, keď mala dve malé deti. Dnes už dcére vybavuje občiansky preukaz. Katarína Brychtová.
Na obrazovke STV ste len krátko a už ste zažili kontroverzné situácie. Vyšlo najavo, že vo vašej šou účinkovali štatisti. Ako ste sa obhájili?
Nerada sa k tomu vraciam, bol to jediný prípad. Čas ukázal, že to bola nafúknutá záležitosť a nijakým spôsobom neovplyvnila sledovanosť a kvalitu relácie. Našou chybou bolo, že sme na to divákov neupozornili. Mali sme to urobiť. Išlo o pravdivý príbeh, ktorý nám zahrali herci, pretože jeho reálni protagonisti na poslednú chvíľu odmietli naživo účinkovať. V západných televíziách sú štatisti bežnou praxou.
Čím vás zaujala Pošta pre teba, keď ste sa ju rozhodli moderovať?
Keď som prvýkrát videla tento typ relácie v nemeckej verzii, pochopila som, že je to niečo úplne nové, čo tu ešte nebolo. Veľmi som sa tešila, že idem robiť program o "normálnych" ľuďoch, i keď v talianskych verziách vystupujú často aj známe osobnosti. Aj my sa k tomu časom určite dostaneme, lebo je to osvieženie, ale netreba to siliť. Máme už, napríklad, nakrútený pekný príbeh s Bibianou Ondrejkovou, ktorá stratila kontakt na svoju veľmi dobrú kamarátku. Ich stretnutie pred našimi kamerami bolo také dojímavé, že som sa skoro sama rozplakala.
Nemali ste obavy, či bude tento program fungovať v slovenských pomeroch?
Naozaj sme sa báli, že sa naši hostia neuvoľnia a nebudú o sebe vedieť rozprávať. Napriek tomu sa nám podarila úžasná vec - ľudia sú úprimní a otvorene hovoria o svojich pocitoch. Iba dvakrát som mala pocit, že muži, ktorí súhlasili so stretnutím, klamú, ale snažila som sa im to nabúrať. Možno Slovákom práve emócie pomáhajú vyjadriť sa...
Rada STV reláciu kritizuje v tom, že „útočí na emócie od srdca dole". Čo má tým podľa vás na mysli?
Môžeme azda za to, že nám diváci píšu emocionálne listy? Nikdy by sme si nedovolili príbehy umelo inscenovať. Vychádzame zo samotných ľudí a snažíme sa im umožniť stretnutie, ktoré chcú. Dostávame ďakovné listy, kde hovoria, ako sme zmenili ich život. Nikoho nemanipulujeme. Mám pocit, že za takýmto útokom na našu reláciu sa skrýva to, že niekomu prekáža, aká je STV úspešná. Z obrovského kolosu, ktorý nefungoval a mal veľmi zlý imidž, sa podarilo vytvoriť modernú konkurencieschopnú televíziu s výbornými programami.
Členke Rady STV Márii Biľovej prekážalo aj to, že ste vraj boli nevhodne oblečená, keď ste mali odhalené jedno rameno...
Bola som na dovolenke a nevedela som o tejto výhrade. Tak preto v horách všetci žartovali o mojom ramene! Ničomu som nerozumela... Preboha, veď sa tu dejú iné, naozaj vážne veci, čakajú nás prezidentské voľby napríklad, a Rada rieši takéto hlúposti!
Nezvyknú vás vaši hostia stotožňovať s vlastným prežívaním? Nestávate sa súčasťou ich príbehu?
Naši hostia sa zvyčajne naviažu na celý štáb, v štúdiu sa cítia ako doma. Často nám hovoria, ako je tam dobre, a aj keď mi niekto napíše SMS, vždy ďakuje celému štábu. Režisérovi Petrovi Geržovi sa podarilo vytvoriť osobitú atmosféru, ktorú všetci oceňujú. S tými, čo pozývajú, sa stretnem už týždeň pred nakrúcaním a či chcem, alebo nie, nadviažem s nimi kontakt. Tých, čo prichádzajú, spoznám až priamo pred kamerou a potom sa konfrontujem s vlastnou predstavou o nich... Väčšinou mám so všetkými účinkujúcimi pozitívny vzťah.
Vyhľadávajú vás po nakrúcaní? Nechcú sa s vami napríklad kontaktovať muži?
Našťastie nie, ešte to by mi chýbalo! Som šťastne vydatá, čo je v tomto smere mojou ochranou. Vo všeobecnosti mám s mužmi veľmi dobré vzťahy, rozumiem si s nimi. V relácii sme zatiaľ mali normálnych mladíkov, ktorí väčšinou riešili vlastné súkromie a emócie, takže na mňa určite nemali čas ani chuť. (Smiech.)
