Liptovský Mikuláš 14. mája (TASR) - Slovenská spisovateľská obec a kultúrna verejnosť sa dnes rozlúčila s popredným slovenským básnikom Ivanom Laučíkom, ktorý náhle zomrel v stredu 12. mája vo veku nedožitých 60 rokov.
Posledná rozlúčka sa konala v rodnom meste básnika - v Liptovskom Mikuláši. Osobnosť Ivana Laučíka a jeho prínos pre mesto Liptovský Mikuláš a pre celú slovenskú kultúru vyzdvihol v smútočnom príhovore liptovskomikulášsky primátor Alexander Slafkovský. Pripomenul jeho prácu poslanca v mestskom zastupiteľstve a pôsobenie pri výchove mladej generácie. Zdôraznil, že Slovensko stráca v Laučíkovi veľkého básnika, "ktorý miloval pravdu a žil pre pravdu". Do evanjelického chrámu prišiel autorovi, ktorého literárna história zaradila do skupiny Osamelých bežcov, vzdať úctu aj minister kultúry SR Rudolf Chmel.
Laučík sa narodil 4. júla 1944 v Liptovskom Mikuláši. Vyštudoval Pedagogickú fakultu v Martine a v Banskej Bystrici slovenský jazyk a dejepis. Pôsobil na viacerých základných a stredných školách v regióne Liptova. Od roku 1994 učil na Gymnáziu Michala Miloslava Hodžu v L. Mikuláši.
Do literárneho diania vstúpil ako príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci zbierkou Pohyblivý v pohyblivom (1968), ktorá je vyjadrením básnikovho znepokojenia nad stavom ľudskej civilizácie a hrozbou jej zániku. Podobne možno charakterizovať aj jeho druhú básnickú zbierku Sme príbuzní na začiatku (1970).
Po takmer dvadsaťročnej nútenej prestávke vydal básnickú zbierku Na prahu počuteľnosti (1988). Rozsahom neveľká básnická zbierka Vzdušnou čiarou (1991) nadväzuje na predchádzajúcu knihu. Ešte výraznejšie sú v nej prítomné ekologické motívy, ktoré sú raz ľahko odhaliteľné, inokedy sa ozrejmujú len pri pozornejšom čítaní.
V roku 1998 vydal Laučík ďalšiu zbierku básní Havránok, v ktorej sa vracia k prapodstate človeka, k večným koreňom, k osvedčenému kolobehu prírody, k zaprášeným cestám, ktoré vedú, ale i mätú, a následnej ilúzii i dezilúzii z nich.
