Keď sa sympatickej a čulej Sidónii Hankerovej, ktorá žije v domove dôchodcov v Bojniciach, opýtate, kedy sa narodila, so smiechom odpovie, že je stará ako októbrová revolúcia, a preto má takého výbojného ducha. Aj pre svoju večnú veselosť patrí u detí z detského domova k obľúbeným starenkám. Spolu s Katarínou Mečiarovou, Máriou Mikovou a ďalšími obyvateľmi rozprávajú skutočným sirotám, sirotám žijúcich rodičov, príbehy z detstva, rozprávky, pletú im papučky a skladajú plienky.

Projekt, aký začali pred dvoma rokmi v Bojniciach, nemá nielen na Slovensku, ale ani v Európe obdobu. Detský domov i domov dôchodcov zastrešuje Centrum sociálnej pomoci. Jeho riaditeľ MUDr. Marián Šimko kdesi zistil, že podobné zariadenie so spolužitím dôchodcov a detí majú vo Francúzsku, ale skontaktovať sa im nepodarilo ani cez internet.

„Domov dôchodcov a detský domov existovali vedľa seba už dlhšie, no ako dva samostatné celky. Pred dvoma rokmi sme sa pokúsili o zdanlivo nemožné a oba subjekty sme spojili. Predtým mávali deti so starkými skôr sporadické spoločné akcie ako Deň matiek, Deň detí, Mikuláša a podobne. Od projektu sme očakávali hlavne pozitívny vplyv pri odstraňovaní citovej deprivácie detí z domova, citové obohatenie týchto dvoch odlišných vekových skupín, plnohodnotné využitie jesene života pre starkých,“ hovorí M. Šimka.

Deti prijali projekt celkom spontánne. U starých ľudí to bolo o niečo ťažšie. Niektorí boli získanými vnúčatami doslova nadšení, iní už chceli mať na staré kolená od detského plaču pokoj. Spolužitie je však založené na absolútnej dobrovoľnosti. Deťom sa venujú tí dôchodcovia, ktorým to robí radosť. Prechádzajú sa s nimi po záhrade, hrajú sa, sem-tam povozia batoľa po ulici v kočiari.

Okrem množstva výhod, ktoré projekt už preukázateľne priniesol, počítali aj s problémami. Napríklad s určitým narušením pohodlia pre starších obyvateľov či so silnými až patologickými väzbami medzi dieťaťom a starým človekom. Našťastie, toto druhé riziko sa zatiaľ nepotvrdilo.

„Ja som pri tých deťoch doslova omladla. Prídu za mnou a chcú sa rozprávať. Vedia, že si na ne vždy nájdem čas. A ja som šťastná, že ma niekto takto potrebuje. Nemyslím na svoje choroby a mám pre koho žiť,“ hovorí 82-ročná Katarína Mečiarová, rodáčka z Budapešti.

KVETA FAJČÍKOVÁ