Radikálnym prechodom k elektrickej improvizovanej hudbe, ktorú kritici nazvali džezrockom či fusion, definitívne uzavrel svoju tvorbu. V očiach staromilcov sa dostal do večnosti a, čo bolo pre neho oveľa príjemnejšie, získal si slávu dosahujúcu priamo rockové dimenzie. Míľniky sa povedia po anglicky (aké príznačné) milestones - a jedným z nich bol album Bitches Brew (1969), ktorý definoval džezrockový idióm. Po ňom sa začala hektická éra, v ktorej vychrlil s pomocou svojich hviezdnych spoluhráčov (a aj povzbudzovacích psychotropných prostriedkov) niekoľko štúdiových a hlavne živých albumov.
Archívy odkrývajú tajomstvá a stále sa nájdu nahrávky, ktoré ešte neuzreli svetlo laserov v CD prehrávačoch. Premiéru po 31 rokoch má aj koncert zo 7. marca 1970, v ktorom Davis hrá s podstatnou časťou zostavy z Bitches Brew. Z každého zúčastneného hudobníka sa neskôr stal líder veľkého formátu (Wayne Shorter - saxofóny, Chick Corea - elektrický klavír, Dave Holland - kontrabas a basgitara, Jack DeJohnette - bicie, Airto Moreira - perkusie).
Je to typická davisovská jazda z tých čias: hutná, hustá hudba, ktorú kapelník energicky a mužne mieša do nečakaných vírov. Lyrik trúbky Davis tu bol vo svojom asi najmužnejšom období. V tomto improvizovaní s pevnými kontúrami cítiť - ako vždy v Davisovej hudbe - opojný pocit hľadania. Nie je to však zúfalé zháňanie niečoho, o čom nemáme ani šajnu, kde by mohlo byť, ale dobrodružná výprava chlapov, ktorí v zásade vedia, kam idú. Zvuk je primeraný, elektrický klavír chrchľavý, ako sa na to obdobie patrí, rytmika rozkošatená a nespútaná. Mne na týchto nahrávkach chýba gitara Johna McLaughlina, ktorý sa o čaro Bitches Brew a ďalších nahrávok zaslúžil levím podielom. V každom prípade je toto dvojité CD vzácnym príspevkom do davisovského archívu.
Druhé CD je trochu znepokojivé, lebo veští veľké veci a mohutný nápor na peňaženky: na legendárnom džezovom festivale v Montreux vystúpil Miles Davis v rokoch 1973 - 1991 desaťkrát a v roku 2002 vyjdú tieto nahrávky kompletne na desiatich CD v boxe. Aby sme sa mali na čo tešiť, vychádza sampler - výber ôsmich skladieb, ktoré hral od roku 1973 do roku 1990.
Vzhľadom na to, že davisovské koncerty z osemdesiatych rokov nie sú zachytené na mnohých nahrávkach, ide (a hlavne pôjde) o mimoriadne vzácny materiál. Okrem tradičných Davisových spoluhráčov (gitarista John Scofield, saxofonisti Bob Berg, Kenny Garrett) tu nájdeme aj ľudí, ktorých účasť na oficiálnych nahrávkach je veľmi vzácna, ako gitarista Robben Ford či saxofonista David Sanborn.
Napriek tomu, že jednotlivé tracky pochádzajú z rôznych období, naznačujú cestu, akú Davis prešiel vo svojej „rockovej“ ôsmej dekáde, keď už nebol až taký strhujúci inovátor - dotyk génia je však všadeprítomný.
Autor: MARIÁN JASLOVSKÝ(Autor je zástupca šéfredaktora internetového magazínu www.inzine.sk)
