Slovenský legionár v drese Celticu Glasgow ĽUBOMÍR MORAVČÍK (12. 6. 1965) podal v prvom zápase Ligy majstrov, v ktorom hral od začiatku, super výkon a mal leví podiel na vedení 4:2 nad Juventusom Turín. Za tohto stavu odchádzal z ihriska za skandovania obecenstva „Lubo, Lubo!“, pričom viacerí z 57 717 divákov gestami ukazovali, že by sa mal vrátiť. Celtic napokon vyhral nad starou dámou 4:3, ale nepostúpil a bude hrať v osemfinále Pohára UEFA.
Mala skutočnosť, že ste hrali od začiatku, pozitívny vplyv na váš výkon a hru?
„Nepochybne. Na zápas som sa tešil, lebo proti Juve sa nehrá každý deň. A my sme išli vyhrať. Podľa rozostavenia som vedel, že budeme hrať ofenzívnejšie, a to mám rád. Mali sme dve krídla, dvoch útočníkov a medzi nimi som bola ja. Prinieslo to veľa gólov a myslím, že aj pekný futbal.“
Bola to skutočná lahôdka. Vy ste vyhrali, ale nepostúpili. Aj na obrazovke bolo vidno, ako zostali diváci na chvíľu zaskočení, sklamaní.
„Každý finálny produkt, vynaložené úsilie je ohodnotené až vtedy, keď prinesie komplexný výsledok. V tomto prípade k našej výbornej hre a víťazstvu chýbala bodka – postup. Všetko v zápase bolo pekné, ale po ňom zostal smútok, že sa čosi nedotiahlo.“
Mali ste prsty v troch góloch. Na ktorý budete spomínať najradšej?
„Asi na prvý, keď som po dvoch zasekávačkách nahral na Valgareenovu hlavu. Gól nás vrátil do hry, vykresal nádej na neskoršie víťazstvo.“
Postup ste tabuľkovo prehrali o bod. Kde ste podľa vás stratili nádej?
„Nepoučili sme sa z prehry v Porte 0:3 a s podobnou taktikou sme išli do Trondheimu, kde sme Rosenborgu podľahli 0:2. Rosenborg sme mali zdolať.“
Tréner Martin O‘Neill spieval na vás ódy a povzdychol si, aká škoda, že nemáte o desať rokov menej.
„Samozrejme, vek môže veľa zmeniť. Mne sa však hralo aj v tridsiatich šiestich v pohode, hoci nevylučujem, že ak by som mal o pár rôčkov menej, mohlo to byť inak. Ale mohol by som mať aj o desať viac a to by bolo horšie.“
Na trh sa hlási kniha o vás s titulom Milovaný a nenávidený. Ste viac milovaný alebo nenávidený?
„Tí, čo sú blízko mňa, ma majú radi a to ma teší, tých, čo sú ďaleko a trebárs ma nenávidia, si nevšímam.“
Podtitul hovorí, že Moravčík je mužom s dokonalými nohami.
„Verím, že narážate na súťaž krásy, ale skutočnosť, že môžem oboma nohami rovnocenne kopať, mi v Škótsku veľmi pomohla. To sa tu cení. Je výnimočne málo tých, ktorí môžu povedať, že im je absolútne jedno, ktorou nohou kopnú, a majú ľavačku aj pravačku rovnocennú.“
V zahraničných médiách ste sa vyjadrili, že by ste raz chceli byť reprezentačným trénerom Slovenska.
„Byť reprezentačným trénerom je veľkou poctou. Pre mňa bolo vždy cťou reprezentovať. Všetko však chce čas a ja som trpezlivý.“
Takže do terajšej kortešačky o túto stoličku vás nemožno pridať?
„Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách a ja chcem ešte hrať.“
Počuli sme, že by ste ešte skúsili hrať aj vo Francúzsku.
„Povedal som čosi v tom zmysle, presnejšie v tej súvislosti, že by som chcel po skončení v Celticu bývať vo Francúzsku. A možno budem potom blázon, ako sa poznám, a ak dostanem ponuku, ešte si tam zahrám. Nie nasilu, druhú ligu, ale vo vážnom tíme, ak by chcel na rok pomôcť. Nešlo by ani o luxusnú finančnú ponuku, ale o niečo, čo by malo hlavu a pätu. Nie som ešte rozhodnutý. Je to iba taká bláznivá vízia. V Celticu končím 30. júna 2002.“
Keď už sa nechcete uchádzať o funkciu, kto by mal byť trénerom Slovenska?
„Ten, kto konečne postúpi so Slovenskom na záverečný turnaj ME 2004!“
JÁN MIKULA
