miere ovplyvňuje narastajúca balkanizácia.Maďarsko ochromuje ostrá polarizácia spoločnosti. Kam sa podel „národný konsenzus“, ktorý sa stal na prahu demokracie heslom všetkých politických síl? Dnes sa na jednej strane ocitol FIDESZ, bývalá Strana mladých demokratov, ktorá sa v poslednom čase prezentuje ako Zväz mladých demokratov/Maďarská občianska strana, na druhej strane sú socialisti z Maďarskej socialistickej strany.
Liberáli zo Zväzu slobodných demokratov síce takúto diagnózu odmietajú, ale fakty sú neúprosné: preferencie pre dve najväčšie strany kolíšu v rozpätí 35 až 45 percent, ostatné strany sa pohybujú pod prahom 5 percent.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že maďarská politická scéna je s dvoma veľkými stranami v porovnaní so susedmi najštandardnejšia. Zdanie však klame, politická idyla je skôr virtuálna.
Orbánova Maďarská občianska strana (MOS) je vedúcou silou vládnej koalície. Vládne už tri roky a jej vplyv neustále rastie, čo je v podmienkach postkomunistických krajín raritou. Inde vládnuce strany i koalície rýchlo strácajú popularitu a po voľbách dochádza pravidelne k brutálnej výmene stráže. Koaliční spojenci, Maďarské demokratické fórum, hoci na jeho čele stojí ministerka spravodlivosti a dnes najpopulárnejší politik v krajine, Ibolya Dávidová, má sotva trojpercentnú podporu. Nezávislá strana maďarských maloroľníkov, platforma populistu Józsefa Torgyána, stratila vplyv i podporu kvôli dokázanej korupcii jej vedúcich činiteľov. Orbánovci s koaličnými straničkami nezaobchádzajú partnersky: je to skôr spojenectvo Goliáša s Dávidom. Pokračovanie koaličného spojenectva v tejto zostave je po budúcich voľbách nanajvýš nepravdepodobné.
Oveľa pravdepodobnejším spojencom Orbánovcov po budúcich voľbách sa zdá byť Maďarská strana spravodlivosti a života, ktorú riadi železnou rukou populista a nacionalista István Csurka. Csurka je optimista, uvažuje takto: Orbánova MOS bude chcieť vládnuť aj po budúcich voľbách. Orbán do veľkej krížovej koalície so socialistami nepôjde, aby nemal pri presadzovaní reforiem zviazané ruky. Jazýčkom na váhach sa stane Csurka.
Ak Orbán po aprílových voľbách ponúkne Csurkovi koalíciu, nad Maďarskom sa vynorí prízrak haiderizmu. Csurka je však stará líška. Videl, ako Orbánovci šikovne zdiskreditovali superpopulistu Torgyána, preto chce na politickom trhu zvýšiť svoju hodnotu. Vsadil na nacionalistickú rétoriku (neštíti sa ani antisemitských výpadov) a pod svojou zástavou sa rozhodol zjednotiť vidieckych i mestských nacionalistov.
Socialisti sú v defenzíve
Socialisti, ktorí sú po voľbách v opozícii, sú zarážajúco nepružní. Nedokážu ťažiť z krízy vládnej koalície, prejavujúcej sa škandálmi, roztržkami a politickými prešľapmi. Socialisti sú v defenzíve, lebo po demisii Gyulu Horna nevedia nájsť razantného lídra. László Kovács, bývalý minister zahraničia, je skôr salónnym politikom ako straníckym vodcom. Nehodí sa pre ostrý politický boj. Jeho ľudia na politických kolbištiach s Orbánovcami zväčša prehrávajú.
