Plánovaná figurálna slávnostná omša s mohutným zborom sa na Veľkonočnú nedeľu v roku 1985 v bratislavskom Dóme sv. Martina nekonala. Opäť zasiahla vládna moc. Srdce hudobného skladateľa, profesora Antona Seleckého to nevydržalo. Nebolo jednoduché hlásiť sa za bývalého režimu ku katolíckej viere - tak ako to robil on - a súčasne vychovávať päť detí. Zo všetkých vyrástli ľudia s pevnými názormi. Syn Anton pašoval na Slovensko za totality náboženskú literatúru, monitoroval súdne procesy s katolíckymi aktivistami, bol členom známej Bratislavskej päťky. Za protištátne aktivity bol trikrát zatknutý a väznený. Ani jeho bratia to nemali ľahké. Dnes plánujú na počesť otca vydať zborník jeho piesní. O viere, hudbe, nádeji a láske sme sa pozhovárali s tromi z nich - Antonom, Pavlom a Petrom.Peter Selecký (55)

Najstarší z piatich súrodencov. Otec ho odmalička učil hrať na klavíri a organe. Absolvoval Strednú priemyselnú školu stavebnú v Bratislave, po jej skončení študoval dva roky na teologickej fakulte. Hudobné vzdelanie si dokončil na Konzervatóriu u profesorky Masarikovej. Po smrti otca hráva ako organista v bratislavskom Dóme sv. Martina, vo Františkánskom kostole a v kostole Najsvätejšej Trojice. Dvadsaťpäť rokov je organistom v Pohrebnej službe mesta Bratislavy.

Anton Selecký (54)

Napriek tomu, že zmaturoval na stavebnej priemyslovke, od detstva sa venoval písaniu a literatúre. Za svoju činnosť pre katolícku cirkev a v disente bol diskriminovaný, prišiel o zamestnanie a bol trikrát väznený. V roku 1991 dostal cenu za žurnalistiku v období disentu. Pôsobí ako nezávislý publicista a šíriteľ informácií o zjaveniach Panny Márie v obci Litmanová. Je vydavateľom mesačníka MROSA a predsedom združenia Magnificat, ktoré sa zaoberá charitatívnou a vydavateľskou činnosťou.

Pavol Selecký (51)

Od pätnástich rokov je dirigentom v Dóme sv. Martina. Na Konzervatóriu (s vynútenou prestávkou z politických dôvodov) vyštudoval hru na viole, komponovanie a dirigovanie. V roku 1974 nastúpil do Opery SND ako violista a člen orchestra. V štúdiu pokračoval na VŠMU u profesora L. Slováka. Do roku 1985 dirigoval v Dóme veľké figurálne omše a účinkoval na zahraničných scénach. Po úspešnom záskoku za dirigenta Tibora Freša sa stal dirigentom Opery SND. Účinkoval vo Viedni, v Syrakúzach, Izraeli, Nemecku aj vo Švajčiarsku. Najbližší mu je verdiovský repertoár - Nabucco, Don Carlos, Aida, Traviata a iné.

Za bývalého režimu boli ľudia za prejavovanie náboženskej viery prenasledovaní . Prečo ste si to nezľahčili, nezmenili svetonázor a postoje?

Anton: "Vyrastali sme pri kostole a táto atmosféra vtlačila do našich duší nezmazateľné zážitky. K viere nás viedla najmä mama. Každý večer sme sa modlili ruženec. Neskôr sme pochopili, že systém, v ktorom žijeme, je viere v Boha neprajný. Viera je však dar, a ak sa vo vás rozvíja, nik vám ju nevezme."

Pavol: "Nikdy mi neprišlo na um niečo v sebe meniť. Pamätám si na obdobie, keď sme za bývalého režimu účinkovali pri svätých omšiach v Dóme svätého Martina. Tajne sme zorganizovali zbor, orchester, ľudí. Neboli s tým problémy. Členovia speváckeho zboru riskovali, že budú zato perzekvovaní, ale neváhal nikto. Vtedy nik netúžil zmeniť svoje vnútorné presvedčenie. Dnes je problém zohnať muzikantov, ak ide o nehonorovanú činnosť."

Peter: "Ja som vyrastal pri organe a kráčal v otcových stopách. Hoci som dva roky študoval na teologickej fakulte v Bratislave a potom som z nej odišiel, Bohu a hudbe som zostal celý život verný."

Dvaja z vás - Peter a Pavol - sa podobne ako váš otec, venujete hudbe. Čo znamená hudba vo vašom živote?

