Neuspela na Kolibe, ale v Hollywoode

Kostýmová dizajnérka ANGELA JOBBÁGYOVÁ-HADNAGY sa snažila uspieť vo filmových štúdiách na Kolibe. To jej síce nevyšlo, dostala sa však do Hollywoodu - rovno medzi hviezdy. Radí im, čo na seba, aký imidž sa im hodí, aké šaty zaujmú napríklad pri preberaní

Aké je to nebyť hviezdou a žiť v Hollywoode?

Veľmi vzrušujúce. Pred dvoma rokmi sme si s manželom kúpili dom na konci Hollywood Boulevardu. Som v centre diania, mám to na skok do Paramountu aj do Universal Studios, kam chodím vyberať kostýmy. Už ma tam poznajú a musím priznať, je to veľmi príjemné. A práve minulý mesiac som mala veľký deň: film Close Call, do ktorého som navrhovala kostýmy, mal v Los Angeles premiéru. Je to môj prvý film, ktorý sa dostal do veľkých kín v Hollywoode.

Ohúrili vás celebrity?

Keď o nich človek na druhej strane Atlantiku len číta, jasné, že sa mu potom zdá neuveriteľné, keď sa pravidelne ocitá v ich tesnej blízkosti. Zrazu poznáte naspamäť ich domácnosti, telá, vkus, maniere. Mnohých som videla skoro nahých. Viem teda, čo dokáže mejkap, oblečenie, technika a svetlá reflektorov. Realita je celkom iná. Všetko sú to úplne obyčajní smrteľníci, ktorí majú svoje problémy s deťmi, vzťahmi, so sebou - tak ako ktokoľvek iný.

Ako na vás pôsobia?

Pracovala som s mnohými, už si ani na všetkých nespomeniem. Ťažký a čudný oriešok bola napríklad Sharon Stone. Juliane Moore sa naopak ukázala ako veľmi príjemná pani, vyrovnaná so svojimi nedostatkami. S Angelinou Jolie, ktorú sme obliekali na Oscara, to nebolo ľahké, ale ocenila som jej ráznosť a jasné formulovanie predstáv. Veľmi fajn je John Travolta. Z mojich klientov bol jediný, od ktorého som si vypýtala autogram. Bol idolom môjho detstva, plagát z filmu Pomáda som mala roky nad posteľou. John Taylor z kapely Duran Duran je už trochu bruškatý, ale stále veľmi šarmantný. V našom tíme som mu asi padla do oka, lebo všetko konzultoval výhradne so mnou, hoci som vtedy robila ešte len asistentku.

Očaril vás niekto výnimočne?

Najviac asi Leonardo di Caprio. Spoznala som ho ako veľmi sympatického, nenáročného človeka, samozrejme, vzhľadom na jeho pomery. Píše sa o ňom všeličo, ale je to úplne normálny chalan, žije si svoj život a prežíva rovnaké problémy, aké som mala v jeho veku aj ja. Obliekali sme ho na premiéru filmu Beach, v ktorej hral hlavnú úlohu. O jeho priazeň vtedy bojovali firmy Armani, Gucci a Prada. Lobovali, zahŕňali nás svojimi produktmi, haldami oblečenia. Napokon sa Leo rozhodol pre Armaniho. Môjmu manželovi sa ušli dva obleky z Armaniho dielne, Gucci a Prada si svoje odevy vyžiadali naspäť. Na premiére filmu som sa zúčastnila aj ja, bola to moja prvá prechádzka po červenom koberci. A jedno z dôležitých zastavení, pri ktorom som si uvedomila, kde som a čo vidím.

Ako ste sa vlastne dostali do módnej brandže?

Móda ma zaujímala od detstva. Chodila som na súkromné hodiny kreslenia, a keď sa bolo treba po maturite rozhodnúť, čo ďalej, prihlásila som sa na VŠVU do Bratislavy. Bola to vtedy jediná možnosť, ako sa k móde priblížiť. Absolvovala som šesťročnú akademickú výučbu a po prevrate som odišla študovať na pol roka do Ameriky.

Čo ste robili potom?

Začala som spolupracovať s Kolibou, kde som objavila filmové kostýmy. Očarili ma a chcela som sa im naplno venovať. Bohužiaľ, na Kolibe stále panovalo silné rodinkárstvo. Navyše som prišla z vidieka, ešte k tomu maďarského, a to všetko v časoch zúrivého dožívania starých štruktúr a rozkvetu národnostných vášní nebola veľká výhra.

Takže ste to vzdali?

