„Ako sa voláte?“ prihovoril sa Miloševič servírke, sediac v hale v hlbokom kresle.
Do Ohia priletel len pred chvíľou, takže sa mu ešte nikto príliš nevenoval.
„Odkiaľ ste?“ pokračoval žoviálnym tónom.
Ako píše známy americký diplomat Richard Holbrooke vo svojej knihe Skončiť vojnu, servírka nemala ani len tušenia, že sa jej prihovára jeden z najkrutejších mužov Európy. Ale ani ju nezaujímalo, kto to je. Na vojenskej základni v štáte Ohio boli stále nejakí noví hostia.
„Som Wicky,“ odpovedala s úsmevom.
„Pekné meno, Wicky,“ povedal diktátor dobrou angličtinou s miernym srbským prízvukom.
Objednal si kávu a minerálku, aby sa po dlhom lete trochu prebral. V lietadle si dal aj koňak, aj whisky. Bol vari jediný, kto tam pil. Tudjman mal už zdravotné problémy a Izetbegovič ako moslim nepil vôbec. Okrem nich boli v lietadle diplomati vedení Richardom Holbrookom.
Ktosi položil na stôl hŕbu novín. Miloševič vzal do rúk denník The New York Times. Prvá strana bola spolovice venovaná historickým chvíľam v Daytone. Autor článku chválil americkú nátlakovú diplomaciu, vďaka ktorej sa podarilo dostať za spoločný rokovací stôl troch najvplyvnejších balkánskych politikov. Spomínal sa tam aj návrh na udelenie Nobelovej ceny mieru Richardovi Holbrookovi.
Pod hlavnou správou bol Miloševičov profil.
„Ako môžu niečo také napísať?“ ukazoval na odstavec, kde sa písalo o samovražde jeho rodičov. Najskôr otca – ortodoxného kňaza, neskôr matky – učiteľky.
„Ako im niekto môže dovoliť, aby také hlúposti uverejnili?“
Nemal výhrady proti faktom, aj keď vyzneli pre neho priťažujúco. Rozčuľoval sa najmä nad tým, že niekto dovolil niečo podobné publikovať.
To bolo v novembri roku 1995.
Hard talk s Mirou Markovičovou
O šesť rokov neskôr sedí v pracovni Miry Markovičovej, zronenej, ale hrdej manželky zatknutého diktátora Miloševiča, prominentný žurnalista britskej televízie BBC Tim Sebastian.
Pred sebou má blok papierov s otázkami. V ruke drží pero a keď si posunie stoličku, aby si urobil pohodlie, všimne si, ako si ho oproti sediaca žena prezerá s rozzúreným výrazom v tvári.
Sebastianovi sa podarilo dostať do pracovne donedávna najmocnejšej ženy Srbska, bývalej profesorky marxizmu na Belehradskej univerzite a jednej z vodcov Socialistickej strany, a položiť jej otázky, na ktoré zatiaľ odmietli odpovedať všetci bývalí prominenti nacionalistického režimu v Belehrade.
Tim Sebastian patrí medzi prvotriednych novinárov. Jeho rozhovory s prominentnými osobnosťami sveta pod hlavičkou Hard Talk sú jednými z najsledovanejších.
Rozhovor s Mirou Markovičovou bol však aj pre ostrieľaného novinára nezvyčajnou skúsenosťou. Mira ho totiž počas celého rozhovoru osočovala, nadávala mu do kolonialistov, do bezvýznamného indivídua, ktoré nepozná obsah slova intelektualizmus, sršala nenávisťou a občas sa zdalo, že pred niečím horším než slovami ho uchránila len prítomnosť jeho televízneho štábu.
V určitých momentoch potreboval doslova ochranku.
„Nie ste nikým, som absolútne nad vami, som niekoľkonásobne viac ako vy. A viete prečo? Pretože vravím pravdu,“ kričala po srbsky.
„Pani Markovičová, je mojou povinnosťou ako novinára klásť vám otázky. To je všetko, čo robím, nijako vás neurážam, iba chcem odpovede,“ reagoval Tim pokojne na útoky nacionalistky.
Ponižovanie vydržal a z rozhovoru vyšiel ako víťaz. Mira však stále nevie pochopiť „zradu“ srbského ľudu, ktorý dovolil, aby jej manžel skončil v rukách medzinárodného tribunálu zriadeného na súdenie zločinov v bývalej Juhoslávii.
Markovičová obviňuje Západ z rozpútania krvavej vojny na Balkáne, za etnické čistky nesú podľa nej zodpovednosť tiež akési západné komandá, a nie zabijaci poslaní do terénu Miloševičom, Karadžičom či Mladičom. Aj znásilňovanie chorvátskych a albánskych moslimských žien a dievčat, aj vraždenie – to všetko vraj nepáchali sluhovia jej manžela, ale Západ.
„My nesieme iba malú zodpovednosť za to, čo sa dialo.“
Na Sebastianovu otázku, aby sa vyjadrila k správe, že jej manžel nechal v mraziarenských autách prevážať pozabíjaných Albáncov z Kosova do Srbska, aby mŕtvoly neobjavili medzinárodné tímy vyšetrovateľov, reagovala nepríčetne a div že neobvinila z protisrbského sprisahania celý svet.
Jej manžel vraj bude napriek všetkému napokon víťazom dejín, lebo nikto neurobil toľko dobra pre srbský národ ako on.
„Slobo je synonymom bojovníka za slobodu!“ kričala ako na manifestácii.
Z novinárových otázok bola zhnusená.