Pavol: "Je to môj koníček aj zamestnanie. U nás sa vzťah k hudbe dedí. Otec začínal u profesora Albrechta, ja som u jeho syna študoval violu. Najlepšiu prax sme získavali v Dóme, pretože tam sa všetko robilo bez skúšky, iba z listu, na prvé počutie. Málokto mal predstavu, ako to dopadne. Bolo odvahou uviesť napríklad Mozartovu Korunovačnú omšu."

Peter: "Keď som odišiel z teologickej fakulty, začal som hrávať v kostoloch a pracovať ako organista v pohrebnej službe. Svoje pôsobenie vnímam ako povolanie, pretože sa denno-denne stretávam s užialenými, zúfalými ľuďmi. Hudbou sa usilujem zmierňovať ich smútok."

Anton: "Aj ja mám hudbu v krvi, vždy pre mňa bola inšpiratívna, hoci som sa jej profesionálne nikdy nevenoval. Pre vlastné potešenie si rád zahrám na klavíri a na gitare."

Ktoré hudba je pre vás najkrajšia?

Anton: "Lovci perál, Dům holubí, Sealed with The Kiss, ale aj dobrá klasika. Okrem toho počúvam Beatles a country."

Pavol: "Pre mňa je jednotkou celé Verdiho dielo."

Peter: "Mám rád piesne Karla Gotta. Napríklad si želám, aby pieseň Dívka z obrazu znela na mojom pohrebe. A zo sakrálnych chorál východného obradu Spasi Bože ljudi Tvoja."

Aký máte vzťah k politike?

Anton: "Tento pojem ma dnes nepriťahuje. Slovo politika mi znie takmer nepriateľsky. Nikto sa jej v súčasnosti nevyhne, som však veľmi rád, že v nej nie som priamo zaangažovaný."

Pavol: "Ako pätnásťročný som prejavil svoj názor a mal som z toho problémy. Preto som k politike nedôverčivý a ľahostajný. Tešilo by ma však, keby sa u nás ľudia vždy vedeli dohodnúť a žiť tak, ako túžia."

Peter: "Nežnú revolúciu som privítal s nadšením, ale bohužiaľ, ďalší vývoj sa mi nepozdáva."

Z vás troch politické postoje kedysi najviac verejne prejavoval Anton. Čo sa pre vás zmenilo za štrnásť rokov slobody? Stálo jeho väznenie za dnešnú slobodu?

Anton: "Spolu s Jánom Čarnogurským a ostatnými členmi Hnutia za občiansku slobodu sme v októbri 1988 podpísali manifest Demokracia pre všetkých. Keď vidím po štrnástich rokoch, pre koho všetkého prišla demokracia, dnes by som to opäť podpísal s malou úpravou - Demokracia pre všetkých, ale slušných ľudí. Väzenie a krásne časy boja za pravdu, keď sme sa usilovali niečo urobiť a zmeniť, dnes považujem za majetok, ktorý by som nevymenil za žiadne peniaze sveta. Považujem sa preto za bohatého človeka. Je mi však ľúto, že vidím veľké pole práce, ktorú by sme mohli urobiť, no nedá sa, pretože potrebné prostriedky majú v rukách celkom iní ľudia, ako by mali mať."

Pavol: "Najviac mi prekáža, že pre nás prišla revolúcia prineskoro. Po nežnej som si predstavoval všetko inak. Som smutný, že prevratu sa nedožil náš otec, ktorý si naozaj mnoho vytrpel. My sme v porovnaní s ním neprežili veľkú ujmu."

Peter: "Predtým sme v krematóriu organizovali často náboženské obrady dole v spaľovni, zatiaľ čo hore pri truhle bola veľká komunistická sláva s prejavmi o verných synoch komunistickej strany. Dnes sa ľudia otvorene hlásia k svojmu presvedčeniu a môžu sa nechať pochovať tak, ako si želajú. Totalita sa však v hlavách občas objaví. Napríklad, keď predseda Zväzu protifašistických bojovníkov generál Husák počul, že som dnes ochotný zahrať Pochod padlých revolucionárov, opýtal sa ma, či je to v časoch demokracie vhodné. Vysvetlil som mu, že bez problémov, želanie pozostalého je pre mňa záväzné."

Viera sa viac posilňuje v časoch neslobody a nedostatku ako v období demokracie. Ako z toho pohľadu vidíte súčasnosť?

Anton: "Všetci vieme, že krv mučeníkov je semenom kresťanov. Hoci to znie vzletne, je to pravda, ktorá platí od biblických čias dodnes. Pre cirkev bola predchádzajúca doba neslobody užitočná, pretože vytvárala pocit súdržnosti, jednoty a odvahy, svedectva. Mnohí si upevňovali vieru a dokázali byť za ňu nielen väznení, ale i zomrieť. Nakoniec, Svätý otec už niekoľko našich mučeníkov vyhlásil za blahoslavených. Toto je veľká sila a dedičstvo, z ktorého by sme dnes mali čerpať."