Z hry o lídra socialistov vypadol aj Miklós Németh, premiér poslednej komunistickej vlády z rokov prelomu. Po návrate z Londýna, kde pôsobil vo vysokej funkcii v Európskej banke pre obnovu a rozvoj, „vypadol z obrazu“. Z Németha sa stal Európan, ktorému sa brutálne pravidlá maďarskej reálnej politiky protivia. Navyše, jeho stranícki druhovia absolútne odmietajú jeho koncepciu prípadnej „krížovej koalície“ s Orbánovcami (po vzore Čechov), hoci jej výhody sú v záverečnej etape pred integráciou do Európy očividné. Socialisti chcú Orbána poraziť, a tak sa do popredia derie opäť starý nezmar, Gyula Horn, človek, ktorý dokáže viesť ostrý politický boj v medziach pravidiel.
Strana, v ktorej je toľko potenciálnych lídrov, stráca pôdu pod nohami. Jej preferencie klesajú aj po šalamúnskom rozhodnutí, že premiérom (po prípadnom víťazstve) sa stane László Medgyessy, niekdajší minister financií vo vládach Németha a Horna.
Budapešť a provincia
Polarizácia maďarskej politickej scény sa nevyostruje iba v rámci nej, ale aj v spoločnosti. Ostrá deliaca čiara oddeľuje „urbanistov“ a „ľudovcov“, presnejšie mešťanov a vidiečanov. Toto rozdelenie nie je rozdelením na sympatizantov ľavice a pravice; jeho podhubie vyrastá z dávnej tradície, ktorá odjakživa rozlišovala delenie na inteligenciu hlavného mesta (zdôrazňujúc jej židovské korene) a na národný prúd. Presnejšie, na jednej strane sa zoskupili sily národné, kresťanské, konzervatívne, „rýdzo maďarské“, na druhej ľavicoví liberáli, neraz obviňovaní z kozmopolitizmu, z toho, že „lámu zdravú chrbticu národa“. Z pohľadu vidieka je Budapešť kozmopolitná, z pohľadu Budapešti je všetko mimo hlavného mesta provincionálne.
Orbánovým politickým učiteľom bol prvý postkomunistický premiér Antall. Práve on presvedčil Orbána, že sa „musí starať“ aj o maďarské menšiny v susednom zahraničí. Antallov rukopis nesie aj nedávno prijatý zákon o zvláštnych právach Maďarov v zahraničí, z ktorého nemali radosť ani v Bruseli. Antallov režijný rukopis nesú aj okázalo oslavované národné sviatky, ktorých pompéznosť opozícia kritizovala ako prejav „panónskeho Disneylandu“ či „gýča povýšeného na štátnu úroveň“.
Opozícii prekáža aj jasný príklon k tradíciám horthyovského Maďarska: procesie, pochody, svätenie zástav, odhaľovanie pamätných tabúľ a pomníkov. Konjunktúru majú národné, v minulosti značne zdiskreditované hodnoty.
Orbán sa zblížil aj s katolíckou cirkvou. Bazilika svätého Štefana je od augusta opäť majetkom cirkvi, pričom miliardové náklady na renováciu sa financujú zo štátnej pokladnice.
Orbán svoju politiku definuje takto: „V najbližších rokoch sa rozhodne, či v Maďarsku obnovíme západné, kresťanské a občianske hodnoty, alebo sa pohrúžime do neutrálneho, hodnôt zbaveného postsocialistického chaosu, v rámci ktorého sa mieša odpudivý koktail konzumného kapitalizmu s najhoršími nešvármi socializmu.“
V Maďarsku sa rozhorel boj o hodnoty. Boj zúri v médiách, bojuje sa aj o médiá. Verejnoprávna televízia (a do istej miery aj štátny rozhlas) sa začína označovať prídavným menom „kráľovská“ a v čoraz väčšej miere slúži vládnucej partokracii. Politický boj sa zrkadlí aj v titulkoch novín – sú buď výrazne provládne, alebo výrazne opozičné. Rovnaké konotácie majú aj komentáre. Vlajkovou loďou Orbánovcov sa stal denník Magyar Nemzet, ktorý prináša dojemné reportáže o osude Maďarov v susedných štátoch, bojuje s komunistami a postkomunistami, ale zapára aj do „prehnitých liberálov“. Vzostup socialistu Lászlóa Medgyessyho okomentoval tento denník takto: „Z komunistického psa nebude národná slanina.“
Skorumpovaní
Hlavnou témou politického boja sa stala korupcia. Minulá vláda doplatila na netransparentnú privatizáciu, Orbánovcov obviňujú z korumpovania opozičných politikov. Orbánovci nezískavajú skrytých spojencov iba peniazmi a výhodami, ale aj sugestívnymi politickými sloganmi.
