v roku 1963 vyjadril ochotu stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári - ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi. Pápež Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 - keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali - stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v apríli. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval ”závažný pastoračný problém”, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať. Definitívne ”nie” prišlo roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos. Naposledy sa o termíne Veľkej noci hovorilo pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade.
