Foglar zomrel v roku 1999. Začal sa boj o jeho dedičstvo - autorské práva za asi desať miliónov českých korún. Boj sa skončil. Vyhral jeho synovec a jediný príbuzný Petr Foglar.

Foglarov synovec napadol spisovateľov závet, podľa ktorého mala peniaze dostať Nadácia Jaroslava Foglara. A pražský obvodný súd s ním súhlasil - závet pre nedodržanie predpisov neplatí. Nadácia sa však odvolá.

Petr bol členom skautských oddielov, ktoré Foglar viedol. Chodil s ním na tábory a všetky jeho knihy pozná naspamäť. Je preto celkom zvláštne, že dnes tak bojuje o peniaze. Vo svete Foglarových čestných chlapcov totiž peniaze vôbec neexistujú.

O tom, čo sa stane s Foglarovým celoživotným dielom, nakoniec rozhodla formálna a úplne obyčajná chyba. Notárka Eva Jaklová závet podpísala ešte pred samotným Foglarom, čo je v rozpore so zákonom. „Účastníci musia podpisovať pred notárom. Nejde to obrátiť,“ vyhlásila sudkyňa Ivana Kotrčová. Navyše podľa sudkyne Foglar ani poriadne nevidel, čo podpisuje - to bol aj Petrov hlavný argument.

Niektorí novinári si o Petrovi Foglarovi mysleli svoje: z ničoho nič sa objavil a chce zo svojho zosnulého strýka vydolovať milióny. Zúfalý Petr preto na súd priniesol hŕbu listov, albumov s fotografiami a robil všetko možné, len aby dokázal, že sa s Foglarom naozaj dobre poznal. „Tieto fotografie napríklad dokumentujú, že ako člen Foglarovho skautského oddielu Hoši od Bobří řeky som prežil kus života a že to boli krásne, nezabudnuteľné chvíle,“ povedal Petr.

V oddieli si všetci hovorili prezývkami: Jaroslav bol Jestřáb a Petr Dášek. Z príhod, ktoré zažili ako Hoši od Bobří řeky, Foglar napísal svoj možno najúspešnejší román. Podľa denníka MF Dnes sa však Jestřáb a Dášek nemali príliš v láske. „Neboli veľmi dobrí kamaráti,“ povedal spisovateľov dlhoročný priateľ Jiří Navrátil.

Pri všetkom tom dokazovaní a spomínaní starých priateľov sa objavila informácia, že Foglar bol agentom Štátnej bezpečnosti a udával. „Žial, situácia je taká, že udával,“ povedal synovec Foglar. Jednou z jeho obetí je podľa Petra aj publicista Jaroslav Hanzel, ktorý spisovateľovi pomáhal vydávať knihy. Viacerí tomu odmietajú uveriť.

Sám Foglar o tom píše v autobiografickej knihe Život v poklusu. V roku 1954 za ním prišiel eštebák s krycím menom Bílek. „Oznámil mi, že má pre mňa prácu v mestskej stanici mladých turistov a v rámci jej činnosti budem môcť pracovať a dávať pozor. Na čo? Bol som úplne zdrvený - to nebola práca pre mňa.“ Ako píše, stále ho otravovali, ale on „nikdy nič podstatné nepovedal“.

Foglar písal vždy len o chlapcoch. Sám totiž odmietal zostarnúť. Jeho mladí hrdinovia túžili nebyť obyčajní a byť takí čestní, že sa to dospelým niekedy zdá naivné a detinské.

Čo by asi jeho čestní chlapci povedali na tento zamotaný súdny spor o ich dobrodružstvá? „Deset miliónů? U Jóviše,“ zhíkol by Rychlonožka z Rýchlych šípov. „Peníze nepatří do nášho světa,“ zhodli by sa ostatní. A čo by povedal Foglar? Asi niečo podobné.