Za Rákosiho komunizmu platilo: „Kto nejde s nami, je proti nám.“
Kádar to zmiernil: „Kto nejde proti nám, je s nami.“
Orbánova inovácia znie takto: „Kto nejde s nami, ten neexistuje…“
Korupcia podlomila nohy aj populistovi Torgyánovi, po voľbách druhému mužovi štátu. Všetci dnes vedia, že Torgyánovu korupciu zorganizovali a vzápätí odhalili Orbánovci, aby mu zabránili kandidovať za prezidenta.
Torgyán prešiel do protiofenzívy: „Myslel som si, že po víťazstve FIDESZu sa pluralitná demokracia upevní. Namiesto toho máme krvavú diktatúru, ktorá vytvára atmosféru strachu. To, čo dnes robia Orbánovci, by bolo za Kádára nepredstaviteľné.“
Bacil korupcie nakazil najviac Stranu maloroľníkov, ale nevyhol sa ani Orbánovcom. Opozícia zverejnila aféru Orbánovho otca, vlastníka viacerých baní, ktorý podpísal podozrivú dohodu s penzijným fondom Dunaferr. Aféra prerástla do škandálu. Orbánovský „korupčný cirkus“ kritizujú, dokonca na stránkach opozičnej tlače, aj ľudia premiérovho kabinetu, naposledy bývalý minister privatizácie Tamás Suchman.
„Najprv kradli jedni, teraz druhí.“ Taký je názor verejnosti, v ktorej prevláda mienka, že najlepšie je držať sa čím ďalej od veľkej politiky. Prieskumy odhaľujú narastajúcu apatiu občanov, nechuť zúčastniť sa nastávajúcich volieb. Spoločnosť sa začína deliť na „skorumpovaných“ (teda politikov) a tých, ktorí zatiaľ takú šancu nedostali. Kompromitácia celej politickej elity vážne ohrozuje mladú maďarskú demokraciu.
Sociológovia tvrdia, že maďarská spoločnosť sa ocitla v rovnakej situácii ako na sklonku Kádárovej éry: je emocionálne pasívna, morálne ľahostajná, politicky nepružná, akcieneschopná.
Premiér a ostatní
Maďari sú presvedčení, že „tí hore si robia, čo chcú“, a ich ponechali, v marazme postkomunistickej transformácie, svojmu osudu. Orbánov režim je však zatiaľ pevný. Hlavnou črtou maďarskej odrody kancelárskeho systému je skutočnosť, že premiér o všetkom rozhoduje sám. Tak vládol Antall i Horn. Tak vládne aj Orbán a nijako sa tým netají: „Premiér nie je sluhom vlády, vláda slúži premiérovi.“
Orbán je nesporne mimoriadne schopný politik. Stráži si imidž spravodlivého, vypočitateľného politika a horlivého vlastenca. Mimoriadnu pozornosť venuje sociálnej politike: presadil zásady „novej politiky rodiny“, znížil dane mnohodetných rodín, presadil príspevky na výchovu, podporuje verejné školstvo, zavádza kreditný systém pre študentov vysokých škôl, zvýšil najnižšie dôchodky. Ajhľa, maďarský paradox: maďarskí socialisti uskutočnili najtvrdšiu liberálnu reformu v postkomunistickom svete, konzervatívny, ostro protikomunistický tábor vybudoval dômyselnú sociálnu sieť. Nečudo, že Orbána väčšina Maďarov podporuje.
