Pôsobenie na divadelnom javisku je jav veľmi efemérny, čo je paradoxné práve preto, že ide o účinkovanie verejné, všeobecne viditeľné, atraktívne. Život herca na scéne sa často dostáva do rozporu s jeho životom súkromným; kým v prvom prípade hrá, lebo sa mu chce, v druhom žije, lebo musí.

Aj toto bol jeden z motívov vzniku knihy Viery Kubenkovej-Kusej S divadlom a bez divadla (ROAD, Bratislava 2001). Autorka pôsobila v rokoch 1944 - 1949 v Slovenskom komornom divadle v Martine, 1952 - 1954 na Novej scéne v Bratislave a odvtedy sa venovala výlučne rodine, hoci s oblasťou kultúry koexistovala naďalej, lebo jej manželom bol literárny historik a kritik Ivan Kusý (1921 - 2000).

Kubenkovej spomienky sa viažu predovšetkým na Martin, kde sa narodila a kde začínala aj divadelnú kariéru najprv v ochotníckych súboroch, potom ako profesionálka, ktorá sa vypracovala na výrazný herecký typ. Z každého riadku cítiť, že divadlom bola doslova posadnutá, bola to ozajstná vášeň, ktorú neskôr nestlmilo ani manželstvo a materstvo, no stroskotala na nežičlivých bratislavských pomeroch. Kniha preto vyznieva aj ako obžaloba inštitúcií a jednotlivcov.

Na rozdiel od českých hercov, ktorí povydávali už celý rad memoárových kníh, kde dominujú predovšetkým rozličné vtipné i menej vtipné príhody z javiskového a zákulisného diania, Kubenková nenapísala nijaké anekdotárium, ale do istej miery dejiny martinského divadla; sama sa nikde nevytŕča do popredia, hoci, pochopiteľne, hovorí aj o sebe, svojich snoch a túžbách. Jej zámerom však bolo vydať svedectvo o celom kultúrnom prostredí provinčného mesta, a to čo najautentickejšie, pripomínajúce svojím detailizmom kroniku.

Svedomito uvádza mená všetkých účinkujúcich vo všetkých hrách, eviduje prichádzajúcich a odchádzajúcich hercov, charakterizuje ich, načrtáva aj politickú situáciu všeobecne a v Matici slovenskej (kde pracovala) zvlášť, veľa miesta venuje svojej účasti v SNP a účinkovaniu v Slobodnom slovenskom vysielači roku 1944, opisuje stretnutia so známymi ľuďmi (Karvaš, Bazovský, Bagar, Hejná a podobne).

Kniha je členená na krátke kapitoly, kde sa pertraktuje ten-ktorý problém, rozoberá tá-ktorá udalosť alebo osobnosť. Nijaké tirády, vecné konštatovania, strohý štýl. V protiklade k tomu rušivo pôsobí autorkina mánia zdrobňovať krstné mená. Takisto neviem pochopiť, prečo bez akéhokoľvek komentára spomína svoje účinkovanie v Kákošovej hre o mladom Stalinovi Chlapec z Gori (1954), ba dokonca uvádza veľký úryvok z pochvalnej recenzie tejto inscenácie. Všade inde totiž prejavila potrebný kritický odstup.

Napriek tomu, že martinský divadelný život oných rokov už zmapoval Ivan Turzo, predstavuje kniha cenný dobový ľudský dokument.