V cykle dokumentárnych filmov (Ne)chcené deti, ktorý sa začína dnes o 21.40 na STV, autori z rôznych uhlov pohľadu ukazujú, ako žijú deti v detských domovoch a ako by mohli žiť v rodinách.
O citovom strádaní
– 29. 10. 2001
Z celého srdca
– 5. 11. 2001
Sen – 12. 11. 2001
Nevedel som, že ťa
budem mať tak rád
– 19. 11. 2001
Chrobáčikovci a
Slížikovci – 26. 11. 2001
BRATISLAVA – Keď prišla do detského domova v Tornali nová riaditeľka, bola zhrozená, v akých podmienkach deti žijú. „Hoci detskému domovu patrili tri budovy, deti žili natlačené v jednej, v ostatných boli administratívne priestory a sklad. Medzi deťmi prekvitala šikana a sexuálne problémy. Rozhodla sa pre rázne zmeny a keďže zamestnanci ju nechceli podporiť, musela hľadať iných. Absolvovala niekoľko pracovnoprávnych sporov, ale dnes by ste tento detský domov nespoznali,“ hovorí riaditeľka odboru sociálno-právnej ochrany ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Jana Kostanjevcová.
Len málo detí z detských domovov sú siroty alebo polosiroty – väčšina z nich má žijúcich rodičov, ktorí sa o svoje deti nedokážu alebo nechcú starať. Detské domovy internátneho typu, v ktorých žijú, však nie sú ako inštitúcia dobré: deti vyrastajú bez toho, aby reálne vedeli, ako funguje normálny život.
Niekto cudzí tam uprace, vyperie, o tom, ako sa nakupuje, hospodári s peniazmi, ako sa vybavujú základné doklady, majú len matnú predstavu. Deti nemajú vlastné hračky, súkromie, chýbajú im prirodzené väzby.
Preto sa domovy majú zmeniť na bunky rodinného typu. Začalo sa to pred niekoľkými rokmi. Z iniciatívy občianskeho združenia Návrat sa už v roku 1995 zmenil detský domov v Istebnom a v roku 1997 detský domov v Necpaloch – polovica detí z tohto domova dnes žije v profesionálnych rodinách.
Dobré a zlé stránky
Zmena, ktorá sa tento rok začala v celoštátnom meradle, by mala trvať päť až desať rokov. Náklady sa odhadujú na 600 miliónov korún. Zmena by okrem zlepšenia kvality života detí v detských domovoch mala priniesť aj lepšie hospodárenia so štátnymi peniazmi – veď na jedno dieťa štát ročne vynakladá okolo 160-tisíc korún.
Časť riaditeľov sa pustila do zmien vo svojom domove s nadšením a podporou zamestnancov, inde museli riaditeľa a vychovávateľov vymeniť, aby sa veci pohli.
„Pracujem v tejto oblasti desať rokov a mám obavy, že pri plošnom prístupe sa zmena podarí iba zvonka. Stav detských domovov sa môže takto dokonca zakonzervovať,“ tvrdí predseda nadácie Návrat Vladislav Matej. „Riaditelia ochotne uvažujú o trasformácii z hľadiska prestavby priestorov, ale kuchynky zostanú prázdne a deti budú žiť tak ako predtým.“
Možno nájdu to, čo stratili
Domovy, kde majú deti dobré podmienky, u nás sú. Sú to napríklad domovy v Bratislave na Učiteľskej ulici, v Polomke, Necpaloch, Istebnom. Aj neštátne (Ružomberok) a cirkevné domovy (Domov Spoločenstva svätej rodiny v Moštenici) sa spravidla dokážu o deti veľmi dobre postarať.
„Zmena, profesionálna rodina alebo náhradné rodičovstvo sa musia kombinovať v záujme detí čo najpružnejšie,“ hovorí Kostanjevcová. „Detský domov v Ivanke pri Dunaji, ktorý vedú rádové sestry, má aj priestory, v ktorých sa môžu biologickí rodičia s pomocou sestričiek znovu pokúsiť o spoločný život so svojimi deťmi. Teraz napríklad pracujú s matkou, ktorá je ešte vo väzení, ale potom by sa chcela začať znovu o svoje deti starať. Aj to je jedna z ciest, ako deťom vrátiť to, čo stratili.“
ILUSTRAČNÉ FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
