"Voľakedy ma ľudia na ulici spontánne zdravili a pokrikovali po mne. Preto som radšej do mesta nechodil. Dnes ma už ľudia nezdravia, možno zabudli alebo ma ani nepoznajú. Jediní, čo ma zdravia už z diaľky, sú bezdomovci. Neviem, čo to znamená, možno sú všetci bezdomovci bývalí bigbiťáci." FOTO SME - PAVOL MAJER
"Nemal som nervy prečítať si ju," priznal sa Varga popri podpisovaní knihy O cestách, ktoré nevedú do Ríma na neformálnej autogramiáde v kníhkupectve Artfórum. A potom tak trochu zradil jej autora Petra Uličného: "Určite je tam aj veľa nepresností. Určite som všetko, čo tam je, nepovedal."
Uličný sa do knihy rozhovorov s Mariánom Vargom podpisoval tiež a touto poznámkou sa veľmi vyrušiť nedal: "Chcel som, aby kniha bola, akoby ju písal on sám. On je klavirista, tak som sa stal jeho predĺženou rukou."
Trvalo mu viac ako desať rokov (od prvotnej myšlienky), kým knihu pripravil do tlače. Teraz ju považuje za román, hoci písaný dialógovou formou. "Marián môže veľa povedať o tom, čo je to žiť naplno, čo je to byť legendou a nestratiť ani hlavu, ani srdce."
Na autogramiáde v Artfóre bolo prekvapujúce, že prišlo pomerne veľa mladých ľudí a brali aj niekoľko kníh "pre priateľov". A Vargovu tvorbu pokojne označili za "hudbu svojho života".
"Už vyšla kniha o Dežovi a Jarovi (Ursinym a Filipovi - pozn. red.) a teraz vyšla o mne. Je najvyšší čas, aby som zomrel," lakonicky poznamenal Marián Varga do neodmysliteľného dymu cigary značky Kora.
Už v deviatich rokoch chcel Mariánovi strýko z výchovných dôvodov spôsobiť fajčiarsky toxický šok. Nepodarilo sa. Keď ho v škole chytili na záchode s cigaretou, do žiackej knižky dostal poznámku: Váš syn fajčí! Otec odpísal: Viem. Čo mám robiť?
Bolo obdobie, keď fajčil 60 "ligerosiek" denne.
Cesty, ktoré nevedú do Ríma, zaviedli Mariána Vargu od trojky z hudobnej náuky a "menej uspokojivej usilovnosti" až k Prúdom a Collegiu Musicum, ku koncertom v PKO a na Bernoláku, k Válkovej Smutnej električke, Konvergenciám či k Dostojevskému a Gulbranssenovi. Ale aj k "diabolskému bludnému kruhu alkoholu", keď to nešlo s ním ani bez neho a po koncertoch odpadával.
Kniha je teda aj o Vargových prehrách, ktoré však napokon vždy viedli k víťazstvu. Nehovorí natoľko o precíznom inštrumentalistovi, skladateľovi, pesničkárovi i klasikovi, ale predovšetkým o človeku.
Jej veľkorysý a krásny garfický dizajn LP platne s dierou uprostred naznačuje, že sa dá aj "prehrať". Že sa dá započúvať do príbehu výnimočného skladateľa s nepokojom v duši.
