30. októbra v Štúdiu L+S
Prasaslava: ulica: mesto: chľast: deštrukcia: prepadnúť: flákať sa. Tvorcovia inscenácie Disco Pigs vybrali do bulletinu celú stranu podobných kľúčových slov, ktoré sú vzájomne spojené či skôr oddelené dvojbodkami. Táto zvláštna gramatika akoby kopírovala schému hry Íra Enda Walsha. Dvojbodka navodzuje očakávanie, ilúziu nadväznosti. Bodka by bola priveľmi definitívna, priam autoritatívna. Preboha, len žiadne celé vety, nijaké ucelené významy.
Sériu produkcií našich začínajúcich tvorcov, ktoré v duchu hesla „mladých umelcov treba podporovať“ dostali možnosť prezentovať sa v Štúdiu L+S, odštartovala slovenská premiéra globetrotterovej „kultovej“ írskej hry. Ak sa u nás niečo deklaruje ako kultové, môžete vziať jed na to, že najmenej tridsať študentov VŠMU tuší, o čo ide. Ako s mediálnou bombou sa s takýmto titulom veľmi rátať nedá. Priláka teda mladé publikum drsnosť jazyka, bum-bác komiksová razantnosť či trainspottingový generačný pocit?
Prenášanie cool dramatiky do nášho kontextu je zakaždým nesmierne náročným výkonom. Preklad Martina Solotruka sa však tentoraz celkom vydarene pohráva s „najsamzvláštnejším“ jazykom. V texte sa invenčne využívajú domáce reálie, mená protagonistov Sinéad a Darren zostali jedinou spomienkou na krajinu pôvodu.
Bratislavské Disco Pigs sú súvislým prúdom nesúvislých komentárov sprevádzaných extrémne náročnými fyzickými výkonmi hercov, dobrou hudbou a nekonečnou konzumáciou najrozličnejších omamných látok. Povinnými cvikmi sú preslovy k obecenstvu, v ktorých Janíčko a Marienka stratení vo svete vysvetľujú zdroj svojich psychických tráum. Zo zoznamu účinkujúcich čítame, že k dvom protagonistom - Prasiakovi a Svini - sa až do konca hry nepridá nik. Godot ani tretie prasiatko teda nenaruší priveľmi predpovedateľný spád hry. Vlci sú len naznačení.
Inscenácia má jednu neodškriepiteľnú prednosť. Nová generácia hercov si musí práve na takýchto hrách vyskúšať nový spôsob herectva, aby postavy mafiánov a drsných chlapov neboli v našich filmoch a na našich scénach až také smiešne. Marián Miezga a jeho sem-tam až priveľmi nadšená partnerka Emöke Vinczeová túto šancu so sebazničujúcou energiou využili.
Diskotéková jazda Prasaslavou v réžii Rasťa Šestáka a dramaturgii Vladislavy Feketeovej nemá uvoľnenosť českej Jízdy či dojímavosť Trainspottingu. Krutosť je v nej kŕčovitá, protagonisti sú až stuhnutí od toho, akí sú „cool“, „free“ a „in“. Walshovi hrdinovia majú síce talent na slovné hračky, ale nie na vlastné songy. Ich spev je smutným karaoke. V ponurom obraze súčasného života prebleskuje jedine incestové spojenectvo tela a jazyka. Pri celej surovosti tohto dielka si ani autor, ani inscenátori neodpustili štipku romantiky. Akú farbu má láska, snívajú Disco Pigs pod mostom „nášho povstania“.