Pozrú si vás v Pošte pre teba vaše deti? Myslíte, že oslovuje aj generáciu dorastajúcej mládeže, ku ktorej patrí vaša dcéra?
Svojou prácou sa snažím deti nezaťažovať. Keď sa stretnem s niečím zaujímavým, tak im to poviem, ale rozhodne ich nenútim nič sledovať. Myslím si však, že Pošta zaujíma aj mladých. Včera som bola so synom na futbale, kde mi hráči hovorili, ako sa im relácia páči. Hoci jej cieľovou skupinou sú ženy nad 30 rokov, oslovuje široký okruh divákov, lebo je o stretnutiach po rokoch, vzťahoch a láskach rôznorodých ľudí, aj mladých.
Stalo sa, že ste s nejakým námetom nesúhlasili?
Určite sa občas vyskytnú aj kontroverzné témy. Nebojíme sa nečakaných príbehov, ale dávame si veľký pozor, aby sme nikomu neukrivdili. Zatiaľ sme sa nestretli s niečím neetickým. Sme normálni, slušní, zdraví ľudia, a veci, ktoré by mohli ísť proti zdravému rozumu alebo ublížiť, sa snažíme eliminovať.
Do STV ste prišli z televízie Joj. Bolo to jednoduché rozhodnutie?
Keď mi zavolal Richard Rybníček, ktorý ma svojho času prijímal aj do Joj, okamžite som vedela, že takúto ponuku nemôžem odmietnuť. Nechala som si síce jeden deň na rozmyslenie, asi pre istotu, ale hneď mi bolo jasné, že to chcem robiť. Skončila som herectvo - emócie mi robia dobre, veľmi ma lákajú. A profesionálne je to pre mňa krok dopredu. Vedeniu STV som za túto príležitosť veľmi vďačná.
Čo je pre vás také dôležité na emóciách? Skúmate ich, alebo iba pozorujete?
Pociťujem ich spolu so svojimi hosťami. Určite nie v rovnakej podobe, ale predsa. Aj keď sa na každé stretnutie dôkladne pripravujem, som intuitívny moderátor. Ťažko sa o tom hovorí, ale zakaždým nastane taká chvíľa, že zrazu cítim emóciu, ktorú vyžaruje môj hosť, keď intenzívne myslí na blízkeho človeka. Deje sa to úplne prirodzene. Je to ako v divadle.
Prečo ste už pred rokmi opustili divadlo?
Prestala som hrať po narodení druhého dieťaťa - Jakuba. Ešte pri Katke sa to dalo, ale potom už nie.
Ako to vlastne bolo? Kde ste hrali ešte pred Jakubom?
Počas školy som hosťovala v SND, potom som sa vydala a narodila sa mi dcéra Katka. Keď mala dva roky, odišla som na trojmesačnú stáž do Belgicka, kde som na konzervatóriu hrala divadlo vo francúzštine. Dnes by som to už určite neurobila, dcérka bola príliš malá, ale vtedy som to považovala za nevyhnutné. Hrali sme Beaumarchaieho Figarovu svadbu, ktorá je vo veršoch. Vtedy sa mi potvrdilo to, čo už veľakrát predtým, že sa nemáme čoho báť. Môžeme byť hrdí na to, čo vieme, a vo svete sa presadíme. Boli tam študenti z Nemecka a Belgicka, ale najpracovitejší bol jeden Rus a ja. Na našich školách nás naučili pracovať naplno. Tí zo Západu večne vysedávali v kaviarniach a dookola rozoberali umelecké a divadelné problémy, čo som príliš neuznávala.
S divadlom ste sa rozlúčili po svojom návrate?
Sprvu som sa ocitla v jednom kolotoči - škola, divadlo, Ludus, kde som napríklad učila Janka Gorduliča, ktorý mal vtedy dvanásť a dnes je v našej relácii poštárom. Už vtedy sme boli veľkí kamaráti. Jednu sezónu som bola v Trnavskom divadle, hosťovala som v Banskej Bystrici, v bratislavskej Astorke a začala som robiť v Twiste. Keď som však druhýkrát otehotnela, uvedomila som si, že sa to nebude dať stihnúť a hľadala som iné riešenia. Môj manžel je lekár, a tak sme museli vymyslieť spôsob, akým by sa dalo uživiť. Úplne prirodzene som sa rozhodla, že divadlo už robiť nebudem.
Nemrzelo vás to?
Vôbec mi to nebolo nejako ľúto. Niektorí herci, ktorí už rovnako nerobia divadlo, stále cítia nostalgiu. Ja som však začala uvádzať rannú reláciu pre televíziu VTV, kde som si sama písala scenáre, čo ma veľmi bavilo, a pokračovala som v rádiu a dabingoch. Odkedy som skončila školu, stále som sa musela starať o dieťa a zároveň pracovať. Nemala som čas rozmýšľať o tom, či umelecky rastiem, alebo hrám v nejakých hodnotných predstaveniach. Vo svojom reálnom živote som riešila reálne veci.