Pavol: "Vždy som bol pri muzike, na chóre. Kedysi som však zažil plnšie kostoly ako dnes. Navyše, kedysi nebolo problémom zorganizovať veľkú omšu v Dóme svätého Martina na Vianoce, Veľkú noc či iné sviatky, čo je dnes ťažký oriešok. Ide totiž o aktivitu zadarmo."

Peter: "V našom národe ma prekvapuje farizejstvo. Vážim si človeka, ktorý má dnes rovnaký názor ako predtým, aj keby to bol ateistický svetonázor. Nemám rád pretvárku ani ľudí, ktorí majú namiesto chrbtice gumenú hadicu."

Veľká noc je v katolíckej vierouke najdôležitejším kresťanským sviatkom roka. Ako ste ju prežívali za socializmu a ako dnes? V čom je najväčší rozdiel?

Anton: "Vnímali sme ju tak ako teraz. Ako veľký cirkevný sviatok, keď boli nabité kostoly tak, žeby sa tam nevmestil ani špendlík. Nemožno si odmyslieť ani šibačkový folklór. Teraz sa zhodou okolností práve vraciam z premiéry Gibsonovho filmu Umučenie Krista. Napriek tomu, že toto evanjelium poznám odmalička, myslím si, že Gibson urobil najväčší evanjelizačný počin v treťom tisícročí, pretože sprítomnil a oživil umučenie Ježiša Krista veľmi účinným spôsobom."

Pavol: "Už za socializmu som pracoval ako dirigent v Opere SND. Všetky opery sme hrávali na rozdiel od súčasnosti v preklade a pamätám si, že Zbor židov z Nabucca mal dva texty - jeden náboženský a druhý svetský. Náboženský bol, pravdaže, zakázaný."

Peter: "Tieto sviatky prežívam vždy rovnako. V tomto sa pre mňa nič nezmenilo."

Myslíte si, že aj v dnešných časoch rozumejú ľudia sebaobetovaniu?

Anton: "Z čias disentu mi utkveli v hlave tí, ktorí dokázali obetovať svoj pokojný život napriek tomu, že zostanú zabudnutí. V tejto súvislosti sa spomína iba zopár mien, ale pritom išlo o stovky ľudí. Zúčastnil som sa ako disident - spravodajca Slobodnej Európy - Sviečkovej manifestácie 25. marca 1988. Videl som ženy a mužov, ktorí mali aj strach, pretože nevedeli, ako sa to všetko skončí. Napriek tomu tam zostali stáť, vydržali a modlili sa. To bola veľká odvaha, aj obeta. Obeta je, keď je človek pripravený dať všetko, bez ohľadu na následky. Kto sa obetuje, ten to jednoducho nemôže urobiť bez lásky k pravde."

Pavol: "Staršia generácia tomu ešte rozumie. Mladšia asi ťažko. Pretože peniaze hýbu svetom, kto ich má, má všade otvorené dvere. Možno si za ne kúpi aj presvedčenie."

Peter: "Hoci som nebol priamym účastníkom Sviečkovej manifestácie, večer som počas omše v kostole Najsvätejšej Trojice hral na organe. Bol sviatok Zvestovania Pána a v sakristii kostolník oznámil kanonikovi, že eštebáci prehľadali všetky zaparkované autá, ktoré stáli pod jeho oknami. Nečakal to. Nepomohla mu ani verejná kritika Sviečkovej manifestácie na televíznej obrazovke."

Možno ešte v strednom veku veriť, že láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou?

Anton: "Viem, že áno. Lož má krátke nohy - hovorí sa to v jednom prísloví. A aj keď je neviem ako intenzívna, raz príde jej koniec. A láska? Tá zvíťazí. Pretože každý človek, v každej generácii, v každom veku, na lásku reaguje. Nakoniec, je Veľká noc, keď Kristus zomrel z lásky k nám. Preto si tú lásku zaslúži najviac on. Želám všetkým čitateľom SME, aby prežívali lásku, takú skutočnú, a pomysleli si na ňu aj počas týchto sviatkov."

Pavol: "Nielen v strednom, ale ani vo vyššom veku by človek nemal prestať veriť v pravdu a lásku. Keby sa to nestalo za nášho života, víťazstvo pravdy zažijú naši potomkovia."

Peter: "Musíme veriť, že láska vždy zvíťazí. Povedal to aj svätý Pavol: Teraz nám zostáva viera, nádej a láska. A najväčšia z nich je láska."