To nie, ale stále mi tu bolo tesno. Zdalo sa mi, že nedostávam šancu, hoci sa prejavujem. Na Kolibe som súhlasila s pracovnou etikou našich zahraničných partnerov - vyhovovalo mi pracovať do maxima, aj keď som vedela, že oni to robili za iné peniaze ako ja. Nechápala som, prečo tak nerobí každý. Dnes tomu rozumiem. Dokopy nič sa tu nenakrúcalo a prácu na tých dvoch-troch filmoch pokryli ľudia, ktorí boli v brandži desiatky rokov. Jednoducho, nebol tu priestor.

Preto ste sa rozhodli odísť?

Nechcela som odísť. Keď som sa na Kolibe zoznámila s mojím manželom - Američanom, presviedčala som ho, aby ostal v Bratislave. Mala som veľké ilúzie, aké to tu s ním bude fajn. Bývali sme v Bratislave asi päť rokov, on projektoval a režíroval malý edukačný projekt pre školstvo. Snažil sa toho urobiť viac, ale nešlo to. Napokon sme sa rozhodli, že to skúsime v Amerike a uvidíme, čo s nami bude. Odišli sme v roku 1998 a nasťahovali sme sa do prenajatého bytu v Hollywoode.

Ako ste si na Ameriku zvykali?

Prvé tri roky boli psychicky náročné, veľmi mi chýbala slovenská spontánnosť. Hollywood bol však očarujúci a ja som, 'vždy pripravená', striehla na šancu. Nebolo to nepríjemné, skôr prekvapujúce, nové. Zrazu bolo úplne všetko podriadené práci. Vyžadovala si celého človeka a ja som ju vstrebávala plnými dúškami - tak, ako som to vždy chcela - do odpadnutia.

Nechcete sa už vrátiť?

Dnes sa nedá začínať odznova, neuspokojilo by ma to. Odchod do Ameriky bol síce iba skúškou, no keď som sa tam ocitla, na každý svoj krok som sa začala pozerať ako na devízu k novej práci, ktorá z neba nepadá. Celebrít je v Hollywoode ako maku, ale nie zase až tak veľa, aby dokázali uživiť masy, ktoré sa do Los Angeles každoročne hrnú. Aby som obstála, prijala som Ameriku ako konečnú destináciu. Dnes som hrdá na to, čo som tam dosiahla. Milujem svoju prácu, nechcela by som robiť nič iné.

Aké boli pracovné začiatky?

Začínala som ako asistentka u kostýmovej štylistky, ktorá, ako som neskôr zistila, patrila medzi horných päť v Hollywoode. Pri nej som zistila, že mená naozaj otvárajú brány a naučila som sa pracovať s ľuďmi vo vybraných kruhoch. Dôležité bolo okamžite pochopiť, čo sa odo mňa očakáva a vykašľať sa na jazykovú bariéru. Nebol priestor na to, aby som vysvetľovala, že som cudzinka. Vedieť plynule po anglicky bola prirodzenosť, lebo išlo o veľké peniaze. Doslova. Po čase som zistila, že prízvuk je pre mňa výhodou, ako aj to, že viem kresliť, ovládam krajčírske remeslo a že som Európanka, čo je garanciou dobrého vkusu.

Postupovali ste však ďalej. Miesto asistentky vám nestačilo?

Nikdy som nemala pocit, že byť asistentkou je mojím osudom. Keď som sa osamostatnila, začala som komunikovať inak. Že sa mi to podarilo, považujem za veľký osobný úspech. Jedna z najväčších agentúr sa ponúkla zastrešiť ma. Dnes vidím, aká je to výhoda, ľahšie sa mi dýcha.

V čom vidíte príčinu úspechu?

V oboch pozíciách mi veľmi pomohlo to, že som Európanka. A bola som ochotná obetovať pre prácu maximum.

Nemáte s celebritami pri obliekaní veľké problémy?

Správajú sa rôzne. Moja práca pozostáva takmer spolovice z úlohy psychológa. Hviezdy sú si veľmi neisté, lebo sú často psychicky zaťažované. Možno si to viac uvedomujú, keď sú vystavené veľkým mediálnym tlakom. Neprestajne ich treba uisťovať o tom, ako dobre vyzerajú, aké sú talentované, ako majú práve dnes svoj deň a ako všetko dobre funguje. U viacerých sa mi stalo, že niekoľkokrát počas stretnutia potrebovali povzbudenie.

Máte na nich nejaké grify?

V tíme si vždy musíme dávať pozor, aby sme nevyzerali lepšie ako oni, keďže majú tie svoje neistoty. Taktike som sa nevyhla ešte ako asistentka. Keď sme pracovali so ženskou hviezdou, vždy išla prvá naša štylistka. Ak sa išlo robiť s mužom, poslala najprv nás, asistentky. Často nás používala na ovplyvnenie vkusu dotyčnej celebrity. Bola vynikajúcim psychológom a fantasticky vedela predať našu myšlienku.

Je pri vašej práci aj niečo dôležitejšie?

