Začiatkom septembra, ešte pred teroristickým útokom na Washington a New York, sa na nórskej univerzite v Tromsoe stretli spisovatelia zo štátov, ktoré už celé roky či desaťročia sužujú konflikty: predseda palestínskeho zväzu literátov Izzat Ghazzáwí, Jospeh O‘Connor z Írska, Bogomil Guzel z Macedónska, Aleksander Hemon zo Sarajeva, dnes žijúci v Chicagu, André Brink z Juhoafrickej republiky, Helen Epsteinová, ktorá v Amerike zaviedla pojem deti holokaustu (ľudia, ktorí skúmajú tragickú minulosť svojich rodičov), Hwangk Sok-Yong z Južnej Kórey, ktorý kvôli aktivitám zameraným na spojenie oboch Kóreí strávil mnoho rokov vo väzení, Jevgenij Jevtušenko, Stefan Heym a izraelský spisovateľ Amos Oz.Amos Oz vystúpil s referátom o fanatizme.
„Stretol som sa už s toľkými obmenami fanatizmu, že sa považujem za experta v disciplíne porovnávacieho fanatizmu. Dobre poznám židovský fanatizmus. Prvé slová, ktoré ma naučili, boli: British, go home! (Oz sa narodil v roku 1939 v Palestíne, ktorá bola vtedy britskou kolóniou). Už vtedy upozornili izraelskí lekári na psychickú poruchu, ktorú nazvali jeruzalemským syndrómom. V tomto meste niečo spôsobuje, že normálni ľudia, keď sem zavítajú, okamžite pocítia potrebu niekoho ukrižovať, alebo sa nechať ukrižovať, najlepšie jedno i druhé. Je to lokálna tradícia.“
Podľa Oza je fanatik osoba, ktorá je presvedčená, že vlastní univerzálny recept, ktorý si musia osvojiť všetci. Tým sa stanú buď kandidátmi konverzie, alebo naopak, smrteľnými nepriateľmi, ktorých obrátiť nemožno.
„Zvykli sme si spájať fanatizmus s krajnými ideológiami, lenže to je blud. Fanatikom môže byť aj vegetarián, ktorý ma dokáže zožrať za surova kvôli tomu, lebo jem aj mäso; nefajčiar, ktorí je hotový upáliť ma kvôli tomu, že fajčím; obranca mieru, ktorý kvôli obrane mieru dokáže vyvolať svetovú vojnu. Ak ste pri načúvaní mojich slov pocítili túžbu vyliečiť všetkých ľudí sveta z fanatizmu, majte sa na pozore! Toto pokušenie môže byť príznakom toho, že sa sami stávate fanatikom antifanatizmu.“
Oz povedal: „Teroristi nie sú vyznávačmi islamu, ale fanatikmi. A fanatici sú nebezpeční, bez ohľadu na to, akú ideológiu vyznávajú.“
Položili sme mu niekoľko otázok:
Na konferencii sa niekoľkokrát ozval názor, že už zo samotného faktu, že je niekto spisovateľom, automaticky vyplýva fakt, že bojuje za mier. To predsa nie je pravda. Čo si o tom myslíte vy?
V Izraeli podporujú mierové riešenia všetci spisovatelia. To je prejav veľkej tradície, príznačnej pre západnú Európu. Iste ste si všimli, že vo východnej Európe ani v Rusku to tak nie je, pretože najlepší básnici a spisovatelia, aj u vás, v Poľsku, sú neraz zaťatými šovinistami. Lenže negeneralizujme: počuli sme Izzata Ghazzáwího, predsedu palestínskeho zväzu spisovateľov. Voči jeho vystúpeniu nemám ani najmenšiu pripomienku, komentár či výčitku. Hlboko, úctivo sa mu klaniam. Spisovateľ, najmä prozaik, má dôvod byť človekom mieru. Empatia, schopnosť vciťovať sa, je jeho profesionalitou. Prozaik je človek, ktorý vypije šálku kávy, a potom sa pokúša myslieť ako niekto iný. Takto si zarábame na chlieb, vteľujúc sa do iných ľudí. Vciťujem sa do toho, ako vnímajú život starí, mladí, zločinci, násilníci či obludy v ľudskej koži, v každom prípade ľudia, ktorí sú celkom iní ako ja. Morálnou povinnosťou izraelského spisovateľa je klásť si otázku: Ako by som rozmýšľal, keby som bol Palestínčanom?