Keď ste v Priateľoch dabovali Rachel, boli ste vlastne v úplne inej životnej situácii ako uvoľnení hrdinovia seriálu. Nezávideli ste im ich slobodu?
Keď sme robili prvé príbehy, Kubo mal asi dva roky. V televízii som vysielala raňajky, vstávala som skoro ráno a potom som celý deň dabovala. Bola som v inej situácii nielen ako Rachel, ale ako všetci moji kolegovia, ktorí ešte vtedy mali životný pocit v zmysle "svet - gombička". Bola som dosť unavená, bolo to náročné obdobie, ale prešla som ním. Možno som trochu Rachel závidela jej voľnosť - dokážem si predstaviť, že keby som študovala dnes, určite by som cestovala a mojím životom by boli hlavne priatelia. Absolútne však neľutujem, že som sa vydávala mladá a hneď som mala deti. Teraz sa to zúročuje. Moje kamarátky majú 3 4-ročné deti, alebo sa na materstvo len pripravujú, a ja to mám už odbité. So svojimi deťmi sa učím snoubordovať! (Smiech.) Bolo to veľmi ťažké, ale vydržali sme to, keď sme boli mladí a mali dosť síl.
Vo svojej rozhlasovej relácii Rande sa pýtate žien na mužov a mužov na ženy. Inšpirujú vás vaši hostia?
Bola to jedna z najlepších vecí, čo som si kedy vymyslela - pýtať sa chlapov na ženy. Nezabudnem na hokejistu Branka Radivojeviča, ktorý jediný zo všetkých mužov, ktorých som mala pred mikrofónom, otvorene povedal, že na ženách sa mu páči veľký zadok. To ma úplne fascinovalo. Bol veľmi milý, prirodzený, taký prírodný človek. Mnohí muži sa, bohužiaľ, radi štylizujú.
Čo majú muži v Rande spoločné?
Hostí si vyberám tak, aby boli rôznorodí. Aby to neboli len intelektuáli a umelci, ale aj politici a športovci. Chcela som docieliť pestrú vzorku. Niečo v ich postojoch by sa však dalo zovšeobecniť. Všetci napríklad tvrdia, že nemajú radi vyzývavé ženy, ich oblečenie a správanie. Odpudzuje ich, keď sú ženy aktívne pri "balení". Možno úplne mladí chlapci by hovorili inak, ale ak si žena chce muža nejako pripútať, musí to robiť veľmi nenápadným spôsobom, aby nemal pocit, že ho uháňa. Sagvan Tofi, ktorý týmto veciam rozumie, povedal, že vo vzťahoch nikdy nesmie mať ten druhý úplnú istotu. Vtedy to má správne napätie. Súhlasím s ním. Hneď ako o druhom všetko vieš, nie je čo riešiť a záujem sa stráca... Keď sa mužov pýtam, s kým by sa chceli stretnúť, vedú topmodelky a herečky. Napríklad Peter Dvorský by sa chcel stretnúť s Catherine Deneuve a Daniel Lipšic s Adrianou Sklenaříkovou. Nie je ľahké to z nich dostať, lebo úprimnosti sa vehementne bránia, ale baví ma to.
Nikto z nich vám nepovedal, že by sa chcel stretnúť práve s vami?
Bolo také obdobie, že mi to za sebou navrhli asi traja hostia, napríklad aj Eduard Kukan by ma pozval na kávu. (Smiech.) Vtedy som si povedala, že budem nejako inak formulovať svoje otázky, z ktorých musím seba vyňať. Je to však ťažké, lebo ak chcem, aby sa moji hostia uvoľnili a naozaj niečo porozprávali, musím byť empatická. Ľudia sa radi rozprávajú o vzťahoch. V rádiu je to vďačná téma, a keď mužom poviem, že sa budeme zhovárať o ženách, zahrajú im oči a potešia sa.
Aj ženy baví rozprávať o mužoch?
Niekedy ani nie a radšej rozprávajú o varení. To ma dosť prekvapuje. Veď čo môže byť zaujímavejšie, ako sa zhovárať o mužoch? Na druhej strane im rozumiem, že nemajú chuť rozprávať o tom práve do rádia, lebo často si musia dávať pozor na každé svoje slovo.
Myslíte, že sa boja viac ako muži?
Asi áno.
Svojho času ste moderovali populárnu cestopisnú reláciu Živá planéta. Veľa cestujete?
