Rozhodli sa pre novonarodené dieťatko. "Matku dieťaťa sme navštevovali niekoľko mesiacov a boli sme aj pri pôrode," hovorí Ivona L. "Otehotnela mladá, mala len sedemnásť. A bolo to také dieťa ulice. Všetci známi nás odhovárali, nech si jej dieťa neberieme, lebo mohla brať drogy a dieťa by mohlo byť postihnuté. Ale my sme ju spoznali trochu bližšie a zistili sme, že je síce trochu ľahkovážna, ale inak normálne mladé dievča," hovorí Ivona.
Keď im po pôrode dali do rúk bábätko, nesmierne sa tešili. Potom však nastali byrokratické problémy. "Do nemocnice nás už po pôrode nechceli pustiť, že nie sme s dieťaťom v žiadnom vzťahu. Trvalo takmer štyri dni, kým sme dostali povolenie," hovorí manžel Ladislav. Keď sa konečne mohli na svoju dcérku pozrieť, čakalo ich prekvapenie. "Všetky deti boli v jednej miestnosti, iba to naše bolo samo v druhej. A na postieľke bol prilepený veľký papier so slovami: Na adopciu! Cítili sme sa hrozne, akoby bola na predaj," spomínajú manželia.
Na druhý deň si ju odniesli domov a začal sa kolotoč prebaľovania, nočného kŕmenia, ale aj strachu. Lekári im zo začiatku nevedeli povedať, či je malá Kristínka naozaj zdravá.
Do toho prišli obavy, či si biologická matka adopciu do polroka nerozmyslí. Až po tejto dobe totiž podpisuje konečné rozhodnutie.
Nakoniec sa ukázalo, že malá Kristínka je úplne zdravé dievčatko a ani matka si svoj krok vzdať sa dieťaťa nerozmyslela.
Ivona sa však dodnes hnevá na necitlivý prístup niektorých ľudí. "Keď mala Kristínka mesiac, nechcela ju vyšetriť očná lekárka, lebo dieťa má iné meno a máme doniesť doklad, že je naše. Musela som jej vo dverách pred všetkými ľuďmi vysvetľovať, že Kristínka je adoptovaná. Až potom nás pustila do ambulancie so slovami: Jáj, veď to ste mali povedať hneď! A ako, keď nás nepustila ani do ambulancie?" (sr)
