Slovensko je krajina kontrastov. Bratislavský región je v rámci desiatich nových členov Európskej únie druhým najvyspelejším po Prahe, prešovský a košický patria naopak medzi úplne najchudobnejšie. Čísla v tabuľkách a grafoch však vždy zo záberu vytlačia človeka, obraz života normálnych ľudí. Život v chudobných oblastiach s tridsaťpercentnou nezamestnanosťou si Bratislavčan ťažko vie predstaviť, musí ho vidieť.

Sobrance

V okrese Sobrance v decembri minulého roka prekročila nezamestnanosť 29 percent, patrí medzi najvyššie na Slovensku.

Z mesta má človek zvláštny pocit. Nevidí klasický trojuholník námestie - kostol - krčma. Námestie fakticky nie je, zato sú tu dva moderné kostoly.

V Sobranciach som spoznal niekoľko ľudí. Napodiv, všetci boli zamestnaní. A byť zamestnaný v týchto končinách je šťastie. Problémom je len, ako z toho vyžiť.

Dvadsaťročnému Michalovi, ktorý zarába štyri a pol - päťtisíc, z tváre vyžaruje skepsa a rezignácia. Prečo neodíde niekam, kde je viac príležitostí? Nemôže, musí sa starať o chorú matku. A navyše má brata, študenta. Občas mu vypomáha nejakými peniazmi, aby mohol ísť medzi ľudí.

A ako sa v Sobranciach mladí zabávajú? Sú tu nejaké kluby, miesta, kde sa mladí ľudia schádzajú? Nie. Len tak sa stretnú a idú si niekde sadnúť. Kto má peniaze, zaplatí, ponúkne cigarety. A prečo neodídu iní? Veď odchádzajú, skúšajú. Ale mnohí nemôžu, lebo na začiatok nového života treba peniaze. Oni však žijú z týždňa na týždeň, nedá sa. Samozrejme, robia aj v zahraničí, ale to je vždy risk. A aj na to treba mať niečo našetrené.

Štyridsiatnička Eva Kováčová, plat päťtisíc, muž nezamestnaný: "Je hrozné, ako sa tu žije. Nespravodlivé. Keby zákonom stanovili vyššie základné platy, hneď by bolo lepšie. Ale politici na obyčajných ľudí nepozerajú, ani tí z východu. Hneď, ako prídu do Bratislavy, zabudnú, odkiaľ pochádzajú. Hrabú len pre seba a pre ostatných neostane. Sú to svine."

Namietam, že so zvýšením minimálneho platu je problém, nedá sa to tak jednoducho, veď na platy musí podnikateľ zarobiť. Čo, keď si niekto otvorí pekáreň, zamestná dvoch ľudí, minimálna mzda sa zvýši a on ju nebude schopný vyplácať. Veď by skrachoval. "Tak nech skrachuje," hovorí Eva. "Aj podnikatelia sú svine. Za socializmu bolo najlepšie, aj za Mečiara bolo lepšie. Vy z Bratislavy neviete, čo to je život, vy si žijete!"

Ako sa dá vyžiť z piatich tisícok pre štyroch ľudí? Pomáhajú rodičia. Povinnosťou rodičov predsa je doviesť deti do dôchodku. Ale ani rodičia už často nemajú peniaze. Výška ich dôchodku závisí od platu. Keď človek celý život zarába málo, je nízky.

Zoznamujem sa so životaschopnou babičkou. Rozpráva mi neslušné vtipy a hovorí o svojom živote. Ľutuje, že neostala v Bratislave - veď tam istý čas žila. Teraz tam býva aspoň jej vnučka - novinárka, na ktorú je veľmi hrdá. Pýtam sa, ako by riešila situáciu. "Ľudzi tu treba vymenic. Všickych."

Večer sa zamyslene prechádzam po vyľudnenom meste. Až dodatočne sa dozvedám, že moju zamyslenosť mohlo veľmi rýchlo vystriedať niečo úplne iné; kriminalita tu prudko stúpa. Množia sa lúpežné prepadnutia, aj pre dvadsať korún. Hotelový bar je prázdny ako večerné Sobrance. Je v ňom draho.

