Newyorčan, milovník Paríža, vysneného mesta maliarov a básnikov, príde do Francúzska, aby ten pôvab umeleckého kvasu konečne videl na vlastné oči. Nájde len sídliskovú realitu televízorov a na uliciach, ktoré portértoval Monet, skanzen pre turistov. Román Cesta do Francúzska francúzskeho spisovateľa BENOITA DUTEURTRA (1960) získal pred niekoľkými dňami prestížnu Cenu Médicis.

Duteurtre, odchovanec a obľúbený žiak Samuela Becketta, má za sebou desať úspešných kníh. Okrem písania prózy je zavedeným esejistom a hudobným publicistom, ktorý aj niekedy sám hrá jazz.

Slávu mu prvýkrát priniesol román Tout doit disparaitre, ktorý v češtine vyšiel vlani pod titulom Totální výprodej. Román sa zaoberá podstatou francúzskej hudobnej publicistiky a hudobnej prevádzky, ktorú tvorí nestála zlúčenina intríg. Tým, čo sa tu musí totálne rozpredať, sú posledné zvyšky z dedičstva tradícií, ktoré kultúrnej veľmoci ešte zostali ležať na sklade. Kniha vzbudila veľké škrípanie zubov. Priniesla však autorovi napríklad priateľstvo Milana Kunderu, ktorý sa odvtedy stal jeho fanúšikom. Do češtiny sa pripravuje aj vydanie ďalšieho titulu Divný čas, ktorému Francúzska akadémia odhlasovala Cenu za román.

Duteurtre nedávno spolu s niektorými ďalšími francúzskymi autormi absolvoval cestu za českými čitateľmi. Tú cestu mu naplánoval Kundera. Na pôde Karlovej univerzity sa teda Benoit Duteurtre zhováral s novinármi a publikom a odpovedal, okrem iných, aj na otázky denníka SME.

Čo potrebuje francúzska literatúra?

„Otvoriť sa, vystúpiť zo seba a z dedičstva nového románu.“

Čiže vystúpiť zo svojej literárnej tradície? Nie je nový román, Claude Simon či Marguerite Durasová dnes francúzskou tradíciou?

„Nový román nikdy nezaujímalo nič iné ako obdiv k sebe. S láskou sa jeho spisovatelia navzájom hladkali. Dnešná literatúra potrebuje nové postavy, situácie, reálie, nové uhly pohľadu.“

Pred niekoľkými dňami ste dostali Cenu Médicis, potom vo Francúzsku udelili Goncourtovu a ešte Renaudotovu cenu. Priveľa cien?

„Možno. Nechcem sa tváriť, že mi na literárnych cenách nezáleží. Takéto ocenenie je tiež spôsob, ako sa dostať k väčšiemu počtu čitateľov. Samozrejme, viem, že mnoho tých, čo by si cenu zaslúžili, zostane mimo.“

Čo teda na tie pocty hovoríte?

„Že sa mi z nich nerobí zle.“

Čo vlastne máte proti tomu, ako písali autori nového románu?

„Asi to, že v písaní videli dogmu. Ako keby spisovateľ tu bol na to, aby hľadal nové a nové spôsoby ako písať.“

A nemá ich hľadať?

„Ale áno - tá myšlienka je krásna, keď hovoríme o takých autoroch ako Joyce, Kafka, Céline. Keď päťdesiate roky končili, táto extrémna koncentrácia na formu znamenala skôr už nový akademizmus. A pritom je toľko nových postáv a nových dekorácií.“

O formu teda ani nejde?

„Vyzerá to, že sa nestarám, ako text vyzerá? Som presvedčený, že rukopis musí byť vypracovaný, jasný, hladučký. Ľudia niekedy mylne považujú za umenie dlhé zakuklené, kostrbaté vety.“

Kritizujete súčasný svet - je v tom aj nostalgia?

„Cítim určitú nostalgiu. Som predsa francúzsky umelec.“

Nostalgiu za čím?