Spisovateľ sa niekedy vteľuje do inej postavy, aby ju zosmiešnil, skompromitoval pohnútky jej konania. Napísali ste novelu Oneskorená láska, ktorá zosmiešňuje izraelského „jastraba“, staršieho politického činiteľa, ktorý obsedantne verí v existenciu protižidovských sprisahaní. Vykreslili ste ho ako blázna. Pritom ten človek môže mať svojím spôsobom pravdu.
Bezpochyby! Pletiete si však dve veci. Človek môže byť smiešny a mať zároveň pravdu. To sa nevylučuje. Veľmi často sa stáva, že ľudia, ktorí majú pravdu, sú smiešni. Vychádzate z predpokladu, že keď má niekto pravdu, automaticky je obdarený talentom herca, ktorý rozpráva rozumne a presvedčivo. To sa však stáva iba zriedka. Pravdu musíte hľadať často medzi bláznami a čudákmi. Len si vybavte prorokov a ich bizarné odevy či frizúry. Nie sú vari smiešni? A predsa majú pravdu. Keď som tú novelu písal, chcel som znázorniť paranoju, špecificky židovskú formu neurózy, ale nikdy som nemal v úmysle predstaviť svojho hrdinu ako hlupáka. V najlepšom prípade ho možno považovať za obdobu ruských „jurodivých“. Naozaj, správa sa ako jurodivý Žid.
Dokážete sa vteliť aj do duše Palestíncov a pochopiť, prečo nesúhlasia s mierovým riešením?
Všetci účastníci konfliktu dobre vedia, že má iba jediné riešenie: musia vzniknúť dva štáty. Izrael a Palestína. Keby ste urobili výskum medzi obyvateľmi Blízkeho východu a opýtali sa: „Ako sa to, podľa vás, skončí?“, myslím si, že 80 až 90 percent by povedalo, že vzniknú dva štáty. Zdôrazňujem, otázka by nemala byť postavená tak, aké riešenie by považovali za spravodlivé či najlepšie pre nich samých. Mala by to byť lakonická otázka: „Ako sa to skončí?“ Všetci už poznajú odpoveď, ale málokomu sa pozdáva. Palestínci sa ťažko zmieria s tým, že dostanú oveľa menej, ako by dostali na striebornom podnose v roku 1948, keby v tom čase boli ochotní viesť dialóg. Židia iba ťažko pristanú na to, že dostanú teraz oveľa menej, akoby dostali, tiež na striebornom podnose, v roku 1967, keby neboli takí arogantní a krátkozrakí. V Izraeli žije 5 miliónov Židov a 4 milióny Palestíncov, ktorí nikdy nebudú žiť ako šťastná rodina. Jediným východiskom je rozvod. Taký rozvod, po ktorom všetci ostanú v tom istom dome, ale pokúsia sa ho prebudovať tak, aby v ňom mohli žiť dve rodiny.
Také rozdelenie nebude ľahké. Palestínci už teraz nemajú na svojom území prácu.
Bude to bolestné rozdelenie. Nebude to začiatok lepšieho sveta, skôr prebudenie sa z anestéziologického spánku po amputácii. Najbližším krokom by malo byť medzinárodné úsilie, snaha vytvoriť ekonomickú infraštruktúru, ktorá umožní obom stranám zvládnuť dôsledky rozdelenia. Napokon, hovoríme o dvoch malých národoch. To nie je Rusko ani Juhoslávia, ale Izrael a Palestína. Som presvedčený, že palestínsky štát sa už krátko po rozdelení stane najrozvinutejším štátom arabského sveta. Nebude to raj na zemi, ale rozumné riešenie. Problémy s palestínskym konfliktom nevyplývajú z nedostatku rozumných riešení, pretože riešenie poznáme už dávno. Problém je v tom, ako o tom presvedčiť obe strany. Môj priateľ Ghazzáwí to vystihol presne: obe strany by mali zo seba striasť vzájomný strach, čo predpokladá, že by sa už nemali navzájom strašiť. Naozaj: ani my, ani Palestínci nechceme vedieť, čím druhá strana naozaj je. Palestínci nechcú vedieť, že Židia sú skupinou napoly hysterických utečencov, ktorí nemajú, okrem tohto kúska zeme nič na celom svete. A my zasa nechceme vidieť v Palestíncoch národ, ktorý celé stáročia znášal zo strany európskych kolonizátorov najrozličnejšie ústrky a príkoria a naše správanie vníma ako pokračovanie tej istej politiky.