Nemám možnosť, ale vždy som rada cestovala so svojimi hosťami. Teoreticky mám precestovanú veľkú časť sveta. Mám však v povahe túžbu po nových ľuďoch a krajinách a nebojím sa nepohodlia. Azda ešte príde ten čas, keď cestovať budem aj naozaj.
Ste veľmi komunikatívna. Váš manžel má rovnakú povahu alebo ste dvojica, ktorú spája protiklad?
Stále komunikujem v práci a môj muž, keď má ambulanciu, hovorí asi s tridsiatimi pacientmi, okrem toho veľa operuje, takže keď sme spolu, oddychujeme. Radi sa zhovárame, ale snažíme sa neriešiť pracovné veci. Keď však mám nejaký problém, vždy mi vie dobre poradiť, má veľký nadhľad. Je dobré, že sme každý úplne z inej brandže. Nedávno som s ním riešila nejaké zákulisné ťahanice, ktoré sa mi zdali byť bezvýchodiskové, a nevedela som, ako na to. Pozrel sa na mňa a povedal: "Aký máš problém, moja zlatá? Keby išlo o rakovinu, to by bol problém, ale toto nie je nič. Tak tam zavoláš a vyriešiš to!" Je to výborný partner do života. Jeho práca relativizuje všetky starosti, lebo čo už je dôležitejšie ako zdravie a život sám? Z tohto pohľadu obvyklé kvázi problémy idú bokom, sú malicherné.
Vaša mama kedysi účinkovala v televíznych inscenáciách, vaša sestra je herečka a švagor mím. Necíti váš manžel nejakú nadradenosť, keď pozoruje vašu rodinu?
Ešte keď sme boli študenti, o herectve hovoril dosť blahosklonne - "to tvoje hopsanie". Myslím si však, že rokmi si moju prácu váži. Vidí, čo obnáša. Občas ma kritizuje, že sa štylizujem, lebo sa mu nepáči, keď nie som prirodzená. Vie však, že je to iná práca ako jeho, že by ju nikdy nerobil, že nie je ľahká. Akceptuje ju a uvedomuje si, že nie každý ju dokáže robiť dobre.
Máte dve deti. Aké povolanie im odporúčate?
Musia si vybrať samy, ale nechcela by som, aby boli hercami. Vidím to na sebe - keby som bola len herečkou a neobjavila by som moderovanie, mala by som to dosť ťažké. Herecké vzdelanie mi však paradoxne pomohlo k tomu, čo robím teraz. Hlavné je, aby ich to, čo si vyberú, naozaj bavilo. S manželom sme relatívne vyrovnaní a spokojní z veľkej miery preto, že robíme prácu, ktorá nás napĺňa. On má výborné výsledky a pozná svoju odbornú hodnotu. Pre muža je to veľmi dôležité. Mať doma zakomplexovaného chlapa to musí byť dosť ťažké... Náš Kubo je však podobne komunikatívny, ako ja. Má podrezaný jazyk. Okrem mojich génov zdedil aj gény môjho svokra, ktorý založil a uvádzal reláciu Pozor, zákruta! Tak neviem... Tým, ako sa deťom musíte prispôsobovať, naučia vás veľkej pokore. Je to dobrá škola.
Ako prežíva pubertu vaša dcéra?
Pokojne. Je veľmi fajn - je rozumná a milá, nemám s ňou problémy. Povahu má po manželovi, ľudia sa pri nej cítia dobre. Rovnako ako on vzbudzuje akúsi prirodzenú autoritu. Ja som bola v jej veku omnoho horšia, moja mama si to so mnou užila.
Váš hlas znie na linke telefonických informácií. Nerobia si z vás ľudia na túto tému žarty?
Vôbec nie, je to súčasť mojej práce. Svojho času som robila veľa reklamy. Je azda niečo zlé na tom, ak hovorím nejaké čísla? Asi je normálne, ak sa telekomunikácie chcú prihovárať svojim zákazníkom príjemným hlasom, a nie nepríjemným.
Kto je to
Katarína Brychtová (1967) vyštudovala herectvo na VŠMU. Istý čas hosťovala na scénach SND, Astorky, Radošinského naivného divadla, Trnavského divadla a Divadla SNP v Banskej Bystrici. Hrala vo viacerých televíznych inscenáciách. Dabuje zahraničné filmy a seriály, v americkom sitcome Priatelia nahovorila Rachel. Ako moderátorka začínala v rádiu Twist, na vlnách ktorého aj v súčasnosti vysiela svoju autorskú reláciu Rande. Minulý rok uvádzala v televízii Joj ranný program Raňajojky, ktorý v januári vymenila za Poštu pre teba na obrazovkách STV. S manželom, chirurgom Ivanom Brychtom, vychováva dcéru Katarínu (15) a Syna Jakuba (9).