„Pozvala som vás do ústredia mojej strany a vy ste sa to tu pokúsili zmeniť na policajnú stanicu a sám sa tvárite ako policajt. Ste nikto, nesprávate sa ako muž,“ zakričala na záver a prudko vyskočila z kresla, do ktorého si sadala, aby poskytla interview. Ale nezvládla ho. Nezvládla pravdu, ktorá zaznievala z otázok.
Ako povedala, pre ňu existuje iba jediný muž. Ten je však v ďalekom Haagu, kde ho môže síce navštevovať, ale nechápe, prečo nie je s ňou v Belehrade.
Ale aj jej osud sa môže zmeniť. Viacerí belehradskí politici sa už prihovárajú za jej zatknutie a vyšetrovanie.
V rozhovore odmietla potvrdiť, že ona sama bola inšpiračnou zákulisnou figúrkou mocenského aparátu, ktorý tlačil Slobodana do etnických čistiek. Odmietla aj výpovede priateľov, že by bola čo len raz napísala pre Sloba zlostný a nenávistný prejav plný nacionalistických vyhrážok.
Chcela vraj byť iba dobrou manželkou úspešného muža.
Celý svet sa pozerá na Dayton
„Celý svet sa pozerá na nás. Sem, na Dayton, v štáte Ohio.“
Týmito slovami sa 1. novembra 1995 prihovoril vtedajší americký minister zahraničia Warren Christopher rokovacím tímom všetkých delegácií. Holbrooke ho upozornil, že cez noc sa stanoviská všetkých troch balkánskych politikov vyostrili. Tlak bolo treba zmierniť a získať aspoň dočasného „spojenca“.
Stal sa ním Miloševič. Christopher totiž navrhol, že sankcie Západu voči jeho vláde sa zmiernia, ak bude nie ústupčivý, ale ak sa bude počas mierovej konferencie krotiť a správať slušne, a nie arogantne, ako to mal vo zvyku.
O šesť rokov neskôr však Mira Markovičová vraví, že jej Sloba pritlačili. Keby vraj na neho netlačili, mohlo byť všetko ináč. To znamená bez Daytonskej dohody, bez prvého kroku k mieru na Balkáne.
Hoci tejto dohode možno všeličo vytýkať (napríklad, že jej výsledkom sú dva čudné štátne celky – Federácia Bosny a Hercegoviny ako moslimsko-chorvátskej aliancie a Republika srbská, že tam vládnu chaotické „hospodárske“ pomery), faktom zostáva, že nič lepšieho sa vtedy podľa všetkého dosiahnuť nedalo.
V Daytone však dostal Miloševič šancu. V Daytone sa diplomaticky zabudlo na jeho podiel na zločinoch.
Lenže nepochopil to a neskôr dohodu vypovedal. Stala sa pre neho bezcenným zdrapom papiera a on sa rozhodol pokračovať v politike etnických čistiek v Kosove.
Zabudol na špecifický bezpečnostný výsledok Daytonu: na rozmiestnenie 32-tisícovej armády NATO na území bývalej Bosny.
Zabudol aj na prítomnosť amerických ozbrojených síl na základniach v Taliansku, Nemecku, vo Veľkej Británii a na plávajúce lietadlové lode v Stredozemnom mori.
Alebo si myslel, že sa na neho už zabudlo a s kosovskými Albáncami naloží, ako sa mu zachce.
Skúsil to.
Po čase ho prišiel navštíviť Richard Holbrooke, s ktorým sa poznali osobne. Holbrookova priateľská rada mala jasný podtext: ak sa srbská armáda nestiahne z Kosova, ak bude pokračovať v likvidovaní kosovských Albáncov, Amerika použije silu. Neveril.
Ale stalo sa. Americké bombardéry nad Kosovom a Srbskom prinútili po 78 dňoch diktátora ustúpiť.
Nakoniec sa aj Srbom, ktorí Miloševičovi verili, otvorili oči. Pred vyše rokom prehral vo voľbách a prišiel o moc.
A v júni tohto roku sa dostal do medzinárodnej väznice v holandskom Haagu.
Väzeň s kravatou
Je pondelok 29. októbra roku 2001. Do súdnej siene haagského tribunálu vstupuje väzeň obvinený zo zločinov proti ľudskosti a pre podozrenie z genocídy. Má na sebe sivý oblek, belasú košeľu a kravatu v srbských farbách. Tú si dá vždy, keď ide do zvláštnej spoločnosti. Sadá si na vyhradené miesto a od strážnika si nechá naliať kávu. Pokojne ju popíja, ale keď začne sudca Richard May čítať nové obvinenia zo zodpovednosti za zločiny srbských jednotiek v Kosove, rozšírené o sexuálne útoky, a údaj o počte Albáncov deportovaných z Kosova, ktorý sa zvyšuje až na osemstotisíc osôb, väzeň vyskočí a protestuje výkrikmi v srbštine.
A potom arogantne vyhlási: „Opovrhujem týmto tribunálom. Ide o nelegitímne zaujatú inštitúciu, ktorá predkladá vyfabrikované obvinenia.“
K jeho správaniu sa vyjadrila hlavná žalobkyňa Carla Del Ponteová: „Ľudia nechcú pochopiť, že tento tribunál bol zriadený explicitne na to, aby urobil koniec beztrestnosti mocných ľudí, šéfov štátov.
Miloševič má na svojej strane málokoho. Jediná osoba, ktorá stále verí, že nič zlého nespáchal, je jeho manželka. Mira Markovičová však zanevrela na svoj národ, lebo ten 26. júna tohto roku dovolil, aby sa veľkého vodcu Srbska zmocnili zahraničné sily a Srbom ho ukradli.
MICHAL HAVRAN