Keď sa človek pozerá na Shakespearovho Otella, vie, ako sa hra skončí: Otello zaškrtí Desdemonu. To nevinné dievča robí najrozličnejšie chyby. Človek by najradšej z hľadiska zakričal: Zabije ťa, povedz mu konečne, čo si urobila s tou prekliatou šatôčkou, jednoducho mu to povedz! To isté sa deje tu. Rozumný plán môže byť iba jeden. Treba rozdeliť Izrael na dva štáty s dvoma hlavnými mestami v dvoch častiach Jeruzalema. To však predpokladá kompromisné riešenie otázky svätých miest v strede mesta. Z palestínskych území treba odsunúť židovských osadníkov a zároveň vytvoriť garancie, že Palestínci nebudú hľadať podporu v arabských mocnostiach. Všetci vedia, že raz sa to presne takto skončí, napriek tomu všetci robíme tie isté chyby ako Desdemona. To je také frustrujúce, že človek by najradšej chodil po uliciach a kričal: Šatôčka! Šatôčka!
Musíme pochopiť, že štyri milióny Palestíncov z Izraelu neodídu, že nebudú donekonečna znášať našu okupáciu a prenasledovania. Palestínci zasa musia pochopiť, že Izrael nie je putovnou výstavou, ktorá sa po ich ultimáte zbalí, aby svojich sedem sliviek rozbalila kdesi inde – v Austrálii či Afrike. Toto dnes nechápu naozaj už iba fanatici, zelóti a fundamentalisti, ktorí sa kŕmia svojimi apokalyptickými proroctvami.
Toto je program izraelských „holubov“?
Byť „holubom“ v Izraeli neznamená, že ustúpime pred každou požiadavkou Palestíncov. V Južnej Afrike to bolo jednoduchšie. Apartheid bolo treba odstrániť a bodka. Na jeho obranu nebolo možné povedať ani slovo. Svetová verejná mienka chce mať o situácii jasný obraz: presvedčiť sa o tom, kto sú „good guys“ a kto sú „bed guys“, a tých zlých jednoducho zo scény odstrániť. Tu by však takéto rozdelenie nemalo zmysel. Blízky východ nie je western s dobrými a zlými chlapcami. Je to tragédia v doslovnom zmysle tohto slova. Rovnako ako v gréckej tragédii aj tu má každá strana konfliktu svoju hlboko zdôvodnenú pravdu.
Čo znamená v Izraeli byť „jastrabom“?
Izraelský jastrab hovorí: Nijaký mierový plán nemá zmysel, pretože cieľom Palestíncov je vymazanie Izraelu z mapy sveta. Každý kompromis bude pre nich iba ďalším krokom na ceste k dosiahnutiu tohto cieľa. Po splnení jednej požiadavky vyrukujú s ďalšou. Ak im vydáme Západný breh, bude to pre nich povzbudením do ďalšej ofenzívy. Problém palestínskej iredenty je nevykoreniteľný, bez ohľadu na to, aké ústupky bude Izrael ochotný urobiť. Najlepším riešením je teda nerobiť nijaké ústupky. Približne takto argumentujú racionálni jastrabi. Nesmieme však zabúdať, že existujú aj iracionálni jastrabi, ktorí sú presvedčení, že Židia sú Bohom vyvolený národ, takže si môžu dovoliť robiť veci, na ktoré iní nemajú právo. S takými sa neoplatí diskutovať.
Myslíte si, že pravdu majú racionálni jastrabi?
Akože? Túto hypotézu nemôže zavrhnúť nikto so zdravým úsudkom. Nepochybne, mierový proces nesie isté riziko. Môže sa ukázať, že Palestínci si naozaj neželajú mier a kompromis, ale rozhodnú sa Izraelu pomstiť. Takéto riziko pripúšťam, nechcem ho zľahčovať. Zakaždým, keď hovorím s jastrabmi, zdôrazňujem: Máte pravdu, takéto riziko existuje. Ale tam, kde je riziko, je aj nádej. Udržiavať doterajšie status quo však zaručene vyústi do katastrofy. Ak budeme pokračovať v politike okupácie, diskriminácie, kolonizácie, vydláždime cestu k zániku Izraela. Ak odovzdáme Západný breh a Gazu, púšťame sa do rizika. Lepšie je však podstúpiť riziko, ako pochodovať smerom k priepasti.
GAZETA WYBORCZA