Ráno si kupujem noviny a púšťam sa do reči so stánkarkou. Nemá problém s prácou, je to rodinný podnik. Takýchto malých obchodov je tu viac. Hovorí o emigrácii - kto môže, ide do Ameriky. Toto už, zdá sa, z histórie poznáme. Amerika, zem veliká.

Kde vidí východisko? Zanedbané je poľnohospodárstvo. Skrachovali družstvá, kde pracovalo najviac ľudí. Ale podnikať sa dá. Len treba rozmýšľať, čo ľuďom chýba. Určite by pomohli daňové úľavy alebo výhodné pôžičky pre podnikateľov v tomto regióne.

Nie som odborník a pokiaľ viem, s poľnohospodárstvom je problém - vysoké vstupy a nízke výnosy. Ale teší ma, že ľudia majú názor a nie všetci sa poddávajú deštruktívnej skepse. Väčšina mi na otázku, ako žijú, odpovedala len povzdychom - čo už. Vy v Bratislave si to ani neviete predstaviť.

Na mestskom úrade v Sobranciach ma prijal prednosta Pavol Kozma. Istú nádej vkladá do hraníc s Ukrajinou, ktoré často nazývajú novou železnou oponou. "Sobrance sú vlastne prvé a posledné mesto. Prvé zo strany Ukrajiny. Na Ukrajine sa časom možno situácia znormalizuje a náš východný sused bude dobrým obchodným partnerom." V takom prípade budú na správnom mieste. Nemôžu zmeškať príležitosť, lebo s Ukrajinou susedia aj Poliaci a Maďari.

Okrem poľnohospodárskych družstiev v Sobranciach skrachovali aj kedysi známe kúpele.

A čo turistika? Príroda je tu krásna, nedotknutá. Chodia sem Poliaci, pretože je tu príjemné podnebie a lacno. Z ostatných krajín viac-menej iba špecializované skupinky, ktoré sa zaujímajú o rastliny, hmyz, nerasty a podobne. Turisticky je však táto oblasť mŕtva. Chýba vybavenosť. Dnešnému turistovi nestačí sadnúť si na lúku a pozerať na malebné pahorky. Chce sa zabávať a mať dokonalý servis.

Je tu však aj výnimka, obec Tibava, známa svojím lahodným vínom. Budovu starých vinárskych závodov prebudovávajú na penzión s komplexnými službami, vínnou pivnicou, stredovekou hodovňou a možnosťou umiestnenia súkromných archívov vín v štýlovom prostredí. Komplex má byť súčasťou Zemplínskej vínnej cesty, ale má slúžiť nielen vinárom. Aj vínna cesta môže byť cestou k lepšej prosperite.

Belá nad Cirochou

Medzi Humenným a Sninou leží niekoľko dedín. Aj za Košicami sú bohatšie a chudobnejšie regióny. Vlastne chudobné, ešte chudobnejšie a najchudobnejšie.

Belá nad Cirochou je pomerne veľká dedina s bohatou históriou a nie je na tom najhoršie. Do jedného alebo druhého mesta je pomerne blízko a v mestách sú závody. Ľudia majú nejaké peniaze, aspoň v porovnaní s východnejšími obcami. Na dedine to aj vidno. Pôsobí tu aj pár podnikateľov, ktorí zamestnávajú asi stovku ľudí. V najchudobnejších oblastiach východu už platí princíp bludného kruhu. Podnikatelia nemajú komu predávať, lebo ľudia nemajú peniaze. Ľudia zasa nemajú peniaze, lebo ich nemá kto zamestnávať.

Starosta Pavol Kapráľ hovorí, ako riešia hmotné problémy. Existuje tu akási neoficiálna ekonomika. Niekto stavia dom, zavolá si brigádnikov a zaplatí im. Čosi sa aj dopestuje. V Uliči a Ubli, najchudobnejších dedinách regiónu, nič také nie je. Zem je neúrodná a ľudia nemajú peniaze ani pre seba, nie to ešte pre brigádnikov. Samozrejme, niektorí žijú z pašovania a prevádzačstva. Ak sa niekto ocitne v hmotnej núdzi, obec mu môže pomôcť príležitostnými verejnoprospešnými prácami. Takto sa dá zarobiť asi tisícpäťsto korún mesačne.