Pozorovatelia chvália aj Orbánov pragmatizmus. Je to však dosť špecifický pragmatizmus. Mladí liberálni ateisti sa zrazu premenili na horlivých kresťanov. Chodia do kostola, zúčastňujú sa na procesiách a na oslavách cirkevných sviatkov. Z búrlivákov sa stali solídni občania, ktorí chcú zjednotiť národ, pravda, s výnimkou politických protivníkov.
Politológovia to zhrnuli: „Maďarsko sa zmenilo zo straníckej na vodcovskú demokraciu.“ Zároveň však lamentujú nad koncentráciou moci a klesajúcim vplyvom parlamentu.
Nie Východ, nie Západ
Sándor Márai, dlhoročný emigrant, ktorého knihy, napísané zväčša v emigrácii, sa stali v dnešnom Maďarsku bestsellermi, vo svojich slávnych Denníkoch kedysi napísal: „Dejiny Maďarov ovplyvňovali odjakživa tri kultúry: západná, východná a balkánska. Západ sa tu uchytil už v dobách svätého Štefana a v habsburskej monarchii sa hlboko zakorenil. Maďarské dejiny však ovplyvnila aj 150 rokov trvajúca nadvláda Turkov a neskôr aj 40 rokov komunizmu sovietskeho razenia.“
Orbánovci dnes presadzujú návrat ku koreňom. Počas Millénia oživili kult prvého kresťanského kráľa a jeho koruny. Štýl spravovania moci však pripomína skôr Balkán ako Západ. V takomto kostýme chce Maďarsko vstúpiť do Európskej únie.
Lajos Bokros, Hornov minister financií, ktorého „balíček opatrení“ spôsobil malý hospodársky zázrak, z funkcie experta Svetovej banky varuje: „Dnes sa rozhoduje o tom, či sa v Maďarsku (i v iných postkomunistických krajinách) etabluje spolarizovaná spoločnosť alebo západoeurópsky model.“
Čo sa týka hospodárstva, Maďari sú na správnej ceste. Latinoamerikanizácia v tejto oblasti napriek korupcii nehrozí. Horšie je to s politikou, ktorá sa viditeľne balkanizuje.
Odkiaľ sa vzali také silné centralistické tendencie, sklon k paternalizmu? Vari preto, že Maďari iný ako paternalistický režim zatiaľ nepoznali? Najprv to bol dlhodobý mierový rozvoj v záhrení habsburskej monarchie, keď sa z Budapešti stalo moderné európske mesto, potom prišiel Horthy, po ňom Kádár. Krátke intermezzá Maďarskej republiky rád (1919), fašistických Šípových krížov (1944) či Rákosiho diktatúry (1947 až 1956) nemožno považovať za dobrú skúsenosť. Dva roky demokracie (1945 až 1947) boli krátke, Maďari sa musia demokracii učiť. Ale ako sa majú priúčať demokracii obyčajní Maďari, keď s ňou majú problémy aj elity?
Je maďarská demokracia ohrozená? Z výskumov amerického Freedom House vyplynulo, že pokiaľ ide o základné kritériá (kvalita demokracie, dodržiavanie zákonov, liberalizácia hospodárstva), v škále od 1 (najvyššia demokracia) až po 7 (diktatúra), sa Maďarsko pohybuje pomerne vysoko, v rozpätí od 1,94 až po 2,50 boda. Varujúce sú však tendencie: vo všetkých troch ukazovateľoch bol v poslednom roku zaznamenaný sklz, v prípade právneho štátu až o pol boda.
V Maďarsku je demokracia. Do diktatúry má ďaleko. Kvalita tejto demokracie sa však zhoršuje. To stojí za zamyslenie, najmä so zreteľom na skutočnosť, že ide o krajinu, ktorú pokladajú za jedného z najvážnejších kandidátov na vstup do Európskej únie.
Autor: BOGDAN GÓRALCZYKGazeta Wyborcza