Samozrejme, dôvera. Tá panuje v mojej práci tak, ako v celej Amerike. Keď som ešte ako asistentka pomáhala obliekať celebrity na Oscarov, v našom prenajatom bytíku sme mali šperky v hodnote štyristotisíc dolárov. Boli poistené, ale radšej som ich schovala pod plachtu a v noci na nich spala. Dnes si odevy na vybraných miestach požičiavam často len na dobré slovo. Šaty, s ktorými pracujem, stoja obrovské sumy a ručím za ne.

Ako na vás vplýva bohatstvo?

Samozrejme, ohromilo ma, čo všetko sa dá kúpiť, vybudovať a koľko môže jeden človek vlastniť. V L.A. žijú najbohatší ľudia na svete, mnohí z nich už nevedia, čo by si za svoje peniaze vymysleli. Ale z toho sa môže človeku dvíhať žalúdok aj na Slovensku. Uvedomujem si, že nekonečné finančné zdroje nie sú zárukou šťastia.

Cítite sa byť súčasťou high society?

Spočiatku som sa cítila ako Pretty woman, taká Popoluška, ktorá vpadla do nedosiahnuteľného sveta a musela sa naučiť správať sebavedome a dôveryhodne. Manžel sa mi zo začiatku smial, že v L.A. nedokážem nikam trafiť, ale na najdrahšiu ulicu, Rodeo Drive, vždy. Dnes som tam už ako doma, ľudí zo studio services a show-roomov poznám po mene. Veľa sa tam pracovne pohybujem, lebo všetko nové, čo vo svete módy vznikne, prichádza ako prvé práve tam.

Vidíte rozdiel medzi Európanom a Američanom?

Európania menej akceptujú to, čo je nové, a v tom je silná ich tradícia. Pre Američanov je zase typický syndróm Madony - všetko sa rýchlo opozerá, veci treba neustále obmieňať, pozornosť na jednu vec trvá veľmi krátko. Sú otvorení všetkému novému, ale len na chvíľu. No práve preto sú schopní technicky rýchlo napredovať.

Viete si predstaviť, že by ste znova robili nejaký film na Slovensku?

Áno, a zdá sa, že predstava sa mi čoskoro, aspoň čiastočne, splní. Manžel teraz napísal scenár k filmu, ktorý by sa mal nakrúcať v Prahe. Ja som zase dostala ponuku od maďarského režiséra, žijúceho v New Yorku, ktorý chce v Maďarsku na jeseň nakrúcať vojnový film o Juhoslávii. Mala by som navrhnúť kostýmy pre hlavnú postavu.

Čo by ste chceli dosiahnuť?

Ako správny filmový návrhár, raz by som chcela držať v rukách tú zlatú figúrku. Momentálne mi však celkom stačí byť mamou. Filmové kostýmy zostávajú pre mňa fantáziou do budúcnosti.

A čo dnes nachádzate na Slovensku?

Rodinu a veľa energie. Môj život je však v Amerike, lebo tam som získala uznanie, ktoré mi tu chýbalo.

Angela Jobbágyová-Hadnagy (34) sa narodila v Komárne. O módu sa začala zaujímať už ako dieťa v krajčírskej dielni starých rodičov. V rokoch 1988-1993 absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Po škole spolupracovala na koprodukčných filmoch Kull Dobyvateľ a Dračie srdce, neskôr pôsobila na Kube s talianskym filmovým štábom ako asistentka návrhárky kostýmov. V roku 1998 odišla do Ameriky a začala pracovať v oblasti kostýmového dizajnu. Žije v Hollywoode s manželom Patom Hadnagyom, senior producentom firmy eVox Production. Majú šesťmesačnú dcéru Seanu. Odevný kostýmový styling je výber, čiastočne aj navrhovanie odevov a doplnkov pre reklamy, hudobné videá, fotenia do časopisov či slávnostné podujatia. Dohoda o looku zväčša prebieha s režisérmi a interpretmi, v prípade hviezd aj s agentmi a publicistami za prítomnosti ochranky. Pri výbere oblečenia sa preferujú najmä vychytené kusy z prvých kolekcií svetových návrhárov, prichádzajúce priamo z prehliadkových mól a vystavené v show-roomoch. Častým problémom býva, že modely v show-roomoch sú šité na miery modeliek a sú nepoužiteľné. Ak ide o veľkú celebritu, návrhár dáva šiť šaty priamo na mieru. Pri menších projektoch, napríklad reklamách alebo hudobných videách, sa vhodné odevy vyberajú na kreditné karty v "normálnych" obchodoch, takzvaných studio services. Špeciálne kostýmy pre film sa môžu vyberať aj priamo vo filmových štúdiách alebo objednávať v krajčírskych dielňach.

Autor: EVA ANDREJČÁKOVÁ