„Já nemám žádnou ctižádost, já mám jen velkou ctižádost být básnikem,“ napísal kedysi český básnik ZBYNĚK HEJDA a svojim slovám zostáva verný celý život. Hejda nepatril k čítankovým autorom, dve desaťročia nesmel oficiálne publikovať a ani predtým, v predsa len vo voľnejších šesťdesiatych rokoch nebol pre režim vítaným autorom. Avšak príčiny toho, že jeho výnimočné dielo, ktoré dokazuje „prevahu básnického jazyka nad časom, desom a rečami“, nie je príliš rozsiahle, treba hľadať inde. V jeho snahe o pravdivosť a presnosť výpovede, ktorá ho núti k váženiu každého slovíčka, striedmosti narábania s jazykom. V pokornom uvedomovaní si toho, že všetko „do slov nevchází“.

Vašu poéziu nielen vysoko oceňuje kritika, ale má aj značný ohlas u čitateľov. Myslíte pri tvorbe na nich?

„Nie, keď píšem, som absolútne zamestnaný tvorbou, snahou vyjadriť sa autenticky. Dokonca si myslím, že básnik by sa pri písaní mal priam vystríhať myslenia na čitateľa. To ho môže zviesť k tomu, že začne písať podľa vzoru ideí alebo nálad nejakého abstraktného adresáta, a rezignuje na svoje vlastné. Na čitateľa začnem myslieť až vtedy, keď je dielo hotové.“

A čo názor odbornej kritiky?

„To ma zaujíma, aj keď ma málokedy uspokojí. Ale ani na kritiku pri písaní nemyslím.“

A keby vás kritika nabádala k akejsi ústretovosti k čitateľovi?

„Nepochodila by. O to sa už istí ľudia márne pokúšali v päťdesiatych rokoch, keď podmieňovali vydanie môjho debutu doplnením o tri-štyri básne, v ktorých by som vyjadril svoj súhlasný občiansky postoj.“

Kto boli tí ľudia?

„Miroslav Florian, neskorší národný umelec. Po mojej zápornej odpovedi som celú vec považoval za stratenú, a až v roku 1963 mi napísal Ivan Diviš, že v Mladej fronte našiel môj rukopis a chce ho vydať.“

Výhrady k vašej tvorbe obsahovali slová ako pochmúrna, pesimistická a pod.

„Nezaujímajú ma kategórie typu optimistická či pesimistická. Mne záleží na tom, aby som vyjadril to, čo sa mi zdá, že je autentické, čo zodpovedá môjmu videnia sveta.“

Píšete báseň s už vopred jasným zámerom, pointou?

„Skoro nikdy. Neformulujem si vopred tému ani štruktúru, často mi napadne verš, z ktorého môže vzísť báseň s netušeným koncom. Tvorím vtedy, keď na nič iné nemyslím. Som v tom taký ponorený, že báseň akoby sa sama utvárala.“

K dôležitým etapám vášho života patrilo zrejme pôsobenie v časopise Tvář.

„Bolo to pre mňa veľmi šťastné obdobie. Do Tváře nás prizvali začiatkom roku 1965 spolu s Václavom Havlom a Ivanom Wernischom, vďaka nej som sa zblížil s mnohými osobnosťami, najmä filozofmi a kritikmi. Veľké slovo tam mal Jiří Němec, dôležitý človek môjho života, ktorý, žiaľ, práve v minulých dňoch zomrel. Hoci Tvář prežila len do konca roka, podstatné bolo, že sme aj potom všetci zostali pohromade, akosi sme rátali s tým, že začne znovu vychádzať. To sa aj podarilo v roku 1968, no o rok definitívne skončila.“

V tom roku bola rozmetaná sadzba vašej druhej knihy Blízkost smrti.

„To už bolo jasné, že s oficiálnym publikovaním je koniec. Niesol som to ako fakt, ako súčasť celej tej katastrofy po auguste 1968.“

Rátali ste, že obdobie temna bude trvať až dvadsať rokov?

„Najskôr nie, no postupne som si uvedomoval, že to krátke nebude, a nakoniec som už ani neveril, že sa dožijem konca toho režimu.“

Zákaz publikovania býval len prvým krokom v rade represívnych opatrení.

„Iste, čoskoro skončilo vydavateľstvo Emanuela Mandlera Horizont, kde som pôsobil, a po čase som sa ocitol v antikvariáte na Dlážděnej ulici. Z neho sa však postupne stalo veľmi príjemné miesto pravidelných stretnutí výborných ľudí, stálymi hosťami tam bol Jiří Kolář, Andrej Stankovič, Jan Lopatka, spomínaný Jiří Němec a mnohí ďalší. No po mojom podpise Charty došla eštebákom trpezlivosť, musel som odísť a stal sa zo mňa domovník.“

Nebodaj aj to bolo celkom fajn.

„No, fajn. Keď som sa však trochu v novej profesii zorientoval, nebolo to najhoršie. Asi práve moja výlučná ctižiadosť byť básnikom mi umožňovala ľahšie znášať tie rôzne zmeny povolania. Byť a zostať básnikom, to mi nik nemohol zobrať.“

Napriek písaniu „do prázdna“?

„Ja som bol na to vlastne zvyknutý. Vyšla mi dovtedy len jedna kniha a pár básní v časopisoch. A okrem toho, nepísal som do prázdna, veľmi rýchlo sa rozbehol samizdat.“

Ale predsa len pár dobrých spisovateľov fungovalo aj na oficiálnej scéne. Ako ste to vnímali?

„Boli to naprosté výnimky, Seifert, Hrabal… Ale aj oni za to platili istú cenu, museli upravovať svoje texty, a niekedy bolo treba ísť v tom ustupovaní dosť ďaleko.“

Stačil samizdat pokryť potrebu čitateľov poznať vašu tvorbu?

„Tí, čo chceli tento druh literatúry, si ho našli. V Čechách samizdat fungoval veľmi dobre, pôvodný náklad ďalšími prepisovaniami rástol geometrickým radom. Samizdat som považoval za naprosto legitímny, tu by si človek takmer považoval za hanbu publikovať oficiálne, keď skoro nik z dobrých spisovateľov to nesmel.“