„Za Parížom, keď v ňom žili Debussy, Picasso. Sám som to nezažil, ale dnešné časy sa mi nezdajú vôbec inšpirujúce tak, ako sa mi, naopak, zdá byť inšpirujúce obdobie na prelome 19. a 20. storočia.“

La Belle Epoque, krásne časy?

„Krásne. Dnes je ťažké nájsť miesto, kde bežia dejiny, kde sa niečo deje. Píšem o ľuďoch, ktorí sa pohybujú v súčasnosti a pritom cítia, že existovali aj časy ich prarodičov, inšpirujúce a plodné.“

Romantik?

„Nie.“

V Ceste do Francúzska porovnávate Paríž s New Yorkom. Kde sa stretávajú?

„Dnešný New York je to, čo bol kedysi Paríž. Paríž bol mestom, kde bolo najviac umeleckých hnutí z celého sveta - hudobných, literárnych, maliarskych. Cocteau tvrdil, že v Paríži je problém prežiť podľa svojho.“

Fascinuje vás New York?

„Keď som bol malý, v Le Havri som sa pozeral na lode, ako odchádzali z prístavu. Plávali do Ameriky. V tejto knihe ide skôr o to, čo znamená byť Francúzom, Európanom v dnešných časoch, čo je vlastne stred sveta. Je to Paríž? New York? Mám skúsenosť Parížana aj Newyorčana - v New Yorku som istý čas žil. Nie je to Amerika. Nájdete tu obrazy francúzskych maliarov, prístav, lode, ktoré prichádzajú z Le Havru. V New Yorku vedia využiť inšpiráciu tradície tak, ako kedysi v Paríži.“

Generácia dnešných štyridsiatnikov je vo Francúzsku veľmi populárna a tiež veľmi kritizovaná. Hovorí sa o vás, že ste nepriatelia krásneho štýlu, že ste sklamaní. Čo máte spoločné?

„Ak majú naše texty niečo spoločné, tak veci, ktoré sú vo Francúzsku vo vzduchu. Sociálna stránka súčasnosti zaujíma ako Beigbedera, tak Houellebecqa. Poznáme sa, sme priatelia. Ich literatúru mám rád. To je všetko. A ešte ten rozruch okolo nás.“

Často spôsobujete rozruch?

„Pred niekoľkými rokmi vyšiel článok Najnenávidenejší človek v Paríži. Vraj som to bol ja.“

Nenávidíte Paríž?

„Bože, nie, milujem ho, ako každý namyslený Parížan. A ešte keď v ňom aj dnes objavím Belle Epoque! Bulváre a hudbu. Od Totálneho výpredaja však každá moja nová kniha vyvoláva polemiku.“

To sa vám nepáči?

„Ale áno, páči.“

Môže nastať francúzskej literatúre šťastnejšia doba?

„Tiež si často kladiem túto otázku.“

Ste hudobný kritik magazínu Marianne. Je to tak?

„Áno. A mám tiež vlastný hudobný program v rádiu France Musique.“

V knihe Totálny výpredaj ste popisovali kritikov, ktorí rozhodujú o osudoch mladých skladateľov a hudobníkov. Robíte to isté v Marianne?

„Hádam sa iba s mocnými. Napríklad s legendárnym francúzskym skladateľom Pierrom Boulezom. Nikdy by som však nenapísal nič zlé o začínajúcich autoroch.“

Píšete o nich len pekne?

„Alebo o nich nepíšem vôbec. Keď chcete napísať hudobnú kritiku, strašne sa natrápite. Musíte niečo vymyslieť, porovnať to. Jednu kritiku som písal dva dni. Oveľa radšej hudbu predstavujem.“

Aká dôležitá je pre vás hudba?

„Dôležitejšia než literatúra.“

Až tak?

„Áno, pokiaľ ide o to, čo vnímam, čo potrebujem k tomu, aby som bol šťastný, aby som mohol žiť. Ale ak ide o tvorbu, nikdy som si nemyslel, že by som sa mal vyjadrovať inak ako písmenkami. Nikdy som napríklad netúžil byť hudobným skladateľom.“

Autor: ANDREA PUKOVÁPraha - Bratislava