Nezamestnaní sa musia štyrikrát mesačne hlásiť na pracovnom úrade. Z Uliča do Sniny stojí cesta autobusom šesťdesiat korún tam a šesťdesiat späť. Starosta preto zamestnal v rámci verejnoprospešných prác stotridsať ľudí, aj keď ich nemôže zaplatiť. Dostanú potvrdenie a ušetria za cestu. Veď na pracovnom úrade by im aj tak nič neponúkli. "Naši ľudia chcú robiť," hovorí Pavol Kapráľ. "Keby dostali normálny plat, sú ochotní chodiť do práce aj o druhej ráno. Ale nie sú možnosti."

Čo by vyriešilo problémy? Samozrejme, obeh kapitálu, diaľnica, podpora regiónov v rámci Európskej únie. Pavol Kapráľ nevidí budúcnosť v čiernych farbách.

Vyšné Nemecké

Vystupujem z autobusu v poslednej dedine pred Užhorodom a snažím sa zorientovať. Potraviny sú zavreté a očividne dlho opustené, oproti v jednom dedinskom dome vidno dva obchody - rozličný tovar a mäsiarstvo. Pri dome veľký stôl a lavica. Tam sedia chlapi. Medzi mužov vchádzam rozpačito, ale kontakt sme nadviazali rýchlo. Chcú rozprávať. Cyril je samorast, miestny filozof. Stará sa o matku a berie opatrovateľský príspevok. Pracoval v Michalovciach, ale tu sa mu páči. Má tu dom, pole, malotraktor a poľnohospodárske vybavenie. Doma si skladá pesničky.

"Tu je tradícia, že ľudia majú dom a musia obrábať pole, aj ja rád robím so zemou, asi to máme v génoch," hovorí Cyril. Na druhej strane: "Aby sa uživili, musia odísť z domu. Ale komu ten dom predať? Inteligentný človek, čo má robotu, býva v meste. Ja si však myslím, že toto je dočasný stav a môže sa zmeniť."

K stolu si postupne prisadajú ďalší chlapi. Robia v Čechách. Väčšinou načierno. Jeden hovorí, ako po štyridsiatich dvoch dňoch roboty dostali po dvetisíc českých korún a poslali ich domov. Ako psy. Samozrejme, zohnať si oficiálnu prácu v zahraničí je problém, väčšinou sú to černoty. Ďalší muž prišiel na pivo po robote. Verejnoprospešné práce. Pochvaľuje si starostu. Dá ľuďom zarobiť. Pristavil sa aj kamarát, na kus reči, nedal si nič. Berie podporu, 3400. Pýtam sa, ako sa z toho dá žiť. Nijako, odpovedá za neho exot Števo, vyučený murár na invalidnom dôchodku. A dodáva, že teraz sa to určite zmení, keď je prezidentom Gašparovič.

Potom mi Cyril ešte ukazuje pozemok pár metrov za hranicami. Kam by som išiel, keď tu mám pole a veľký dom, aha, ukazuje. U Cyrila sa zoznamujem s ďalším zaujímavým človekom, Dušanom. Desať rokov žil v Nemecku, jazdil na kamióne, chcel kúpiť penzión, ale za Mečiara sa nedalo. Teraz je na dôchodku. Podnikateľských ambícií sa ešte celkom nevzdal. Aj keď je skeptický. Cítiť však z neho svet. Vytrhnúť korene a aspoň na čas ich presadiť. To je zatiaľ jediná nádej tých, ktorí si to môžu dovoliť. Ostatní budú aj naďalej, ktovie ako dlho, žiť na území nikoho.

Bratislava sa mi po príchode zdá väčšia a krajšia. Bol som ďaleko.

FOTO - AUTOR