Ak človek dospeje k poznaniu, že pre tých, čo čakajú od hudby aj čosi viac než len neustále obohrávanie Madonn, Backstreetboysov alebo Spearsových, dnes už pomaly v médiách niet šance, a pri akceptovaní tejto premisy sa zmieri s tým, že za inou hudbou musí ísť niekam inam. Zmieri sa aj s tým, že ju bude nachádzať na menej tradičných miestach - v pivárňach, kluboch alebo dokonca na prehliadke filmov o cestovaní. Náhodní návštevníci, ktorí možno nedopatrením zablúdili na záver prehliadky Tourfilm 2001, ale aj znalci, ktorí išli naisto, určite vedia, o kom je reč. Koncert rakúskeho gitaristu PETRA RATZENBECKA bol v kontexte filmovej prehliadky možno naozaj trochu atypickým, určite však vynikajúcim zážitkom.

Mr. Fingerpicking

Mr. Fingerpicking Peter Ratzenbeck - tak znie neoficiálne označenie tohto rakúskeho predstaviteľa bluesovej, ragtimovej a folkovej hudby, na ktoré je určite právom hrdý. Fingerpicking je totiž náročný spôsob gitarovej hry, pri ktorom palec pravej ruky na basových strunách vytvára pravidelne tepajúcu basovú linku, kým ukazovák, prostredník a prstenník nezávisle od basového spodku vybrnkávajú melódiu a akordy. Opis znie trochu komplikovane, ale samotné hranie je ešte komplikovanejšie. Zato výsledok je mimoriadne efektný a nezasvätený poslucháč má pocit, akoby súčasne hrali dve gitary, každá svoj vlastný part.

Počas dvadsiatich rokov pôsobenia na folkovej scéne si P. Ratzenbeck vyslúžil aj iné uznanie. „Rakúšan s írskou dušou,“ takto začínal renomovaný časopis britský Folk Roots recenziu jedného z jeho albumov. „Jeho hra je bezodná lagúna trblietavých akustických lahôdok s výraznou keltskou príchuťou,“ prízvukuje iný ostrovný magazín. Ak si inak rezervovaní Briti dovolia až takýto úlet, asi majú na to svoje dôvody. A tie sú zrejmé nielen výberom hudby - tradicionály, skladby legendárneho slepého írskeho skladateľa a harfistu Turlogha O‘Carolana (1670 - 1738) i vlastné skladby - ale aj spoluhráčmi zvučných mien Andym Irvinom a Colinom Wilkiem, ktorí si účasť na cudzích projektoch inak veľmi starostlivo vyberajú.

Kvôli perfekcionizmu obetoval spev

Ratzenbeckova hra nemá nič spoločného so strojovou precíznosťou, naopak je neobyčajne rozmanitá v náladách, odtieňoch farieb. Zámerne si volí pestrosť a kontrasty, a preto označiť ho len za ragtimového (bluesového, folkového) gitaristu by znamenalo zredukovanie celého spektra len na jednu zložku. Jedna skladba je čisté blues, iné vychádza z renesančnej hudby, v ďalšej kompozícii použije slide alebo bottleneck, a na záver bloku, len tak pre spestrenie, prihodí zmes beatlesoviek v ragtimovej úprave.

Gitarová zručnosť a vynikajúca prstová technika sú len jedným z dôvodov, prečo prevažnú väčšinu Ratzenbeckovho repertoáru tvoria inštrumentálne skladby. Tým druhým je precíznosť, až perfekcionizmus, ktorý je inak pre folkových gitaristov nie celkom typickým javom. „Prvý album som celý nahral za osem hodín,“ hovorí Ratzenbeck. A lakonicky dodáva: „A aj podľa toho vyzeral. Dnes za osem hodín nahrám maximálne dve či tri skladby. Záleží mi na tom, aby nahrávka mala správnu náladu, vyváženosť medzi feelingom a technickou dokonalosťou.“ A práve spomínaný perfekcionizmus je dôvodom, prečo sa v jeho repertoári objavujú spievané skladby len ojedinele. „Vždy mám pocit, že môj hlas akosi nedrží krok s mojou gitarovou technikou,“ s nadhľadom konštatuje. „Na koncerte sa to však dá akceptovať, takže obvykle zaradím tri či štyri pesničky ako osvieženie.“

Má show vo folku miesto?

Koncert, ktorý Peter Ratzenbeck odohral v rámci už spomínanej prehliadky Tourfilm 2001, potvrdil všetko, to písali renomované časopisy a kritici od žánrovo vyhranených britských Folk Roots a Fingerstyle (USA) až po denníky, akým je napríklad Frankfurter Allgemeine Zeitung. Mr. Fingerpicking Ratzenbeck s pomocou dvoch akustických gitár a s nepatrným príspevkom ozvučovacej techniky premenil trochu neosobný prednáškový salónik hotela Danubia na príjemné koncertné posedenie so starým známym. Ako to už vo folku býva zvykom, Ratzenbeck veľa hral, občas spieval a prestávky medzi pesničkami vypĺňal rozprávaním. Neustále prelaďovanie gitár malo tiež svoj dôvod, pretože používa až šestnásť rôznych ladení (na ilustráciu: drvivá väčšina gitaristov si vystačí s klasickým ladením a ešte aj s tým občas máva problémy).

Folk, pop, klasika, ragtime, swing, country, blues i alpský folklór - všetko malo svoje miesto a opodstatnenie. A keď jednu zo skladieb odohral v úplnej tme a blikanie svetielok zosilňovačov dokresľovalo atmosféru nočného letu, scéna bola len ďalším z možných príspevkov do diskusie na tému: „Má show vo folku miesto?“ Má, ak sa to vie.

MILOŠ JANOUŠEK

(Autor je publicista a folkový spevák)